Elizabeth sa dlho pokúšala zaspať, lebo nemohla upokojiť svoje rozbúrené telo. Nemohla prestať vnímať Philipov dych na svojej pokožke a jeho ruky, ktoré ju zvierali. Nechápala ako mohol tak rýchlo zaspať. Vážne stačí mužom len uspokojiť ich túžby? No bola rada, že Philip sa nikam nenáhlil. Navyše teraz bola vďačná aj za jeho objatie.

~~~

Ráno sa Philip zobudil a vnímal teplo ženského tela. Bolo to prvýkrát, čo strávil celú noc v objatí so ženou. Iné ženy mu mali poskytnúť len uspokojenie, ale Elizabeth mu mala priviesť na svet dieťa, aby mohol právoplatné prijať titul. Nechystal sa jej to povedať. Veril, že to nepotrebuje vedieť. Pomaly vstal, aby nezobudil Elizabeth a zamieril do svojej pracovne. Necítil sa najlepšie. Nechcel, aby si Elizabeth len musela plniť svoju manželskú povinnosť. Nikdy takto so žiadnou ženou nechcel zaobchádzať. Aj keby si niekoho vzal, tak by počkal, kým si na seba navzájom nezvyknú. No jeho otec mu túto možnosť vzal. Philip zúril, že mu jeho otec aj po smrti zasahuje do života. Preto príjemné pocity, ktoré prežíval ráno, nahradili pochmúrne myšlienky.

Nemohol ani dopustiť, aby si Elizabeth zamiloval, lebo keď nepočajú dieťa za daný čas, tak sa bude musieť oženiť znova a to s inou ženou. Nemohol ani dopustiť, aby si Elizabeth zamilovala jeho, lebo by jej tým len viac ublížil. Nemohol si byť istý, že sa im podarí počať dieťa, keď stále tu bola aj tá druhá možnosť. Preto mal hlavu v smútku. Toho sa obával najviac od kedy mu notár prečítal doložku. Keď nedovolí a nič neurobí preto, aby si ho Elizabeth obľúbila, tak bude pre ňu stále ťažšie a ťažšie zdieľať s ním jedno lôžko. Toho si bol Philip vedomý a nikdy si nemyslel, že sa dostane do takejto situácie.

Elizabeth vstala hneď ako sa Philip obliekol a odišiel. Prišla jej komorná, ale Elizabeth nechcela vstať z postele. Chcela sa skryť a byť v posteli za plentou celý deň.

Babica jej po vyšetrení zablahoželala, no Elizabeth nechápala k čomu.

,,Gratulujem vám vaša milosť. Naplnili ste manželský zväzok. Dúfam, že vám nabudúce budem už gratulovať k ťarchavosti."

Elizabeth určite nemyslela hneď na dieťa. A určite ho nechcela mať s mužom, ktorý ju ani raz nepobozkal na pery. Chvíľu predychávala v posteli a odháňala slzy, ktoré sa jej tlačili z očí. Povedala si, že bude silná a určite nesmie ukázať Philipovi ako ju ranil tým, že ju dal vyšetriť, či bola pannou a potom dať vystaviť papier o tom, že naplnili manželský zväzok.

~~~

Philip vo svojej pracovni vkladal pečať a podpis na listiny, ktoré notár musel založiť k doložke v závete. Myslel pri tom na Elizabeth a dúfal, že sa na to nebude pýtať. Už stihol zistiť, že nemá problém skoro nič povedať alebo sa niečo opýtať. Túto vlastnosť mala mať ako vojvodkyňu, preto bol na jednej strane aj rád.

,,Výborné." Odvetil notár, keď mu Philip podával papiere. ,,Verím, že nabudúce budeme potvrdzovať papiere o dedičovi."

