♦Mira♦

Bežím lesom a obzerám sa za seba či ma prenasleduje. Ako som si myslela. Rozbehol sa za mnou a jeho spolu nasledovatelia bežali za ním.
S Mungom som sa dohodla, že sa stretneme u jeho jaskyni. On k nej bežal len menšou okľukou. Veď kto by si trúfol na utekajúceho medveďa.
Ja som bežala a kľučkovala cez les a snažila sa ich zmiasť. Boli vcelku rýchli a držali so mnou krok. Akonáhle som ich stratila pri zatáčke nachvíľu z dohľadu, rýchlo som sa pomocou konára vyhupla na strom z ktorého ešte neopadali všetky žlté, jesenné listy.
V poslednej chvíli som sa skryla do koruny. Lovci vybehli spoza rohu a jeden z nich sa prudko zastavil rovno podo mnou.
Rozhliadal sa naokolo a niečo hovoril svojim spoločníkom. Potom sa pozerali na divný prístroj s ručičkou, ktorá ukazovala stále tým istým smerom, kde večer vychádza prvá hviezda.
Ešte raz sa rozhliadli okolo a jeden z nich sa chytil rukami za hlavu. Potom začal na toho čo sa mi predstavil ako Cazador poriadne kričať. On mu krik oplácal, ale s väčším kľudom. V ich hlasoch bol počuť strach.
Začali chodiť po lese a ja som ich pre istotu sledovala, už s väčšou opatronsťou. Viac krát urobili len väčšie koliesko a dostali sa na to isté miesto ako na začiatku. Ak mám hádať, tak sa stratili. Ich problém. Nemali ma prenasledovať. A už vôbec nie tam kde to nepoznajú.

Zamierila som k Mungovej jaskyni. On už tam sedel a obzeral sa naokolo.

,,Tak tu si malá. Čo ti to tak dlho trvalo? Zastavila si sa s nimi na ryby? Zatiaľ som zložil aj básničku."

,,Boli vytrvalí, ale nakoniec som ich striasla."

,,Si šikovná malá."

,,Vďaka." Povedala som a objala ho. Bol príjemne teplý a mne sa opäť zacnelo po domove.

Ľahli sme si a oddychovali. Mungo hovoril, že po každom behu, nech trvá ako dlho chce, je zdravé si oddýchnuť. Či je to pravda alebo je len Mungo lenivý, neviem.
Z oddychovania nás oboch zobudil krik. Volanie, troch...lovcov! Kričali "pomoc". A ich krik sa výrazbe ozýval tmavým lesom.

,,Malá, prečo sú stále tu!?"

,,No...pri naháňaní sa stratili."

,,Takže ty si ich nevyviedla z lesa?"

,,Prečo by som to robila."

,,Teraz ti niečo poviem malá! A to si dobre zapamätaj! Raz sa v lese stratil malý chlapec. My zvieratá sme ho nechali tak. Plakal a volal o pomoc. Večer, keď slnko zapadalo sa do lesa nahrnuli mnohí ľudia a chlapca hľadali. Keď stretli nejakého nočného dravca, okamžite ho...zastrelili. Lesom sa ozvalo niekoľko výstelov. A jden z nich zasiahol i moju matku. Chlapca našli a odišli.
Asi o rok sa ten istý chlapec túlal po lese. Uvidel som ho. Mohol som ho zabiť a pomstiť sa za smrť mojej matky. Zaútočil som a pritisol ho pod svoju labu. Stačilo len zatlačiť alebo zaťať zuby...no pozrel som mu do očí. Boli plné strachu a stekali mu z nich slzy. Uvedomil som si, že nemohol za smrť mojej mamy. Bol to niekto iný. A pokiaľ by som chlapca zabil za niečo čo neurobil, nebol by som o nič lepší ako tí čo zabili moju mamu. Chlapca som si vyložil na chrbát a odviedol na kraj lesa. Videl som ako nejaká osoba stála pri lese a úpenlivo doň hľadela. Keď si ju chlapec všimol, zakričal na ňu. Postava sa otočila a rozbehla k nám. Chlapec mi zliezol z chrbta a objal ju. Bola to jeho mama. Potom ma chlapec objal okolo mojej nohy a tvár zaboril do môjho kožuchu. Ja som ho postrčil čumákom k jeho mame, otočil sa a zamieril domov..."

Ohromene som sa naňho pozerala. Ľudia mu zabil mamu a on potom ľudské mláďa nezabil, ale pomohol mu! A ja...som...asi...tiež......č..l..o..v..e..k, a pomáha mi! Z pomyslenia na to, že som niekto iný ako som si celý život myslalela mi až prišlo zle.

,,Mrzí ma čo sa ti stalo. Okamžite ich idem vyviesť z lesa."

,,Vďaka malá." Povedal Mungo a smutne sklopil oči k zemi.

,,Nie, ja ďakujem, že si so mnou, a že sme priatelia. Usmial sa.

Vyša som z jaskyne a rozbehla sa za nimi...