Čižmy sa jej zarývali do snehu. Mráz jej nepriateľsky narážal do líc. Ako by je tým chcel naznačiť,že sem nepatrí. A mal pravdu. Bolo toľko iných miest, kde by bola teraz oveľa radšej,no ona bola práve tu. V krutej, zasneženej a celoročne chladnej Fjerde.

No Nina mala dôvod,prečo sa vybrala práve sem. Bola to skôr jej povinnosť.
Povinnosť voči láske svojho života.

Vedela,že Matthias by si veľmi prial, aby mohol byť pochovaný tu, v rodnej zemi. A hoci ona nikdy Fjerdu v láske nemala,a pravdepodobne ani mať nebude,rozhodla sa mu jeho nevyslovené prianie splniť.

Hneď ako v Kerchu dokončili svoju prácu, zničili povesť Jana Van Ecka aj Pekky Rollinsa,a získali svoje zaslúžené peniaze, odcestovala. Zo svojej časti peňazí si zaplatila loď a posádku, ktorá ju mala doviesť do Fjerdy bez problémov.

Nina si totiž dobre uvedomovala,že v tejto časti sveta nie je práve vítaná. Bola to predsa ona, ktorá napadla a zabránila útoku drüskelle, potom čo sa dostali z Ľadového dvora. A bola to ona,kto spolu s Matthiasom uväznila kapitána drüskelle Brula. A v neposlednom rade,to ona sa zamilovala do zradca a vyvrheľa.

Bola si nanajvýš istá,že jej neodpustia, rovnako ako by nikdy neodpustili ani Matthiasovi.

Preto sa do Fjerdy potrebovala dostať tak,aby nikto nevedel,že tam je. A od toho bola jej posádka. Ich úlohou bolo chrániť ju,aj keď práve Nina bola tá, kto ovlýval nezvyčajnou silou. No v jej blízkosti sa teraz nenáchádzali žiadne mŕtve telá, ktoré by mohla oživiť a zostaviť z nich svoju vlastnú armádu.

Posádke dôverovala. Bol to práve Kaz Brekker kto jej ich vybavil, a ak im verí on...

Boli to milí ľudia. Poznali tieto vody a prisahali na vlastný život,že ju dopravia bezpečne tam,a potom aj do Ravky,kam sa neskôr chcela vrátiť.

To sprisahanie od nich nechcel Kaz, nikdy spolu predsa nemali niaky pekný vzťah. Boli schopní si aj vyškriabať oči. Chcela to Inej. A tým pádom s tým Kaz nemal problém.

Bola preč pár dní,no aj tak jej už chýbali. Veselý Jesper, usmievavý Wylan,jej dobrá priateľka Inej a... popravde aj ten všivavec Kaz.

Oni sa teraz niekde zabávali,hrali karty a možno vymýšľali plán ako niekoho ošklbať. Keď tak nad tým premýšľala,oveľa radšej by bola teraz s nimi. V teplej izbe,s miskou wafflí na kolenách...

No ona miesto toho blúdila po zasneženom lese. Ich loď zapadla v snehu a ľade a oni sa už druhý deň nevedeli pohnúť.

Nina tam odmietala sedieť a čakať či sa posádke podarí loď vyslobodiť. V kútiku duše sa bála,že sa tam náhodou objavia drüskelle. To by s ňou bol isto iste koniec.

Aj napriek protestom posádky sa rozhodla,že sa porozhliadne po okolí a možno nájde pomoc. No nenašla. Vlastne okrem bieleho snehu nenašla vôbec nič. Sneh stále padal,a tak postupne zakrýval jej stopy. Už ani nevedela kam ide.

Nechcela si priznať,že sa stratila. Je predsa Nina Zeniková. Griša, ktorá dokázala zostaviť svoju vlastnú armádu mŕtvých. Ju žiadny sneh nezastaví!

