Touto otázkou ho gróf prekvapil. No nedal mu možnosť, aby si to gróf myslel. Neustále udržiaval kamennú tvár.

,,Nemôžem povedať, že ju milujem, to by som klamal. No som presvedčený o tom, že manžel by mal milovať svoju manželku. A o to sa budem snažiť."

Philip si myslel, že si vypovedali všetko, tak sa chystal rozlúčiť. ,,Pán gróf. Budem rád ak mi odpoveď pošlete už zajtra. No pri rozhodovaní sa nepridržiavajte len toho, že som vojvoda. Dovidenia."

,,Ako si prajete, vaša milosť." Philip nečakal na úklon a vypochodoval z pracovne.

~~~

Elizabeth stála v salóne a počítala minúty, ktoré vojvoda strávil v pracovni s otcom. Počula rýchle kroky, ktorými schádzal po schodoch a videla ho ako sebavedome nastupuje do koča. Vnímala ten pocit víťazstva, ktorý žiaril okolo jeho osoby. No mohol to byť pocit, ktorý videla len ona.

Musela si len povzdychnúť, keď si ju dal zavolať otec. Presne vedela, čo bude nasledovať, už si tým párkrát prešla. Lenže tentokrát to bolo po prvé, čo sa najprv spýtali jej a až potom jej otca.

Gróf si počkal, kým si jeho dcéra sadne a až potom spustil dôvod toho, prečo si ju dal zavolať. No vedel, že určite aj ona tuší, o čom bude tento rozhovor. 

,,Vojvoda ma požiadal o tvoju ruku. Ako odpovieme na jeho žiadosť?" Unavene sa opýtal gróf, ktorý vedel, čo bude nasledovať.

,,Moja odpoveď je nie." Odvetila Elizabeth.

Gróf sa postavil. ,,Na čo som za vôbec pýtal, že?"  Zvýšil svoj hlas. 

Predstúpil pred stôl a sadol si oproti svojej dcére.

,,Elizabeth, prosím ťa, premysli si odpoveď cez noc. Zajtra mi povieš ako si sa rozhodla. Mysli na to, že už si odmietla mnohých a už sa to roznieslo. Myslíš si, že sa nájde ešte niekto, kto by ťa o ruku požiadal po tom, čo odmietneš vojvodu? Nikto nechce byť predsa odmietnutý. Navyše sa o tebe začne hovoriť, že nemáš srdce, že pre teba nie je nikto dobrý. Takto sme ťa nevychovali Elizabeth." Gróf sa snažil pokojne zhovárať so svojou dcérou. Nikdy na ňu nebol prísny a teraz to začal ľutovať.

,,Otec, vy viete, že nezmením svoje rozhodnutie." Elizabeth sa snažila nepozerať na sklamanú tvár otca.

Gróf chvíľu premýšľal. Vedel, že musí poslať svoju manželku, aby dcéru presvedčila, no snažil sa jej dohovoriť aj on sám.

,,Dcérka, vojvoda vyzerá  byť milý muž a presvedčil ma o tom, že si ťa bude vážiť a bude sa snažiť ťa milovať. A to si chcela. Navyše je to prvá žiadosť, ktorú nemusíme vnímať ako túžbu po tvojom vene. Tento muž chce len teba." Keby gróf vedel pravý dôvod toho, prečo sa vojvoda musí oženiť, asi by jeho zdôvodnenie bolo iné.

,,Áno otec, chcela som lásku, ale lásku, ktorú by som získala pred sobášom. Vám sa to ľahko hovorí otec, ste muž. Vás nikto nechce ako nejakú vec, ktorá nemá city!" Predostrela svoju mienku Elizabeth. 

,,Láska, nie je vec, ktorú môžeš len tak ľahko získať. Je to cit, ktorý ťa možno prekvapí, ale keď sa o ňu budeš starať a zveľaďovať so svojím manželom, tak vtedy získaš pravý cit lásky. Tú pravú lásku môžeš nájsť aj v manželstve, vôbec nemusí prísť pred manželstvom. A vojvodovi krivdíš. Keby sa ťa snažil získať ako vec, tak sa ti nič nepýta a nedá ti možnosť voľby." Snažil sa vysvetliť svojej dcére gróf. Elizabeth si len pomyslela, akú slobodnú možnosť jej dal, keď ju rodičia tlačia. A slobodná možnosť v súvislostí s jeho postavením skutočne neexistuje. 

