Kapitola venovaná Lusi46. 😙

♦Mungo♦

Započul som ako Mira už tretí krát zavyla. Vlčie správy vo vytí nepoznám, a tak ani neviem o čom hovorila. No niekto jej zavyl späť. Asi rodina. Keď sa s ňou nemôže vidieť, tak sa aspoň dorozumievajú týmto spôsobom. Ja som si našiel správnu polohu a ďalej odpočíval. Teraz ju nechám chvíľu osamote, nech si urovná pocity a myšlienky a potom za ňou zájdem. Už sa blíži deň, kedy upadám do zimného spánku. Dúfam, že Mira sama zimu prežije.

♦Escuro♦

Bol som na obhliadke územia. Kontrolovaľ som hranice kam posielame vyvrheľov. Od kedy Miru vyhnali, tak je doma až priveľmi ticho. A Lajlin kožúšok teraz nie je ako čistý zimný sneh, ale ako zimná bačorina(ten špinavý sneh, ktorý vznikne na chodníkoch, keď po ňom ľudia priveľmi chodia).
Nos som mal pri zemi a kontroloval pachy či sa náhodou nejaký z vyvrheľou opäť nepokúsil prejisť hranice. Alfa sa obáva, že by mohli čoskoro zaútočiť. Ľudia im berú územie a oni sa zgrupujú do veľkých skupín. Už sme s nimi pár krát bojovali a musím uznať, že majú silu. Niekoľko z našich vážne zranili a traja prišli o život. Medzi nimi mohol byť aj Lobo, keby som na vyvrheľa z boku neskočil a nezabil ho.
Zrazu som začul vytie o pomoc. Toto vytie som už nepočul dlho. Bola to Mira. Vo vytí bola správa, že ju uniesli ľudia. No zvuk išiel z územia vyvrheľov, a tak ma to nemá ani zaujímať. No Lajla bola smutná a sem tam si s Mirou v noci zavyjú. A keby sa Mira dlho neozvala, tak by ju to začalo trápiť a pravdepodobne by ju šľa hľadať. No územie vyvrheľov je nebezečné a čudujem sa, že tam Mira prežila tak dlho.
Rozhodol som sa, že zavyjem späť a ohlásim jej, že jej pomôžem. Nemám ju rád, no robím to pre Lajlu.
Zhlboka som sa nadýchol mrazivého vzduchu a chcel zavyť, no niekto ma predbehol. Vytie pochádzalo tiež z územia vyvrheľov.
Nemôžem na nič čakať. Neisto som prešiel hranicu a rozbehol sa cez územie vyvrheľov nájsť Miru.

♦Mira♦

Zobudila som sa. Hlava mi trešťala. Pomaly som sa posadila. To som nemala robiť. Zatočila sa mi hlava a padla som na tvrdú, studenú zem. Bola som v klietke. Zažmurkala som, a keď som si zvykla na tmu, porozhliadla som sa naokolo. Bola tu hromada suchej, žltej trávy. Klietka bola v nejakej drevenej miesnosti, do ktorej presvitali cez škáry len malé lúče svetla. V rohu klietky bola okruhlá vec v ktorej bola voda. Vedľa bol kus špinavého mäsa. Vôbec neviem čo majú so mnou v pláne. A mám trochu strach. No počula som vytie. Vlk čo zavyl oznámil, že ma prídu zachrániť. Vytie som nepoznala, no pravdepodobne to bol niekto zo svorky.
Keď som sa trochu spamätala, začula som ako niekto otvára dvere. Bol to Cazador.

,,Je mi to ľúto Mira."

Neodpovedala som, len som sa schúlila do klbka.

,,Neviem čo chce otec s tebou urobiť, no každú voľnú chvíľu ho presviedčam, aby ťa pustil. Teraz musím ísť do susednej dediny. Vrátim sa zajtra a donesiem ti ešte niečo na jedlo."

Stále som bola ticho.

,,Tak zatiaľ zbohom." Povedal a odišiel.

Opäť som bola sama. Skúsila som sa dostať z klietky von. Drevo, ktoré ma obklopovalo bolo tvrdé. Kopala som doň, no nepovolilo. O chvíľu ma to zmohlo a tak som zaspala.

◇ ◇ ◇

Zobudila som sa na hlasný krik ľudí v dedine. Nato som započula dunivý zvuk (zvonu) a streľbu. Ľudia niečo kričali, ale nič som im nerozumela. Medzi krikom som započula aj vytie.
Zavyla som tiež. O chvíľu niekto škrabal na drevo z druhej strany dverí. Nato ich rozrazil a v nich stál vlk. Bol obróvsky. Dvakrát väčší, než Escuro. A pritom on sa mi zdal ako velikán.
Bol to vyvrheľ. Zuby mal červené a z úst mu kvapkala čerstvá ľudská krv. Kus ľavého ucha mal odtrhnutý, možno odkúsnutý pri nejakej bitke. Mal pevnú stavbu tela a srsť čiernu ako najčernejšia noc. Jeho oči boli čierne a upierali sa priamo na mňa.

,,Kde je dopekla u mršiny(dopekla u mršiny-jedna z vyvrheľských nadávok) ten vlk! Veď som ho tu počul. Pche, to už aj ľudí zatvárajú do klietky?" Povedal podráždene. Jediné čo ma delilo od jeho obróvskych zubov bola klietka, ktorá preňho určite nebola problém.

,,To ja som vyla o pomoc." Povedala som a on sa na mňa začudovane pozrel.

,,Hovoríš vlčím jazykom?"

,,Som vyvrheľ ako ty! Vyhnali ma!"

,,Neverím ti!"

Ja som sa posadila a zavrčala naňho. Nato som zavyla.

,,Hmm, vyť vieš aj tesáky ceríš poriadne. A tá jazva na nohe ma presvedčila úplne."

Povedal a skočil rovno na klietku. Ja som sa zľakla a dala si ruky pred tvár. No on sa zakúsol do dreva, ktoré bez prolémov vylomil.

,,Sadaj!" Povedal a ja som mu rýchlo vysadla na chrbát.

Vybehol cez dvere a ja som uvidela spúšť, ktorú vyvrheli v dedine spôsobili. Niekoľko ľudských obydlí zahalilo teplo smrti. Mnoho ľudí a pár vlkov ležali na zemi mŕtvy. Ostatné vlky behali okolo alebo sa bili s ľuďmi. Keď sme bežali okolo vlka a človeka, videla som ako ho vlk zvalil na zem a jedným zahryznutím mu rozmliaždil lebku. Radšej som odvrátila zrak.
Vyvrheľ so mnou bežal von z dediny a pritom zavyl na ostatných zo svojej svorky. Tí sa prestali rvať s ľuďmi a bežali späť do lesa.