Vlčica ležala s mláďatmi v nore. Malé chlpaté guľôčky sa motali po nore ako blchy a svoju mamu otravovali v jednom kuse. Niektorým už rástli zúbky a tak skúšali zvyšky kostí na ktorých bolo trochu mäsa, ktoré ostalo po minulom love. Iné ešte pili materské mlieko čo vlčicu vyrušovalo z driemot.
Keď ju už priveľmi otravovali, rázne sa postavila a vyšla z nory.
Začula šuchotanie a ako správna matka išla skontrolovať či to nepredstavuje hrozbu pre jej potomkov. Pokrčila sa, skočila do kríkov a začala výrazne vrčať. Bol to našťastie len planý poplach. Malý zajac si asi neuvedomoval, kde sa práve nachádza a s kým má tú česť. Keď pred neho skočila vlčica, zľakol sa a ufujazdil preč.
Vracala spať do nory, no v tom zacítila nový, ale pritom známy pach. Pach človeka. Ale nie silný pach dospelého s puškou cez chrbát, ktorý by ohrozoval ju a jej rodinu. Naopak pach bol jemný a len tak tak ho vlčica zacítila. Rozhodla sa skontrolovať čo za človečinu je na jej území a tak blízko pri jej brlohu. Po pachu sa potichu a nenápadne zakrádala až k jeho zdroju.
Našla človeka. Nebol to, ale lovec. Bolo to mláďa. Bezbranné mláďa bez matky vydané napospas divočine a nemilosrdnej matky prírody. Vlčica sa prikrčila a začala sa zakrádať. Po pár metroch však prestala a opäť stála vspriamene a pozorovla ľudské mláďa. Inštinkty a prirodzené správanie vlka ustúpili a prenechali miesto materskému inštinktu. Ľahla si k nej a začala svojou hustou srsťou a teplým telom skrehnuté telo dievčatka zohrievať. Nebyť vlčici Mira by túto noc neprežila a zomrela by na podchladenie.

Slnko vychádzalo spoza hôr a ožiarilo zmrznutý les. Tráva bola pokrytá nespočetným množstvom kvapiek rosy. Mira sa začala prebúdzať.