Plná nového odhodlania vyrazila rovno. Veľmi si priala,aby sa vrátila späť k lodi. Pomaly sa začalo stmievať, vietor bol ešte ostrejší. Nina si pomaly necítila prsty na rukách aj nohách.

Šatka,ktorú mala omotanú okolo krku, povievala vo vzduchu a šteklila ju na tvári.

Dochádzali jej sily,a desila sa pomyslenia,že sa odtiaľto nedostane do zotmenia. V týchto lesoch mohlo v noci číhať hocičo. Napríklad vlky. Určite sa netúžila stať dnešnou večerou pre tie beštie.

Ani si neuvedomila ako,no z ničoho nič začal viať ešte silnejší a chladnejší vietor. Nina sa rýchlo schovala za veľký strom,a premýšľala čo urobí ďalej.

Vtom v snehu neďaleko nej zazrela pohyb. Skamenela a pozorne sledovala situáciu pred sebou. Myslela si,že sa jej to len zdalo,že z tých hodín blúdenia už blúzni,keď sa sneh opäť pohol.

Nina zo stromu odtrhla konár a držala ho pred sebou,kedykoľvek pripravená použiť ho.

Po chvíli sa sneh pred ňou opäť pohol,a z kopy bielej zamrznutej vody sa vynorila biela hlava s dvomi veľkými ušami.

Nina si vydýchla a odhodila konár. Pri pohľade na polárneho zajaca jej však zaškvŕkalo v bruchu a ona si uvedomila, že už niekoľko hodín nejedla.

Hoci ju predstava zajačieho mäsa na večeru nelákala,ak nechcela umrieť hladom,bola to jej jediná možnosť.

Pomaly sa pohla smerom k zajacovi. Ten ju však spozoroval,a odhopkal o kus ďalej.

Nina si kľakla,myslela si totiž že to pomôže. Možno sa mu bude zdať menšia,a nebude ju pokladať za veľké nebezpečenstvo.

Pomaly sa natiahla po konár, ktorý pred chvíľou odhodila. Nemala ani poňatia čo s ním plánuje robiť. Chce ním akože ďubať do zajaca a čakať kým zdochne? V takom prípade by sa skôr zajac zadusil smiechom. No v týchto krutých lesoch bol aktuálne jej jedinou zbraňou.

Pomaly sa začala plížiť. Zajac si ju nevšímal a spod snehu si vyhrabával trávu. Nina vďaka jeho nesústredenosti mala možnosť sa dostať do jeho blízkosti.

Potom konár v ruke zovrela ešte silnejšie. 
Odrazila sa a skočila na zajaca. Zviera malo však rýchlejšie reflexy,uhlo sa a Nina tak skončila s tvárou zaborenou v kope snehu.

Rýchlo sa postavila na nohy. Z tváre si odhrnula vlasy aj sneh a skľúčene sledovala ako zajac mizne medzi stromami. Bola jej ešte väčšia zima a zuby jej začali drkotať.

Jedinou útechou jej bolo slnko, ktoré zatiaľ nezapadlo. No aj tak si bola istá,že tu zomrie buď od hladu, alebo na podchladenie.

Pomaly sa pohla.
Nohami sa prebárala cez sneh,keďže bola unavená,a pomaly už nevládala dvíhať ani nohy.

Kráčala desať, dvadsať minút,až došla na kraj lesa. Pred ňou sa nachádzala veľká plocha, pokrytá len snehom.
Prišla jej úplne obyčajná,až na jednu vec. V strede stál zajac biely ako krieda, alebo skôr sneh,a Nina by odprisahala,že to bol ten ktorý jej ušiel.

Zajac si ju nevšimol. Labkou hrabal do snehu a podľa všetkého hľadal potravu.

Pomaly k nemu vykročila. Kráčala opatrne,a snažila sa aby pri našliapovani do snehu nerobila príliš hluk.

Vzdialenosť medzi nimi sa pomaly krátila a Nina sa pripravovala.

