♦Mira♦

Sedela som na lúke. Bolo horúcu a slnko poriadne pripaľovalo. Bolo tu veľmi pekne a príjemne. Silná vôňa kvetov ma šteklila v nose. Pár krát som si kvôli tomu kíchla. Zrazu som videla na druhej strane lúky obrysy. Kto to bol som si mohla len domýšľať. Volalo to na mňa jemným hlasom, ktorý postupne naberal na intenzite.

,,Vstávaj, vstávaj!" Prečo by som mala vstať? Veď som hore?

,,Preber sa!"

Lúka začala miznúť do nekonečnej, čiernej diery. A ja som len padala. Do prázdnoty podo mňou.

,,Mira preber sa!" Hovoril nejaký hlas.

,,Aha už sa prebúdza!" Povedal ďalší.

,,Čo...čo..sa stalo...kde som?" V hlave mi trešťalo a keď som si chcela sadnúť svet naokolo sa mi zatočil pred očami a ja som padla naspäť tvárou k zemi.

,,Mira toto nám už nerob! Vieš ako sme sa o teba báli?" Povedal mi známy hlas Lajly. Nevidela som ju, oči som mala opuchnuté a viečka omnoho ťažšie ako zvyčajne.

,,Mami už sa prebrala!" Povedala opäť Lajla.

O chvíľu bolo počuť ako sa niekto rýchlo ponáhľa do nory.

,,Ňufáčik môj! Si v poriadku!" Bola to mama a v jej hlase bolo počuť, že jej poriadne odľahlo keď videla, že som v poriadku.

,,Mami už nie som malá." Bola som rada, že je pri mne, ale snažila som sa to maskovať keby bol náhodou na blízku Escuro.

,,Keď som počula čo sa ti stalo...nevnímala si nás. Vrčali sme, kňučali sme, vyli...a ty si ležala na zemi ako mŕtva."

,,A čo sa vlastne stalo?" Bola som zvedavá a tak som sa musela opýtať.

Lajla friško začala rozprávať, ,,Nešikovne si skočila na našu korisť. Padla si na hlavu a odpadla. Šťuchali sme do teba čumákmi, ale ty si nereagovala. S veľkou námahou a hlavne protestom Escura sme mu ťa vyložili na chrbát. Nechci vedieť ako mama vyvádzala, keď ťa uvidela. Bola si v bezvedomí celý deň."

,, Celý deň?", nechcela som tomu uveriť, ale snažila som sa sústrediť na dôležitejšie veci, ,,A čo korisť?"

,,Tá utiekla, kvôli tebe." Povedal Escuro. Až teraz s jemne pootvorenými očami som si všimla, že sedí vzadu, v rohu brlohu.

,,Ale no tak Escuro, len nám to dnes trošku nevyšlo. Alfa alfov ( niekto ako pre nás Boh :D) nám očividne nebol naklonený. Poď Mira, dáme si spolu pred skúškou dospelosti závody?"

,,Jasné Lajla, s tebou vždy!" Nanosúreného Escura sme si prestali všímať.

Kvôli pretrvávajúcej bolesti hlavy som sa nemotorne postavila. Akonáhle som preniesla váhu na nohy, ľavá mi zachrupala a prešla cezo mňa ostrá bolesť, ktorá ma donútila si opäť sadnúť.

,,Lajla...myslím že závody si nedáme a zajtrajšiu skúšku dospelosti tiež nezvládnem..."

Vďaka, že ste si prečítali ďalšiu časť. Ospravedlňujem sa vám za chyby. Kapitola by vyšla včera, ale zradila ma technika.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.