Philip na to nereagoval. Už druhýkrát mu notár hovoril o dedičovi. Azda ako vojvoda vedel, čo je jeho povinnosťou. Už dávno nie je ten nerozvážny mladík, ktorý s hnevom odchádzal z tohto panstva a s vyhrážkou, že nikdy nezabezpečí rodu dediča. Philip si teraz želal dieťa čo najskôr a bolo mu úplne jedno, či to bude dedič alebo dievča. Chcel mať túto záležitosť za sebou a potom si budovať aspoň nejaké manželstvo. Len dúfal, že už nebude neskoro. Vedel, že robí presný opak toho, čo si povedal pred svadbou. No nechcel si budovať vzťah k žene, keď ani nevedel, či bude jeho do konca života.

~~~

Sadal si v jedálni za stôl, aby si mohol vychutnať raňajky.

,,Počkáme na jej milosť, vaša milosť?" Opýtal sa sluha, ktorý mu mal naložiť jedlo.

,,Jej milosť asi nepríde. Môžete začať nakladať." Keď to povedal, tak do jedálne vkráčala Elizabeth. Philip bol prekvapený. Myslel si, že ho nebude chcieť vidieť.

Elizabeth urobila práve presný opak a hneď ho vyhľadala očami. Cítila sa tak zahanbene, keď sa jej babica dotýkala. No dokázala pozbierať svoje sily, vojsť do kúpeľa, obliecť sa s pomocou komornej a ísť na raňajky. Chcela dokázať sebe, ale hlavne ukázať Philipovi, že ju nezlomí.

Raňajky prebiehali v tichosti. Philip sa vyhovoril na prácu a potom odišiel do pracovne. Elizabeth dojedla, potom strávila čas v izbe, ale všetko jej tam pripomínalo predchádzajúcu noc, tak si šla prezrieť sídlo, ktoré sa malo stať jej domovom. Prechádzala izby rad radom. Akurát usúdila to, že o panstvo sa dobre nestarajú. Izby sú opustené a zanedbané. V niektorých sa určite neupratovalo mesiace.

Vošla do ďalšej miestnosti bez toho, aby sa pozrela kam vošla. Zastala v pohybe, lebo počula šuchot. Chcela sa vytratiť, ale zastavil ju Philipov hlas.

,,Elizabeth, prajete si?" Vyslovil a hneď sa postavil ako správny gentleman.

Teraz sa už musela pozrieť na Philipa. Nadávala si v duchu, lebo zabudla na to, že v jednej z miestností sa môže nachádzať aj Philip.

,,Nie, nič. Len si obzerám vaše sídlo... no a ... nejako som zabudla, že jedna miestnosť môže byť aj vaša pracovňa. Prepáčte, nemala som vám sem vtrhnúť a už vonkoncom nie, keď som žena. Toto miesto je výlučne len pre vás." Elizabeth sa nevedela zastaviť v rozprávaní. Keď sa ocitla v takejto situácii, tak stále nevedela zastaviť svoje ústa.

Philip musel odvrátiť tvár a zatvoriť na chvíľu oči, aby ho nevidela Elizabeth. Čo je to za manžela, keď jej ani neukázal miesto, kde bude pravdepodobne žiť celé roky? Povzdychol si a vybral sa za ňou. 

,,Je to aj vaše sídlo, nie len moje. Poďte všetko vám ukážem." Elizabeth musela ustúpiť o krok dozadu nad tónom Philipovho hlasu. Povedal to tak nezaujato a znova chladne. Ako keby ho obťažovala svojou prítomnosťou.

,,Nenechajte sa rušiť pri práci. Neprišla som vás žiadať o to, aby ste mi ukázali panstvo." Pokojne odvetila Elizabeth, no do očí sa mu nepozrela.

,,Viem Elizabeth. Len je moja chyba, že som vás tu nepreviedol. Dovoľte mi napraviť túto chybu." Philip sa snažil o príjemnejší tón hlasu, lebo si všimol ako Elizabeth ustúpila o krok dozadu. Musel si pripomínať, že oproti nemu stojí krehká žena a nie nejaký statný muž.

Ponúkol jej rameno. Elizabeth váhala, či ho má prijať. Nakoniec ho prijala.

