Po veľmi, veľmi, veľmi dlhej nečinnosti som späť s novou kapitolou. Dúfam, že Vám trocha chýbal tento príbeh? Ospravedlňujem sa verným čitateľom tohto príbehu, ale bohužiaľ škola musela byť na prvom mieste ako každý rok v januári... 

Philip večer vkročil k Elizabeth. Sedela na stoličke a slúžka jej pravdepodobne pripravovala kúpeľ.

,,Vypadni!" Povedal slúžke.

Elizabeth bola veľmi smutná z jeho správania.

Philip pozeral na Elizabeth a snažil sa zistiť, čo šli spolu so slúžkou robiť, ale nezistil to, tak sa opýtal.

,,Čo ste sa chystali robiť?"

,,Bolia ma nohy a mám ich opuchnuté, tak som požiadala, aby mi ich namočila odvarom z byliniek. Mám ich opuchnuté a sama sa k ním nezohnem." Vyslovila Elizabeth.

Philip prikývol a sám sa pohol k Elizabeth, aby jej pomohol.

,,Čo to robíte Philip?" Opýtala sa ho, keď vzal handričku a namočil ho do odvaru.

,,Azda sa hanbíte Elizabeth?" Zaškeril sa Philip.

Elizabeth sa po dlhej dobe zasmiala. ,,Keby som sa hanbila, tak by som s vami nečakala dieťa."

,,Tak vidíte, nemal by to byť problém."

Jemne jej chodidlá namočil do vody a vyhrnul jej pomaly dlhú košeľu, aby mohol masírovať nohy. Elizabeth prudko bilo srdce, ale keď jej Philip masíroval nohy a potieral ich výluhom, tak sa jej srdce prudko rozbúchalo. Pozorne ho pri tom sledovala. Všetko robil tak opatrne, ako keby sa jej bál dotknúť, lebo sa rozplynie.

,,Bála som sa o vás. Keď sme prišli na Henhorn, tak ste hneď odišli a ani pred polnocou ste tu neboli." Poznamenala Elizabeth. Philip prestal v masírovaní.

,,Nebáli ste sa o mňa celé mesiace, keď som tu bol sám. Neverím vám, že ste sa báli, keď som bol preč len pár hodín." Chladný Philip bol späť.

,,To nie je pravda Philip." Bránila sa Elizabeth.

Philip k nej zdvihol zrak, no nič nepovedal. Potom svoju ruku posúval pomaly vyššie až sa Elizabeth zastavil dych. Ruku jej jemne položil na brucho a čakal. Po chvíli ho pohladil.

Elizabeth pomaly vydýchla a čakala, čo urobí ich dieťa. Urobila niečo intuitívne až sama ostala prekvapená. Dala svoju dlaň na Philipovu ruku. Vtedy Philip pocítil jemne kopnutie.

,,Ani o mne nevie..." Odsunul ruku a so zlosťou sa postavil.

Elizabeth ho zadržala pri dverách oslovením.

,,Philip." Zastavil sa, ale neotočil sa. Mal jej ukázať ako ho ranilo to, že jeho dieťa na neho nereaguje.

,,Kam idete?" Philip znova neodpovedal.

,,Predtým sme sa vedeli aspoň zhovárať. Teraz nevieme už ani to." Povedala Elizabeth a Philip odišiel. Stiekli jej slzy po tvári a prihovorila sa svojmu dieťaťu.

