Ďakujem za vašu podporu! Veľmi si vážim vaše hviezdičky a komentáre! Za 1k zhliadnutí tu máte 1k slovnú kapitolu! Dúfam, že sa bude páčiť!

Kráčala som lesom a hľadala zatúlaných lovcov. Každý hlas sa ozýval iným smerom. To sú takí nemotorní a nenájdu ani cestu z lesa?
Slnko už úplne zapadlo a fialová žiara, ktorú po sebe každý deň zanecháva zmizla tiež. Na rad nastúpili ligotavé hviezdičky a vlčí spln. Mesiac žiaril na oblohe a ja som neodolala. Z plných pľúc som zavyla a moje vytie sa rozliehalo krajinou. Vo vytí so zanechala správu "dobrý lov všetkým vlkom".  O chvíľu som započula spätnú odpoveď. Bola to Lajla! Počula ma! Keď som si správu preložila, do očí sa mi nahrnuli slzy. "Aj my tebe, chýbaš nám". A potom som počula smutné dlhé zavytie. Zavyla som naspäť a pomaly išla ďalej nájisť lovcov. Tí pri našom vytí stíchli. Asi sú teraz v strehu s namierenými puškami, krčiaci sa pri strome.
Pomaly sa blížim lesom ako správny predátor až dorazím k čistinke. Schovaná za stromom na nej zahliadnem malé svetielko. Blikalo a mihotalo sa pri každom závane vetra akoby malo zhasnúť, ale ono stále osvetľovalo čistinku. Mungo hovoril, že ľudia to nazývajú oheň. Poznamenal, že je ako život. Vie hriať, ale vzápätí sekundy vie taktiež všetko spáliť na uhoľ. Asi preto ho my z lesa prezývame teplo smrti. Raz pri mohutnej búrke začal horieť strom a my sme s rodinou boli nablízku. Jedna z halúzok sa odlomila a padla na zem. Teplo smrti mi uchvátilo oči a ja som sa poň natiahla. Cítila som teplo, ktoré sa zakaždým, keď som dala ruku bližšie k teplu smrti zväčšovalo. Zrazu som zacítila ostrú bolesť a na ruke mi ostala jazva, ktorú mám doteraz. No i tak ma vždy teplo smrti uchváti.
Natoľko, že si nevšimnem ako sa za mnou niekto...blíži!? A z predátora sa stala korisť.
Prudko som sa po zlomení vetvičky otočila a tam som zazrela jedného z lovcov. V ruke držal veľkú hromadu dreva. Po bližšom preskúmaní jeho tváre som zistila, že je to Cazador. On sa zasmial a drevo pustil na zem.

,,Mira!?" Zaujato a s radosťou v hlase povedal.

Pomalými krokmi sa začal blížiť ku mne. Ja som cúvala až som sa tlačila úplne ku stromu. Nemôžem vybehnúť na lúku! Určite tam striehne zvyšok jeho svorky! A do strán už tiež niet úniku! Bol až priveľmi blízko! Tak blízko, že som cítila jeho teplý dych na mojej tvári. Mungo kde si! Dotkol sa mi líca a odhrnul mi vlasy z tváre.

,,Panebože veď si úplne zmrznutá!" Povedal a ja som mu ku podivu rozumela!? Dal si zo seba dole svoj kožuch. Keby mi Mungo raz nepovedal, že to sú šaty, tak by som si myslela, že práve zvliekol z kože. Nato mi svoj kožuch prehodil cez moje ramená. Kožúšok bol príjemne teplý a zohrieval mi chrbát.
Stáli sme tam ako dva buky a nikto nič nerobil. Trápne ticho som sa snažila prerušiť, a tak som povedala jediné slovko, ktoré viem vysloviť.

,,Ca-za..dor?"

,,Áno Cazador! To som ja!" Tešil sa z tho viac než som si myslela.

,,T-y č...člo-vek?"

,,Človek? Áno, aj ty si človek!" Okamžite mi odpovedal.

,,Ja ne...by-ť človek, ja vlk!"

Slová sa mi rynuli z pamäte až sa mi z toho točila hlava. Ako to, že mu rozumiem? To by znamenalo, že ma museli vychovávať aj ľudia! To nemôže byť pravda.
Cazador dal predo mňa ruku a ja som tu svoju priložila k jeho. Boli skoro rovnaké! Moja bola však menšia a tenšia.
Je to pravda. Som človek. Človek vychovaný vlkmi. Cazador mi ukázal dlho skrytú pravdu. V nútri som plakala, no zároveň mi odľahlo a mala som odpoveď na mnoho otázok.
Zhlboka som sa nadýchla a vzala Cazadorovu ruku. Rozbehla som sa opačným smerom ako je čistinka.

On bežal za mnou a kričal mi zozadu:,,Hej! Mira! Trochu spomaľ!"

Nevnímala som ho. Bežala som rýchlejšie než kedykoľvek pred tým. Vietor mi svišťal pomedzi uši a slzeli mi oči. Konečne som dobehla na miesto.
Bol to menší kopec, blízko územia vlkov a jedného z mojich domovov. Ten druhý, ľudský som nepoznala, ale určite som tam aj s rodinou žila rada.
Cazador dobehol na kopec za mnou a udychčane si sadol na studenú zem.

,,Máš veľmi dobrú kondičku Mira. Si iná ako dievčatá, ktoré poznám. V dobrom slovazmysle." Všetkým slovám som nerozumela, no asi ma pochválil.

,,Ďakujem." Vyšlo mi z úst bez krkolomného snaženia.

Sadla som si k nemu a pozorovali sme mesiacom osvetlenú krajinu. Bola tichá, ale všade sa to hmýrilo životom. Len sme boli ďaleko, aby sme ho videli. Z čistinky bol stále vidieť plamienok svetla, ktorý nebol ani potrebný, lebo dnes sa malebná obloha pýšila veľkým, žiarivým, vlčím splnom. U vlkov je povera, že keď pri splne, pred lovom zavyjeme, tak bude úspešný. Ja som síce dnes v noci loviť nešla, ale i tak som z plných pľúc znova zavyla a pozdravila mesiac nado mnou.
Cazador sa sprvu zľakol, no potom zavyl aj on. Bolo to strašné. S chuťou som sa na jeho pokuse zasmiala.

,,Čo ti je vtipné?"

,,Tvoje vytie." Povedala som a ešte stále sa na tom smiala.

,,Tak ma to nauč!"

,,To nejde."

,,Prečo?"

,,To sa nedá naučiť, to musíš cítiť."

,,Čo musím cítiť?"

,,Vlci vyjú len keď sú šťastný, alebo keď niekto zo svorky zomrie."

,,Dobre. Ja som šťastný, že si tu, a že sa so mnou rozprávaš." Povedl a zavyl znovu.

Ja som len pokrútila hlavou a on to skúsil znovu, no tiež sa mu to zrovna nepodarilo.
Zrazu sa striasol od zimi. Ja som sa k nemu pritisla bližšie a prehodila mu cez chrbát polovicu jeho kožuchu. Usmial sa a pohladil ma svojou studenou rukou po líci. Nebránila som sa. Bolo to celkom príjemné. Potom sa ku mne nahol a jeho pery sa spojili s mojimi...

Takže dúfam, že sa kapitola 2in1 páčila. Nezabudnite dať 🌟 ktorou ma určite podporíte k skoršiemu napísaní ďalšej kapitoly.