Philip jej ukazoval všetko, čo by mala vidieť. Nevedel z nej spustiť zrak. Aj keď sa snažil pozerať na niečo iné, tak stále ho oči zradili a vyhľadali Elizabeth. Pri prehliadke domu musel pustiť jej rameno, aby mohol otvárať dvere a vždy si potom spojil ruky za chrbát. No nebol za tým len jeden dôvod. Musel sa držať od nej ďalej, lebo ho dnes priťahovala ako ešte nikdy. Celý čas myslel aj na to, prečo nepobozkal jej pery, ktoré ho dnes vábili k bozku vždy, keď Elizabeth prehovorila. Pre Philipa bolo ťažké ustrážiť svoje myšlienky a odpovedať na Elizabethine otázky.

,,Prejdeme sa ešte v záhrade?" Opýtal sa Elizabeth. Chcel s ňou tráviť ešte chvíľu, kým si znovu sadne za papiere, ktoré musel vypisovať. Jeho otec posledné roky zanedbával celé panstvo. Skoro o nič nebolo postarané a on musí teraz všetko naprávať.

Elizabeth sa pozrela na Philipa, chcela povedať nie, ale znova ju jeho oči presvedčili a zmenila odpoveď.

Philip jej neponúkol rameno, tak ako na prechádzke v Londýne. Šiel vedľa nej a ruky mal spojené za chrbtom.

,,Elizabeth, stali ste sa pani tohoto panstva a ja viem, že bude chvíľu trvať, kým si na to zvyknete, no chcem vás požiadať, aby ste čím skôr všetkým zadelili ich úlohy. Zodpovedám za jeho stav a musím sa postarať ešte o mnoho vecí, aby som toto sídlo postavil opäť na nohy. Pomôžete mi s tým?"

,,Budem sa snažiť."

,,Robte to, čo uznáte za vhodné a správne. Máte vo všetkom voľnú ruku."
Elizabeth mu len prikývla. Nevenovala pozornosť Philipovi, ale pozerala sa po okolí a zanedbanej záhrade.

,,Nikdy som nevidela škaredšiu záhradu ako je táto." Elizabeth sa snažila s Philipom hovoriť otvorene.

Philip sa zastavil a zaspomínal si. Presne videl pred sebou aká bola táto záhrada nádherná. Ako sa o ňu jeho matka starala s láskou. Aspoň niečo okrem detí jej robilo radosť zo života.

,,Táto záhrada niekedy prekvitala. Bola jednou z najkrajších, aké som kedy videl. No po smrti mojej matky sa o ňu môj otec prestal zaujímať a prepustil aj záhradníka. Viem, že sa o ňu niekedy stará aj Margaret, ale nemá dostatok času. A ja som ešte nemal čas najať záhradníka." Keď sa tak Philip nad tým zamyslel, tak sa ani záhradníka najať nechystal. Nechcel, aby niekto porušil základy, ktoré dala tejto záhrade jeho mama. Chcel mať aspoň nejakú spomienku. No Elizabeth to nepovedal.

Pozoroval svoju manželku. Rozbitým kúskom črepu, v ktorej bola voda zaliala jednu kvetinu.

,,Možno je potrebné začať od maličkostí Philip a potom zohnať záhradníka, ktorý prinavráti tejto záhrade čaro. Privedieme opäť túto záhradu k velebnosti." Položila črep a zadívala sa na Philipa, ktorý ju dnes neustále pozoroval a znervózňoval ju tým.

,,Tejto záhrade neprinavráti život už nikto. Upadala dlhé roky a takto aj ostane!" Philip si uvedomil, že aj on ostane takýto.

,,Neostane Philip. Týmto rastlinám, kríkom, kvetom len treba ukázať správny smer a oni sa nám odvďačia svojou krásou. Ukážeme im, že je tu niekto pre nich, kto sa o nich postará a oni nám na oplátku rozjasnia  pochmúrny deň." Philip hľadel na svoju manželku s úžasom. Každou vetou ho stále prekvapovala.

Vtedy si v duchu vyslovil otázky nad ktorými sa sám zarazil.

Bude pre neho niekedy aj Elizabeth kvetina, ktorá mu rozjasní deň?

Bude záchranou pre jeho smutnú dušu, jeho osamelé srdce a opustené panstvo?