Píše sa rok 1944. Druhá svetová vojna zničila životy už mnohých ľudí. Malá 5-ročná Mira žije so svojou matkou v jednej z mnohých malých dedín, ktoré sa snažia prežiť a rozvíjať pri hustom lese, do ktorého sa každý bojí vkročiť, a pod mohutnými horami týčiacimi sa do nebies. Okolo dedín je veľa polí, ktoré zásobujú jedlom nielen dedinčanov, ale aj vojakov. Mira stratila svojho otca vo vojne. Starých rodičov ani z matkinej, ani otcovej strany nemá. Ostala jej už len matka. Mira sa hrala na dvore s podomácky vyrobenou bábikou zo starej slamy a roztrhaných kusov handier. Jej mama vešala opraté zošúchané oblečenie cez konár veľkého gaštana, ktorý im robil tieň na dvore. Mira mala naň mnoho spomienok. Gaštan zasadil jej pradedo a s otcom pod ním strávila veľa pekných nezabudnuteľných chvíľ. Na jeseň spolu robili z gaštanov figúrky ľudí i zvierat. Teraz na ňom rástli prvé listy a ukazovali sa prvé kvietky.
Ráno prešlo do poobedia a Mirina mama robila doma koláč z jabĺk, ktoré nepojedli cez zimu. Mira pobehávala na dvore a sledovala ako sa starší chalani vracajú z polí domov.
Z ničoho nič začal biť dedinský zvon na poplach! K dedine sa blížili nepriateľské lietadlá! Mama schmatla Miru a bežala s ňou k dedinskému krytu! Prvé lietadlá vypustili bomby a leteli preč. Z dediny sa stalo mínové pole.Dedinčania kričali od strachu a snažili sa utiecť. Matky cez oblaky prachu hľadali svoje deti. Mama zakričala na Miru. ͵͵Čokoľvek by sa dialo dcérka bež ďalej a nezastavuj." Pustila Miru a tá sa rozbehla vpred smerom k lesu. Mirina mama už nevládala. Jediné čo mohla urobiť, bolo modliť sa k bohu a dúfať, že to prežije aspoň jej jediná dcéra. Zrazu vedľa nej vybuchla bomba a náraz ju odhodil do kopy kamenia. Náraz neprežila.