~~~

Grófka sa snažila rovnako, ale veľmi to nepomáhalo. Nestačilo, že vojvoda bol podľa jej rodičov príjemný muž, najlepšia partia na vhodný sobáš a ponúkal jej postavenie, o ktorom snívajú všetky dámy. Keď to, po čom túžila Elizabeth najviac, jej vojvoda neponúkal. Jeho lásku. Elizabeth bola sčítaná lady a túžila po romantickom mužovi, ktorý by s ňou trávil svoj čas, zaujímal sa o ňu, dvoril jej niekoľko týždňov a potom ju niekde v nádhernej záhrade večer pri svetle mesiaca a hviezd požiadal romantickým gestom o ruku. Nechcela, aby žiadosť o manželstvo bola len suchá výpoveď slov. Nemohla klamať samú seba, vojvodova žiadosť bola iná. Bol k nej úprimný a nesnažil sa hľadieť na seba, nehovoril jej, ako ho urobí šťastným, dokonca jej povedal, že jej nemôže ponúknuť veľa. Ako to myslel? Veď ako vojvoda jej toho mohol dať skoro všetko. Pochybovala o tom, že myslel niečo iné ako svoj blahobyt a majetok. Na druhej strane aj keď sa ho snažila vidieť negatívne, tak aj tak našla pár pozitívnych vecí a pri niektorých sa aj usmiala. Nemohla povedať, že sa jej vojvoda nepáčil, len chcela čas, no ten jej nikto neponúkol.

~~~

Gróf sa hneval na svoju dcéru a nepomohlo ani to, že grófka obhajovala dcérine rozhodnutia svojimi argumentami.

,,Musíš ju pochopiť drahý. Dávno som jej sľúbila, že sa vydá za manžela, ktorý ju bude milovať. A vojvoda ju nemiluje, tak ako si povedal, tak ju prosím ťa nenúť."

Gróf si len odfrkol. ,,Vydať sa z lásky je v tejto dobe veľmi málo pravdepodobné. Ešte sa stále hľadí na niečo úplne iné. Chcem, aby sa Elizabeth mala čo najlepšie a viem, že pri vojvodovi sa mať bude. Navyše sa mu Elizabeth páči veľmi pekne o nej hovoril."  

,,Požiadaj ho o viac času. Možno si ho Elizabeth obľúbi." Grófka sa snažila nájsť možnosť, ktorá by bola vhodná pre všetkých. 

Gróf len pokrútil hlavou. Ženy nevidia hlbšie súvislosti v týchto kruhoch. ,,To nepôjde. Vieš, že ako vojvoda si potrebuje upevniť svoje postavenie tiež manželstvom a presvedčením o tom, že zachová pokračovanie rodu. Musím na jeho žiadosť hľadieť aj z iného hľadiska. Nie len ako otec. Aký tieň vrhneme na svoje meno, keď odmietneme vojvodu? Síce hovoril, že nemám brať ohľad na jeho postavenie. No ja si nechcem poštvať proti sebe takéhoto muža, keď jasne hovoril, že by bol rád, ak by sme žiadosti vyhoveli." 

,,Rozumiem drahý. Budem sa snažiť Elizabeth ešte raz presvedčiť." Videla na svojom manželovi, že nemá cenu ho presviedčať. No v jeho pohľade videla okrem obáv aj niečo viac. 

,,Drahý, povedz mi, čo ťa ešte trápi? Vidím ti to na očiach." Grófka pristúpila k svojmu manželovi a dotkla sa jeho ramien.