,,Verím, že aspoň teba si tvoj ocko obľúbi a bude ťa zahŕňať láskou."

~~~

Philip sedel na svojej posteli a bezčinne hľadel do zeme. Ľutoval posledné mesiace, ľutoval to, čo neurobil, ľutoval to, o čo prišiel. No najviac ľutoval ich stratený vzťah s Elizabeth. Ako budú vychovávať dieťa, keď sa nevedia ani porozprávať. Philip k nej nepociťuje nenávisť, nepociťuje ani náklonnosť, no pociťuje bolesť, ktorá nechce odísť aj napriek prítomností Elizabeth. Aj keď veľmi chce, tak sa nedokáže preniesť za posledné mesiace, nedokáže sa k Elizabeth správať tak ako keby sa nič nestalo. 

Elizabeth spala, keď ju prebudila bolesť, ktorá jej prešla telom a zistila, že jej odtiekla plodová voda. Nechápala prečo sa na to nezobudila. Začala mať strach. Zakričala na svoju komornú, ale nikto ju nepočul, preto sa pomaly zbierala z postele a šla nájsť svojho manžela. Pomalými krokmi, držiac sa steny, sa dostala až k dverám jeho spálne. Bez zaklopania vošla.

,,Elizabeth?" Zarazil sa Philip.

Elizabeth sa zadržala dverí, lebo jej tvár skrivil bolestný kŕč.

,,Philip," vydýchla. Hneď k nej pribehol.

,,Už sa pýta na svet." Philip ju hneď vzal do náručia a odviedol do ich spoločnej izby.

Položil ju na posteľ. ,,O chvíľu prídem." Philip šiel poslať niekoho po lekára a babicu.

,,Už som tu Elizabeth." Prisadol si k nej a odhrnul jej vlasy z tváre.

Elizabeth prežívala strach. ,,Philip, ja to nezvládnem. Ešte na to nie som pripravená." Spojil ich ruky a pobozkal ju na tvár.

,,Zvládneš to. Si silná Elizabeth." Hladil ju po tvári, držal ju v náručí a spoločne čakali na príchod lekára a babice.

Keď prišli, tak Philip musel odísť, lebo to kázala etiketa. No Elizabeth ho nechcela pustiť.

,,Prídem Elizabeth." Zanechal ju samú a pobral sa s nervozitou do salóna, aby bol od ich izby čo najďalej, lebo keby sedel v pracovni, tak by neváhal ani chvíľu, zanechal etiketu a bol Elizabeth oporou. 

~~~

Po dlhých hodinách, ktoré šli veľmi pomaly a v ktorých nedokázal Philip urobiť nič iné okrem toho, že napísal svojej sestre list, že jeho manželke začal pôrod, prišla k nemu jedna slúžku a oznámila, že jeho manželka konečne priviedla na svet dieťa.

Philip utekal po schodisku k dverám ich spoločnej izby. Pred dverami stál lekár. Philip sa pri nemu zastavil.

,,Vaša milosť." uklonil sa mu lekár.

Philip ho len netrpezlivo očami posunul k tomu, aby mu povedal, čo mal na srdci. Už chcel objať Elizabeth a vidieť svoje dieťa.

Lekár si odkašľal. ,,Gratulujem vám, vaša milosť. Narodil sa vám zdravý syn." Philip sa usmial a chcel sa pohnúť, ale lekár ho ešte zadržal.

,,Mali by ste ešte niečo vedieť, vaša milosť. Vaša manželka mala ťažký pôrod a je veľmi unavená." Znova si lekár vzdychol. Philip už stratil trpezlivosť.

,,Už mi to konečne povedzte!"

,,U vašej manželky sa objavil špecifický prípad. Nechce si vziať do náručia svoje dieťa, odmieta sa na neho pozrieť. Tento stav je len dočasný, vaša milosť. Musíte dopriať jej milosti čas." Vysvetlil vojvodovi.

,,Čo to hovoríte?" Nechápal Philip.

,,Tento jej stav musel spôsobiť ťažký pôrod. Najlepšie bude, ak necháte vašu manželku oddychovať a nebudete sa jej prihovárať."

Philip už počul dosť, tak sa len s výdychom otočil k dverám a otvoril ich.

Elizabeth ležala otočená bokom a ich dieťa mala v ruke babica. Keď si všimla vojvodu, tak k nemu hneď pristúpila. Philip automaticky natiahol ruky a vzal si dieťa do náručia. 

Po veľmi dlhej dobe sa úprimné usmial na malé klbko v jeho náručí a obklopil ho pocit, ktorý nepoznal. Keď jeho synček otvoril očká, tak zistil, že má farbu jeho očí. Neboli to krásne modré oči jeho manželky. Palcom jemne pretrel čelo svojho synčeka. Potom sa naklonil a vtisol svojmu synčekovi bozk. 

,,Vitaj doma, náš maličký."  Po tomto spustil obrovský plač. 

,,Je potrebné ho nakŕmiť, vaša milosť."  Ozrejmila mu situáciu babica. 