,,Puk," ozvalo sa práve vo chvíli,keď sa Nina chystala zaútočiť. Vykoľajene sa pozrela k svojim nohám,keďže zvuk vyšiel odtiaľ,no okrem snehu nič nevidela.

Kľakla si a rukou odhrnula tenkú vrstvu snehu,čím sa jej naskytol pohľad na niečo číre ako sklo.

,,Ľad,"hlesla zúfalo a odrhnula sneh vedľa nej. Nič sa však nezmenilo. Dobre si uvedomovala,že sa ocitla na zamrznutom jazere.
,,No samozrejme,"zamrmlala si pre seba,keď sa ozvalo ďalšie prasknutie.

To už spozoroval aj zajac. Vystrašene na ňu pozrel,a keď sa ozvalo už tretie prasknutie,rýchlo odbehol preč.

Nina osamela. Nachádzala sa na ľade,pod ktorým bola voda oveľa studenšia ako v umývadle na záchodoch vo Vranej herni. Per Haskell bol totižto riadny žgrloš, a dobre vedel,že teplá voda stojí omnoho viac. No aj tak mohli byť všetci radi,že tam aspoň niaka voda je.

Nina dobre vedela,že musí zachovať chladnú hlavu. Chvíľu nepohnute stála a čakala. Potom sa ozvalo štvrté prasknutie.

Dievčina si opatrne ľahla. V Druhej armáde sa naučila,že ak rozloží váhu, tlak na ľad bude menší ako keby stála len na dvoch nohách. Pomaly sa začala rukami posúvať k stromom odkiaľ prišla.

Išlo to pomalšie,to hej,ale aspoň bolo praskania menej.

Už bola skoro pri stromoch,keď ju začali bolieť ruky. Predsa len ich nemala v najpohodlnejšej polohe.

Postavila sa a opatrne,tak ak by sa nešmykla,postupovala.

,,Poď sem," vydýchla zúfalo smerom ku konáru stromu.

Už ich delilo len pár centimetrov,keď sa ľad pod Ninou zlomil.

Nestihla ani vykríknuť a celá sa ponorila do ľadovej vody. Snažila sa rýchlo vyplávať hore,no prúdy ju ťahali ďaleko do temnoty. Bola si istá,že jej za chvíľu dojdú sily,a tak sa aj stalo.

Kvôli ľadovej vode jej stuhlo celé telo, a ona sa nedokázala dostať hore.

Vzdala to. Toto bol skutočne koniec. Dochádzal jej vzduch. Nie je tu nikto kto by jej mohol pomôcť. Ktovie či si posádka vôbec všimla,že je preč. A ak aj hej,bude im trvať naozaj dlho,kým ju nájdu. Ak ju vôbec nájdu. Jej telo pomaly spadne na dno,kde ho postupne zožerú ryby.

Jej sila jej v tomto nemala ako pomôcť. No aj tak zavrela oči a dúfala,že sa niečo stane. A stalo.

Niečo ju chytilo za ruku a ťahalo hore.
Ani sa nenazdala,a ocitla sa nad vodou. Zhlboka sa nadýchla a potom sa rozkašľala.

Zuby jej drkotali a bola jej hrozná zima, keďže mala všetko oblečenie do nitky premočené.

Na svojom tele cítila niečiu ruku. S menšími ťažkosťami sa posadila,a pozrela sa na svojho záchrancu.

,,Matthias," vydýchla prekvapene a do očí jej vyhŕkli slzy. Matthias sa na ňu usmial a veľkou rukou jej zastrčil prameň mokrých vlasov za ucho.

Do očí mu viali jeho blonďavé vlasy, ktoré mu od svojho pobytu v Pekelnej bráne podrástli. Pozeral sa na ňu tým svojim neopísateľným výrazom, ktorým vlastne hovoril všetko. A to aj očami, pre ktoré mala ona vždy slabosť.

Nina si šálom utrela oči,a keď sa opäť pozrela,Matthias tam už nebol. Nebol tam nik. Zmätene sa poobzerala okolo seba,no nebolo jej to nič platné.

