Bolo skoro ráno a rodinka sa pomaly zobúdzala. Počasie dnes nebolo najkrajšie. Hustá hmla sa plazila pomedzi stromy a vzduch bol nasýtený vlhkosťou.

♦Lajla♦
Vonku nebolo najkrajšie. A dnes musíme vyskúšať našu taktiku. Ak sa skušobný lov nepodarí, nikto zo súrodencov nepôjde spať skòr ako ju nezlepšíme.
Vstala som ako prvá a zobudila ostatných. Šťuchala som do nich čumákom a keď som videla náznak pohybu tak som zavyla. Razom vstali a Escuro s Mirou na mňa zavrčali. Ja som sa len pousmiala a pozrela na Miru. Mala poriadne červené oči.

,,Ako sa vám spalo?"

,,Kým si nás nezobudila tak dobre."

Odpovedala mi na otázku Mira a Escuro na podiv prikývol. Nie sú si podobní, ale obidvaja sú poriadny spachtoši. Postupne sa pozdvíhali a ťažkopádne vyšli z nory. Popreťahovali sme si údy a poriadne sa rozhýbali. Mama nám popriala úspešný lov a my sme pomaly vyrazili vpred. Carre a Escuro boli výborní stopári. Čumáky mali u zemi a hľadali závan pachu našej budúcej koristi. Carre zrazu zastavil a zbystril zmysly. Ušami pohýbal do strán a stál na mieste ako skala. O chvýľu na to niečo zacítil aj Escuro. Zbystrila som zmysly. Cítila som zviera, ale určiť čo je zač som nedokázala.

,,Čo máte?"

,,Srnec, asi 500 stôp od nás. Pasie sa na lúke." Povedal Carre.

,,Je sám." Dodal Escuro.

Výborne korisť máme. Teraz ju už len úspešne uloviť.

,,Takže ako sme si to cvičili. Ja pôjdem z prava, Mira ty z ľava. Carre, Lobo vy sa budete postupne blížiť vpred. Odštartujete to vy a ty Escuro pôjdeš s Mirou a schováš sa o niečo ďalej. Každý vie čo má robiť?"

,,Áno." Povedali jednohlasne.

Carre a Lobo sa prikrčili a pomaly sa približovali k lúke. Mira a Escuro išli oblúkom. O chvíľu som ich, ale kvôli mlhe stratila z dohľadu.

,,Carre, keď budeš cítiť všetkých na svojich pozíciah, môžte s Lobom zacčať lov."

,,Nemaj strach sestrička." Vypol povzbudivo hruď no chvost mal poslušne dole.

Pomaly som sa vydala oblúkom okolo čistinky, kde sa srnec nerušene pásol a nemal ani potuchy čo ho čaká za pár minút. Keď som bola 250 stôp od lúky tak som sa prikrčila a blížila sa nenápadne vred. Viem, že blíženie je až od 200 stôp, ale nesmiem nič pokaziť. Už som bola od srnca vzdialená len 70 stôp. Cez mlhu som ho priveľmi dobre nevidela, ale všimla so si, že je poriadne obozretný. Každú chvíľu sa pozerá okolo seba a stráži okolie. Carre a Lobo to budú msieť dobre načasovať.
Zrazu som počula šum a aj srnec sa obzrel tým zmerom. Care a Lobo vybehli z úkrytu a obróvsku rýchlosťou, ktorú im umožňovalo ich menšie telo, sa blížil k nemu. Srnec neváhal o vyštartoval vpred. Zabočil vpravo a vtedy som vyrazila ja. Vybehla som z tieňa stromov a mlhy ako duch. Srnec sa zľakol a zabočil vpravo. Tam sa z lesa rozbehla Mira a zablokovala mu cestu. Srnec sa je priveľmi nezľakol, ale ústupovú cestu jej smerom zavrhol. Všetko ide podľa plánu. Care a Lobo ženú našu korisť smerom k Escurovi. Ja a Mira blokujeme strany. Bolo však vidno, že Mira s nami nestíha a čoskoro ju aj s korusťou predbehneme. Mira začala zaostávat viac a viac a srnec zamieril vľavo. Blížili sme sa k Escurovi, ale boli sme priveľmi ďaleko na to, aby nám korsť zľava neutiekla. Mira z posedných síl pridala a počula som až sem ako hlasito dýchala. Srnec zabáčal čoraz viac do ľava. Zavrčala som a vtedy srnec zabočil vľavo úplne.
,,Nie!" Vykríkla Mira a chcela zabrániť tomu, aby nám korisť utiekla. Skočila po nej. Srnec sa je však vyhol. Ona zakopla a prudko spadla na zem. Srbec toho využil a zmizol nám v lese.

,,Mira!" Dobehla som k nej. O chvíľu za mnou stáli aj ostatní. Bola spotená, studená a vôbec sa nehýbala.

Vďaka, že ste si prečítali ďalšiu časť. Ospravedlňujem za vám za chyby a to, že ďalšia časť vyšla tak oneskorene.

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.