♦Mira♦

Bežala som tmavnúcim lesom a po lícach mi stekali slzy. Môj domov sa odo mňa každým krokom vzďaľoval a ja som sa blížila k územiu nazývané Istá záhuba. Keď som už nevládala utekať, vyliezla som na najbižší možný strom, aby ma v spánku nezakúsol nejaký nočný predátor. Obmotala som sa okolo halúzok a snažila sa zaspať. Po niekoľkých hodinách sa mi to podarilo, no môj spánok bol nekľudný, plný zlých snov.

Ráno ma prebudilo šuchotanie a hlasité nariekanie. Zliezla som zo stromu a popreťahovala si stuhnuté nohy. Pomaly som kráčala vpred a nariekanie sa stupňovalo.
Zrazu som pred sebou uvidela medveďa. Chytil sa do ľudskej paste. Jeho zadná časť tela vysela vo vzduchu a pravú nohu mal zviazanú lanom. Keď ma uvidel dramaticky začal nariekať.

,,Joj toto sú moje posledné chvíľe môjho života! Už sa zo mňa nikdy nestane slavný lesný básnik. Miesto toho budem ľudský koberec alebo ešte horšie, len potupná ľudská rohožka!"

,,Skľudni sa ty básnik!"

,,Ty mi rozumieš?"

,,Asi to tak už bude. Medvedí jazyk som sa učila len tri roky, ale myslím, že mi to celkom ide. Ako si sa vôbec mohol chyťiť do ľudsjej pasti. Počula som, že medvede majú dobrý zrak."

,,To je dlhý príbeh. Raz, keď som bol ešte malý..."

,,Stačí mi to od dnešného rána."

,,Nikto neocení môj herecký talent." Povedal urazene. ,,Nuž, keď som sa išiel ráno poprechádzať aby som nabral básnického ducha a našiel inšpiráciu, tak som sa miesto zeme kochal nebom. A zrazu som sa ocitol v takejto potupnej polohe. Pomôžeš mi?"

,,Rada, ale neviem ako."

,,Vidíš to lano čo mi drží vo vzduchu nohu? Presekni ho."

,,Ale ja nemám pazúre ako ty."

,,Tak rozviaž uzol."

,,Uzol?"

,,Zo zamotaného lana urob rovné."

Vyliezla som mu na chrbát, aby som videla na uzol. ,,Dávaj pozor. Som šteklivý." Povdal, keď som si hľadala na jeho chrbte správnu polohu. Konečne som ten uzol uvidela. Zadívala som sa naň detailnejšie. Uzol mi dával zmysel. Vedela som kde, kadiaľ a cez čo mám koniec lana prevliecť. Uzol povoľoval až som ho rozmotala úplne. Medveď so silným otrasom dopadol na zem. Zliezla som mu z chrbta a on si sadol.

,,Mungo, jméno mé." Predstavil sa a podal mi labu.

,,Mira." Odpovedala som a chytila ľavou rukou jeho ponúkanú labu. On mi s ňou potriasol.

,,Prečo si mi potriasol rukou?" Nedávalo mi to zmysel.

,,Takto sa tu zdraví, teda ľudia to tak robia a ja som nikdy nemal možnosť to s niekým skúsiť. Vyzeráš ako človek, ale voníš ako vlk, čo tu robíš? Nemajú vlky územie týmto smerom?"

,,No...neurobila som skúšku dosplosti a tak ma vyhnali."

,,Len tak? To je kruté. Len tak vyhnať svoho druha..." Začal básniť no veľmi som ho nepočúvala. Myslela som na domov. ,,Asi nemáš kde spať."

,,Nie." Smutne som pokývala hlavou.

,,Dnes máš svoj šťastný deň, máš možnosť spať v mojej luxusnej mini jaskyni. Môžeš ostať ako dlho budeš chcieť, snáď sa mi už s ľudskou pasťou neprišťastí žiadna nehoda."

,,Ďakujem. Zachránil si ma pred ďalšími osamelými nocami na strome."

,,Nemusíš ďakovať. Práve si ma zachránila pred potupným osudom rohožky. A pravdepodobne mi kožuch ešte pár krát zachrániš." Povedal a pohol sa vpred. Ja som ho s radosťou nasledovala.