♦Mira♦

Na tvári sa mi zjavil zhrozený výraz. Cazador sa na mňa nechápavo pozrel.

,,Cazador...napadli dedinu."

,,Čože!? Kto!?"

Ostala som ticho. ,,Mira hovor so mnou!"

,,Vyvrheli!" Pozrela som sa na vlka, ktorý s novinou dobehol. ,,V akom stave je dedina?"

,,Zaútočili nečakane. Ľudia sa rýchlo spamätali a postavili obranné zátarasy. Tie však vyvrheli ľahko prelomili. Niekoľko ľudských obidlí už pohltilo teplo smrti. Mnohí sú mŕtvi." Povedal kľudne. Ja som to s hrôzou v očiach preložila Cazadorovi.

,,To nie. Musíme ich zastaviť!"

,,Sami to nezvládneme." Povedala som smutne.

,,Tak požiadaj o pomoc alfu!"

Pozrela som na kľudne sediaceho alfu, ktorý pozoroval Cazadora. Ten sa chytal za hlavu a pravdepodobne rozmýšľal čo bude ďalej. ,,Alfa...ja a môj priateľ vás žiadame o pomoc pri boji za dedinu."

Alfa povýšenecky nadvihol hlavu. ,,Mysleli sme si, že vyvrheli zaútočia na nás. To, že zaútočili na dedinu je vynikajúce. Ľudia nám robili problémy. Takto ich vyvrheli zaženú a bude tu konečne pokoj. Ľudia konečne dostanú čo si zaslúžia." Neveriacky som kývala hlavou. Čo sa stalo so spravodlivým alfom?

Pegada ku mne podišla a šepla mi do ucha. ,,Službička..." To je ono! Skoro som na to zabudla. Vďaka Pegada!

Zaujala som cieľavedomý postoj. Vnútri som však mala trochu strach. Alfa nie je vo svojej srsti. A pokiaľ sa veľmi naštve môže nechať zabiť Cazadora. ,,Alfa, ako ste povedali máme u vás službu, ktorá platí rok. Túto službu dnes chceme využiť. Chceme, aby svorka bojovala za dedinu." Uff...neverím, že som to povedala.

,,Neprípustné!"

,,Ale..."

,,Žiadne ale! Službu u mňa máte. To áno. Ale nebudem riskovať život svorky, kvôli ľuďom!"

,,Alfa! Či nevidíš, že chce pomôcť priateľovi?" Snažila sa nás zastať Pegada.

,,Vidím len to, že chce pomôcť človeku, a navyše lovcovi!"

Otočila som sa ku Cazadorovi. ,,Poď Cazador, tu to nemá zmysel."

,,Mira!" Skrikla Lajla.

,,Ja idem pomôcť priateľovi. Dúfam, že sa nevidíme naposledný." Povedala som nahnevane.

,,Čo sa deje Mira!" Úplne som zabudla, že nám nerozumie.

,,Alfa nám nechce pomôcť. Skúsila som využiť službu, ktorú sme dostali za jeho záchranu, ale márne."

,,Poďme k dedine. Uvidíme čo sa dá robiť. Či má zmysel bojovať." Cazador mal na tvári nečitateľný výraz. Bez emócií. Ani smútok, ani hnev.

Nasadli sme na jeho zviera a vyrazili k dedine. Bolo mi ho ľúto. Pevne som ho objala a dala mu na líce jemnú pusu. Zozadu som videla, že sa jemne pousmial. ,,To bude dobré." Utešujúco som dodala.

,,Nič nebude dobré Mira."

Prišli sme na kraj lesa. Po tom čo som videla sa ma zmocnila hrôza. Celá dedina bola v objatí tepla smrti. Z druhej strany lesa vybiehali vlky. Až k nám sa niesli tenké výkriky žien, plačúcich detí a strielanie z pušiek...zvonenie zvonu.

Otriaslo ma.
Zatvorila som oči.
Čas zastal.
Ocitla som sa na dvore.
Mala som bábiku.
Mama sa na mňa usmievala.
Mama.
Bola krásna.
Zazvonil zvon!
Krik!
Strielalo sa!
Mama zomrela.

Otvorila som oči a opäť som videla na plačúcu dedinu za Cazadorovým chrbtom. Vyhasla vo mne i posledná nádej.

Už sa blížime do finishu. Hviezdička, follow či (ako vždy) krásny komentár od vás vždy poteší. Prestala som to sem písať a komentáre zrazu vymyzli.😅 Ďaľšia kapitola, na ktorú ma RoseWolf1 a Lusi46 naviedli. Vďaka vlčice.😙
A vďaka ostatným za prečítanie až do konca.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.