Mira bežala ďalej. Obzrela sa za seba no videla len hrôzu. Jej dedina, jej domov horel a zahalovali ho mračná prachu. Svoju matku nikde nevidela, no urobila čo jej prikázala. Bežala ďalej a viac a viac sa vzďalovala od katastrofy. Vbehla do lesa. Slnko zmizlo pod hustými korunami stromov. Zastavila sa až kým hluk a náreky úplne nestíchli. Kľakla si na kolená, dlaňami si prekryla tvár a začala plakať.
Plakala niekoľko hodín. Nevedela čo má robiť. Nemá kam ísť. Pomaly sa postavila a popreťahovala si stuhnuté nohy. Pretrela si mokrú, uplakanú tvár a vydala sa vpred do tmavého, hustého lesa. Lesa o ktorom ich učili, že nemajú doň chodiť. Mira mala však  hlavu niekde inde a nerozmýšľala nad tým, čo ju učili starší. V hlave jej poletovali iné myšlienky. Rozmýšľala či ešte niekedy uvidí mamu. Človeka, ktorý sa o ňu staral a chránil ju.
Teraz tu však nie je. Mira začala pociťovať prázdny žalúdok. Chodila po lese a hľadala maliny, černice a lesné jahôdky, ktoré niekedy zbierala s ostatnými deťmi pri lese. Čím dlhšie hľadala, tým viac sa vzďalovala od pozostatkov dediny a civilizácie. Z pochmúrneho poobedia sa stal podvečer a stromy do lesa nepustili už ani trochu zvýšného slabého svetla. Mira bola vyčerpaná a hladná a už sa nezmohla ani na krok. Našla najbližší menší krík a sadla si k nemu. Jaro len začalo a tak bol vzduch chladný a mrazil pri každom nádychu. Mira mala na sebe len tenké jednoduché modré šaty, ktoré ju nevedeli dostatočne zohriať. Schúlila sa do klbka a snažila sa zohriať aspoň trochu. Čas plynul a nastala noc. Les ožil a ozývali sa všemožné zvuky nočných tvorov. Zakaždým, keď bol zvuk silnejší, Mira pritisla nohy ešte tesnejšie k tvári a celá sa pritisla k zemi. Hladná, primrznutá a ustráchaná nakoniec zaspala.