,,Mám strach. Chcem, aby si naša dcéra založila rodinu, nechcem, aby skončila v kláštore alebo na mieste, kde sa schádzajú staré dievky. Chcem, aby bola šťastná. Už ma vhodný vek na vydaj. Do kedy chce čakať? Vieš, čo sa stane, keď sa roznesie, že odmietla vojvodu? Nedostane už žiadnu žiadosť na sobáš. Kto by chcel súperiť s vojvodom. Budú si myslieť, že jej nikto nie je dobrý." Povzdychol si gróf. ,,Chcem, aby bola v bezpečí, aby ju niekto chránil, tak ako som ju chránil doteraz ja. A pri kom bude viac v bezpečí ako pri vojvodovi? A navyše vyzerá, že je to príjemný človek a našu Elizabeth si obľúbil. Ty si sama hovorila, že muž má viac milovať ženu ako žena jeho." 

Tento rozhovor si vypočula aj Elizabeth. Stála za dverami a počúvala ako keď bola malé dieťa. No teraz už dávno ním nie je. Teraz je dospelá žena. Jej otec sa o ňu bál, vedela, že ju má rád, stále jej to dokazoval. Musela vybehnúť z panstva. Nasadla na koňa a už jej nebolo. Nezastavilo ju ani to, že nemala jazdecké oblečenie. Potrebovala sa prevetrať. Bolelo ju, že spôsobuje otcovi starosti. Vedela, že každým odmietnutím žiadosti ho dostáva do zlého postavenia, ale teraz by mu spôsobila ešte aj trápenie. Nie len jemu, ale aj sebe. Vedela, že každým odmietnutím si znižuje svoje šance na sobáš, ale zároveň verila v to, že sa nájde nejaký muž, ktorý by si ju zamiloval, ktorého by si chcela vziať celým svojím srdcom. 

Elizabeth vedela, že jej otec má pravdu. Stačilo akú pozornosť vzbudila, keď bola s ním v spoločnosti. Ako na ňu hľadeli. Nikdy nemala prijať jeho žiadosť o tanec, nikdy nemala ísť s ním na prechádzku. A to ju najviac trápilo, lebo čas a rozhodnutie vrátiť nemôže. 

Počas prechádzky si spomenula na rozhovor s jej matkou. Je to presne 13 rokov, no aj dnes si pamätá každé jedno slovo, lebo veľakrát si to prehrávala v pamäti. Lenže s trpkosťou si musela pripustiť, že pravdivá bola len jedna jediná veta. 

Život je iba jeden, osud je daný a nám nezostáva nič iné, než sa mu podriadiť a bojovať s tým, čo nám pripraví...

~~~

Keď sa vrátila z jazdy, ktorá jej prečistila myseľ, tak jej rodičia práve večerali. Obávali sa o ňu, lebo dlhé hodiny jej nebolo. Večerať nechcela, tak len vošla do jedálne, uklonila sa a oznámila im svoje konečné rozhodnutie, ktoré už meniť nemienila. No týmto rozhodnutím sama nevedela komu urobí dobre. Sebe určite nie, no rodičom či vojvodovi? 

,,Vydám sa za vojvodu. Môžete mu poslať kladnú odpoveď s potvrdením, že do manželstva vstupujem dobrovoľne." Elizabeth sa snažila hovoriť vyrovnane. Nechcela ukázať rodičom slabosť, lebo mama jej stále hovorila, že musí byť odvážna a láskavá. Svoje pocity vypustila na povrch až keď sa otočila a vybehla po schodoch do svojej izby. Až vtedy nechala slzám voľný priechod, ktoré mohli tiecť len dnes. A to si v ten večer sľúbila. Lebo od zajtra musí byť odvážna a silná.