♦Mira♦

Vyhasla vo mne posledná nádej...

Zoskočila som z Cazadorovho zvieraťa.
,,Ty ostaneš tu!" Povedal prísne.

,,Nie! Budem bojovať! Vlk nikdy neuteká z boja!"

,,Ty nie si vlk!" Zakričal. Nato zatvoril oči a začal zhlboka dýchať. ,,Prepáč Mira, no nemáš pazúry či tesáky ako vlk, zbraň či koňa alebo sekeru ako človek." Povedal už kľudnejšie. Má pravdu. V boji budem len príťažou.

,,Dobre, ostanem tu, ale dávaj si na seba pozor." Pozrela som sa naňho so smútkom i strachom v očiach. Zohol sa a s vášňou ma pobozkal na pery akoby to bolo posledný raz. ,,Vrátiš sa, že?"

,,Neviem." Pozrel mi do očí, ja do jeho. Zazrela som v nich strach.

Zrazu popchol svôjho...koňa a cválal smerom k centru boja. Začal strielať z pušky a zasiahol dvoch vyvrheľov! Jeho spoločníci sa k nemu pridali a hlasno pokrikovali! Vyvrheli zavýjali a pripravvali sa na ďalšiu vlnu ich nečakaného útoku. Za Cazadorom bežali dvaja mohutný vyvrheli! Boli rýchlejší ako kone! Jeho spoločník jedného strelil a bezvládne telo padlo k zemi. Druhý vyvrheľ sa za svojim súdruhom ani neobzrel. Odrazil sa od zeme a skočil na Cazadorovho koňa. Jeho drápy za zaryli do mäsa a vytriskla z nich krv. Kôň so strašným erdžaním spadol s Cazadorom k zemi! Cazadorovi vypadla pri páde zbraň z ruky a čo bolo ešte horšie, ostal priľahnutý pod koňom! A vyvrheľ sa k nemu blížil!

,,Oh nie!" Vykríkla som. To som nemala. Vyvrheľ, ktorý šiel na Cazadora sa obzrel mojim smerom. Bol odo mňa asi 100 metrov.

,,Mira! Bež!" Skríkol Cazador.

Na nič som nečakala. Rozbehla som sa do lesa...a vyvrheľ sa rozbehol za mnou.
Zachovať chladnú hlavu...
V priamom boji ho neporazím...
Ani mu neutečiem...
Ani sa pred ním neskryjem...
Len keby...som vyliezla na strom! Vlky na strom vyliezť nevedia! No ja nemám telo ako vlk!
Obzerala som sa po vhodnom kandidátovi na ktorého by som sa mohla ľahko vyhupnúť. V diaľke som jedného zazrela. Vyvrheľ sa približoval!
Skočila som na spodný konár.
Počula som jeho rýchle kroky!
Vyhupla som sa na vetvu jednou časťou tela.
Potom druh...zacítila som ostrú prenikavú bolesť. Vyvrheľ sa zakúsol do mojej nohy! Kričala som. Bolesť pulzovala celým mojim telom.
Zrazu jeho silné zovretie povolilo a ja som aj druhú nohu vyšvihla na konár. Otlačky jeho tesákov som mala hlboko v koži a z rany sa mi začali rinúť pramienky krvi. Pozrela som sa pod seba.
Lajla! Escuro! Carre! Lobo! Mama! Pegada! Sú tu všetci!
Vrčia na vlka a ukazujú mu tesáky. Svojou presilou prinútili vyvrheľa ustúpiť.

,,Zachránili ste ma!" Vdačne som zvolala a pripravovala sa zliezť dole. So zranenou nohou to nebude ľahké.

,,Mira! Ostaň tam!" Zakričala Lajla. Nato začala kňučať a šúchať si hlavu o zem. Silno zatvárala a otvárala oči. Zrazu akoby jej oči sčerňali a zreničky sa zúžili.

,,Lajla čo je s tebou!" Chcela som ísť za ňou dole. No ona sa rozbehla a s otvorenou papuľou sa začala škriabať na strom za mnou.

,,Premohli ju inštinkty! Zacítila pach krvi! Mira ostaň kde si! Skúsime ju skľudniť!" Hovorila naliehavo mama.

Escuro skočil na Lajlu a labami ju sotil k zemi. Ta sa hneď vyškriabala na všetky štyri a išla zaútočiť na Escura, ktorý bol o polovicu väčší ako ona. Neúprosne zaťala tesáky do jeho pravej nohy  a mykla hlavou do strany. Escuro zakňučal. Schmatol ju za krk a silno, ale zároveň opatrne ju hodil o kmeň stromu. Na troch nohách prešiel dozadu za Carre a Loba. Lajla sa bez námahy postavila a pripravila sa na ďalší útok. Rozbehla sa na ostatných. To je šialené! Sú v presile! Žiaden normálny vlk by sa do takéhoto niečoho nepušťal! Carre s Lobom sa skrčili, aby boli pripravený kedykoľvek odskočiť či odraziť jej útok.
Lajla miesto silného útoku so zahryznutím, preskočila dvojčatá a hnaná inštinktami bežala neuveriteľnou rýchlosťou k dedine...

1/2 poslednej časti. Dúfam, že bola dosť akčná a že sa páčila.🙂
Ako vždy hviezdiçka🌟, komentárik✉ či follow👥 vždy potešia. Vďaka vám píšem ďalej a vďaka vám to tak aj vždy bude✒.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok večera.

Vaša Jaimix.