♦Mira♦

Zobudila som sa na vlhkom lístí. Slnko už zapadlo a nebo postupne tmavlo. V hlave mi hučalo a pred očami mi stále zavíjali vlci(niečo ako pre nás-poletovali hviezdičky). Pomaly som sa posadila. Inštinktívne som sa pozrela na moju ľavú nohu či ju nemám opuchnutú, pretože tak som to robila celý čas čo som trčala v nore. Miesto opuchnutého členka sa mi na stehne tiahla dlhá, hlboká rana okolo ktorej bola špinavá zaschnutá krv.
Niečo predo mnou zašuhotalo. Až teraz som si uvedomila, že vedľa mňa stojí moja rodina aj s alfom a Pegadou po boku. Alfa vyzeral nažtvane a tváril sa povýšenecky, tak ako vždy. Priamo do očí som sa mu, ale nepozerala. Escuro sa tváril nezaujato a ostatní mali smutné výrazy.

,,Čo sa stalo? Je diviak mŕtvy?"

,,Nie, ale ty si skoro bola." Povedal nahnevane alfa.

,,Takže skúšku..?"

,,Si nezvládla. Nebyť Pegady, tak už si mŕtva. K svorke nepatríš. Budeš žiť sama, ale za hranicami nášho územia." Povedal bez náznaku akýchkoľvek citov.

,,Alfa prosím!" Kňučala mama a vyzerala naozaj hrozne.

,,Dal som ti 15 rokov Nai, skúška mala rozhodnúť a ona ju neurobila." Dopovedal a hrdo vypel hruď, mama naopak, podriadene sklonila chvost.

,,Ja to zvládnem mami!" Povedala som jej smelo i keď som si tým až tak istá nebola.
Ona sa mi pozrela priamo do očí a ja...akoby som sa jej pozerala do duše. Cítila som všetky jej trápenia i starosti. A iskra ktorú v nich kedysi mala jej niekto udupal a po žiare ostala len diera, prázdnota. Podišla ku mne a ja som zaborila hlavu do jej mäkkej srsti. Slzy som sa snažila udržať v sebe, no jedna mi ušla a stekala po líci. Potom som sa rozlúčila s Carre a Lobom.

,,Čo s tebou bude sestrička?" Povedal Lobo

,,To neviem."

,,To zvládneš Mira, neboj sa Lobo veď pamätáš si predsa, keď sme sa hrali na naháňačku a ona pred nami utekala...tak miesto toho vyliezla na strom kde sme za ňou nemohli." Snažil Carre povzbudiť mňa a zároveň aj Loba.

,,Vďaka Carre." Miesto smútenia mi pripomenul pekné chvíľe z detstva.

,,Niet za čo Mira."

,,A keď uvidíš vyvrheľa tak utekaj!" Dodal Lobo.

Po nich ku mne podišla Lajla. Zakňučala a olízla ma na tvári.

,,Kto mi bude hladkať a skrášlovať kožúšok keď tu nebudeš." Smutne povedala.

,,Neboj sa Lajla, raz ti ho zas učešem."

,,A kedy?"

,,To neviem."

,,Sľúb, že sa raz vrátiš!"

,,To nemôžem!"

Ešte sme sa s Lajlou vyobíjmali a ona zarmútene odišla k ostatným. Napodiv prišiel ku ne aj Escuro. Po dlhom čase som sa mu pozrela do očí. Mal hĺbavý výraz, ale nedalo sa v ňom nájsť ani náznak radosti či smútku.

,,Drž sa." Pokojne povedal a odišiel.

Ja som tam sedela a pozerala na ostatných. Asi to bolo už priveľmi dlho lebo alfa na mňa vyceril zuby a výhražne zavrčal. Ja som sa zľakla a utiekla za hranice ich teritória, môjho bývalého domova.

Vďaka za prečítanie! Som nesmierne rada, že si nájdete na môj príbeh čas.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa...a prázdnin!

Vaša Jaimix.