,,Viem, čo je mojou povinnosťou. Pošlem po dojku, nemusíte mi to pripomínať."  Nahnevane odvetil Philip. 

,,Teraz odíďte." Philip sa snažil utíšiť svojho syna a sadol si na posteľ k Elizabeth. 

Pozoroval svoju manželku a hľadal slová, ktorými by jej poďakoval za to, že mu darovala dieťa, že priviedla na svet dediča titulu vojvoda z Henhornu. Lenže Elizabeth mala zatvorené oči a nijako nereagovala na svojho manžela s dieťaťom v náručí.

,,Nepozrieš sa na nás Elizabeth?" Opýtal sa jej.

,,Philip, choďte prosím vás preč. Som unavená." Tichúčko odvetila.

,,Ani sa ti neviem odvďačiť za to, čo si dokázala." Philip sa s úžasom v hlase prihováral Elizabeth.

,,Máte to, čo ste chceli Philip." Vzdialene odvetila.

,,Je to aj tvoj syn, Elizabeth." Znova sa mu začalo nepáčiť to, čo počul.

Elizabeth otvorila oči a pohľadom vyhľadala Philipa. ,,Nechcela som ešte dieťa. Podvedome som tušila, že niečo nie je so mnou v poriadku a teraz máte výsledok. Nedokážem sa na neho ani pozrieť, nedokážem si ho vziať do náručia. Neviete ako sa cítim, tak prosím vezmite vášho syna a odíďte z tejto izby." Nahnevane odvetila Elizabeth.

,,Dnes ťa nechám Elizabeth." Postavil sa a odišiel. Nechcel si pripustiť, že Elizabeth nevezme ich dieťa do náručia. Dnes mala veľmi náročný deň a veril, že nasledujúce dni sa všetko zlepší.

Lenže Philip nemal pravdu. Elizabeth sa ani dva dni po pôrode nechcela pozrieť na svojho syna. Philip ho dal dokonca k nej do postele a nechal ju tam s ním samú a čakal medzi dvermi v detskej izbe, ktorej dvere boli v ich spoločnej spálni. Vstúpil až keď sa malý rozplakal.

,,Nedokážem to Philip!" Zúfalo odvetila Elizabeth.

,,Keby som videl, že sa snažíš, tak by som ti nič nepovedal." Vzal svojho syna do náruče.

,,Takto nebudeme nikdy fungovať Elizabeth! Uvedomuješ si to?" Philip nevedel, či prežíva hnev alebo zúfalstvo.

,,Ste ku mne nespravodlivý Philip." Elizabeth potrebovala čas, ktorý jej Philip nechcel dať. 

Len si povzdychol a poznamenal. ,,Ja som nespravodlivý."

Usadil sa v pracovni a snažil sa utíšiť svojho synčeka. Vyrušil ho majordóm, ktorý oznámil príchod jeho sestry Amélie.

,,Aaaa, prišla som v pravú chvíľu." S úsmevom dodala Amélia a vzala si dieťa do náručia.

,,Máme malého vojvodu, ak sa nemýlim?" Opýtala sa Philipa, ktorý len prikývol.

,,Jedol vôbec?" Opýtala sa, keď sa jej nedarilo utíšiť drobca.

,,Ja neviem Amélia. Už som tri dojky poslal preč. Všetky odmieta. Stále len plače." Posťažoval sa.

,,Tak by ho mohla skúsiť nakŕmiť Elizabeth."

,,To asi ťažko." Poznamenal si po pod nos, ale Amélia to počula.

,,Čo tým myslíš?" Nechápala ho.

,,Veď by mohla zabudnúť na to, čo káže etiketa. Ja dojčím svoje dieťa." Philip len zdvihol svoje obočie. Bol prekvapený.

,,No už choď. Skúsim ho nakojiť." Smiala sa Amélia a posielala svojho brata preč. 

Potrebovala by som Vašu pomoc. Neviem vymyslieť meno pre ich synčeka🙄. Chcela som dať Philip, ale potom som si povedala, že by to bolo také nijaké... Máte nejaké návrhy? 

No musím vám ešte prezradiť, že sa teším na písanie nasledujúcich kapitol😍😍😍