Vydýchla a potom sa rozplakala. Vedela,že sa jej to len zdalo,však zomrel pred jej očami. Ale zdalo sa to tak živé.

No jedno jej však nesedelo. Ak bol Matthias len výplod je fantázie, kto ju potom vylovil z vody?

Ľahla si do snehu a zavrela oči. Bola premočená na kosť, celá sa triasla. Po chvíli už nedokázala ani otvoriť oči.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

,,Hej!Našiel som ju! Tu leží!" ozval sa hlas, ktorý prebral Ninu.

Nevládala však otvoriť oči,a ani nechcela. Nechcela sa ocitnúť zoči voči niakemu drüskelle. Kto iný by bol v týchto lesoch dobrovoľne?

,, Žije?"

,,To neviem.Nehýbe sa."

,, Skontroluj či dýcha! Ak nie, Brekker nás stiahne z kože."

,, Slečna Zeniková, počujete ma?" začal ňou niekto triasť. Ona to už nevydržala a pomaly otvorila oči. Bolo už ráno,spoznala to podľa slnka, ktoré presvitalo pomedzi stromy. Sneh sa na ňom leskol, a vďaka tomu vyzeral les oveľa priateľskejšie.

Párkrát zažmurkala,keďže jej slnko svietilo priamo do očí,a potom sa pokúsila posadiť sa.

,, Slečna, vy žijete! Mysleli sme,že je po vás. Ležali ste tú celú noc. Je zázrak,že ste nezamrzli, vzhľadom na to,že ste celá mokrá," ozval sa vedľa nej hlas.

Nina sa otočila,a pred ňou zbadala stáť štyroch chlapov, členov jej posádky.

Otvorila ústa,že niečo povie,no nevišlo z nich ani slovo. Vlastne ani nevedela, čo chce povedať. Bola taká šťastná, že ich vidí. Naozaj tu bola celú noc? A nezožrali ju žiadne vlky, ani nezamrzla?

Jeden z chlapov si k nej kľakol a spýtal sa jej:,, Slečna,zvládnete sa postaviť?"

Nina zo seba zhodila hrubú kožušinu, ktorou bola prikrytá a zúfalo pokrútila hlavou. Potom sa zarazila a zmätene pozrela na kožušinu. Netušila,odkiaľ sa tam vzala,no pravdepodobne to ona jej zachránila život.

Chlap sa postavil a obrátil sa k svojim priateľom:,,Počuli ste. A vezmite ju opatrne."

Dvaja z nich k nej hneď podišli a opatrne ju zdvihli.

,,Mysleli sme,že vás nenájdeme," hovoril jej jeden z nich, zatiaľ čo kráčali k lodi, ,,pred západom slnka sa nám podarilo uvoľniť loď,a potom si Randy všimol,že ste už pridlho preč.

Na svitaní sme sa vydali do lesa. Hľadali sme vás aj niekoľko hodín, a už sme to chceli vzdať.
Potom som vás zbadal. Ležali ste tam v snehu.

Poviem vám pravdu, mali ste šťastie,že v noci nepadalo toľko snehu. To by sme vás už vôbec neboli našli."

Nina iba jemne prikývla.

O pol hodinu už boli na lodi.

Nina bola nesmierne šťastná,keď zacítila dotyk starého matraca, no v tej chvíli ju ten smrad vychádzajúci z neho nezaujímal. Párkrát sa pomrvila a potom zaspala.

Vítam vás pri mojej novej knihe.
V každej časti bude krátky príbeh o nejakej postave z Vranej šestky.
Teda, neviem sľúbiť, že bude o každej postave, ale vynasnažím sa :D
Prvé dve kapitoly by som chcela venovať mojim dvom najobľúbenejším postavám - Nine a Kazovi.
Inak,toto je najdlhšia kapitola,akú som kedy napísala :D...má 1975 slov!

ScarlettDAN❤️