Nasledujúce mesiace boli ťažké aj pre Elizabeth. Keď Philip odišiel, tak sa Elizabeth zrútila. Plakala za tým, čo nikdy nemala. Philip spravoval a zveľaďovať svoje panstvá a ešte stále naivne očakával každý deň nejakú správu od Elizabeth. Lenže žiadna neprišla.

Jedného dňa, ale prišiel list z Londýna. Philip si najprv myslel, že sa narodilo jeho dieťa, ale obsah listu ho veľmi nahneval.

Vaša milosť,

Celé týždne pozorujem vaša manželku. Chcel som vás upozorniť, že v jej blízkosti sa neustále vyskytuje jeden muž. Nehovoriac o tom, že vaša manželka je vo vysokom štádiu ťarchavosti. Neverím, že by niekto uveril, že dieťa je vaše, ak by ich niekto uvidel spolu. Je len otázkou času, kedy sa dostanú do nejakej kompromitujúcej situácie.

Váš verný sluha.

V jeho vnútri vypukol požiar hnev, ktorý ho úplne pohltil. V okamihu dal pripraviť koč a hneď vyrazil na cestu, na ktorej si predstavoval všetko, čo sa mohlo stať, ak by sa nerozhodol hneď odísť do Londýna. Teraz ľutoval, že Elizabeth nevzal aj násilím z Londýna domov. Na druhej strane bol rád, že zaplatil jednému sluhovi, aby mu dal vedieť o niečom nezvyčajnom, o nebezpečenstve alebo o zdravotnom stave Elizabeth. No neočakával takúto správu. Aký muž bude venovať pozornosť vydatej žene čakajúcej dieťa?

S hnevom vošiel do budovy, kde rodičia Elizabeth trávili celý rok. Nebral ohľad na nikoho a hneď si dal všetkých zavolať.

,,Beriem Elizabeth na Henhorn. Tam kde patrí. Okamžite jej dajte pripraviť veci!" S hnevom v hlase prikázal Philip. Hovoril to rodičom. Elizabeth si ešte ani nevšimol.

,,Ale Philip, čo to hovoríte? Je veľmi nebezpečné, aby teraz Elizabeth cestovala, veď každý deň môže prísť pôrod." Bála sa jej matka.

,,Mali sme dohodu grófka. Nedodržali ste ju! Zveril som vám svoju manželku, ale sklamali ste ma. Toto tolerovať nebudem!" Skríkol Philip a hodil im list, ktorý mu prišiel.

Rodičia Elizabeth na to nemali čo povedať. Vedeli, že k Elizabeth stále chodí istý barón, ale nikdy tie návštevy nezastavili.

List si prečítala aj Elizabeth a až vtedy si ju konečne všimol. Veľmi opeknela za mesiace, ktoré ju nevidel. Pohľad na ňu ho trochu upokojil. Veril, že by Elizabeth neurobila nič nevhodné, dôveroval jej, ale neveril ľuďom a iným mužov v jej blízkosti.

Pokojne vyslovil. ,,Mal som túto nezmyselnosť ukončiť už sa dávno. Nebudem dlho čakať! Inak vezmem Elizabeth do koča aj násilím!" Jeho hlas sa na konci zvýšil.

Elizabeth hodila list na zem a odišla s plačom. Neverila tomu, že by Philip uveril tomu, čo je napísané v liste. Nepatrila medzi takéto ženy. Veď sa s tým mužom len párkrát zhovárala. No videla hnev Philipa a začínala sa ho báť, preto rozkázala rýchlo pobaliť veci a už schádzala do salóna, z ktorého bolo počuť krik Philipa, ale aj jej rodičov.

Cestou v koči neprehovorili ani slovo. Dokonca Philip si ju ani nevšímal. Vôbec sa jej necestovalo pohodlne, aj keď jej Philip dal deky a vankúše. Najradšej by si ľahla, ale nesťažovala sa. Sama si môže za to, že takto dopadla.

,,Zastavíme sa tu, aby ste si oddýchli. Už je skoro noc." Oznámil chladne Philip.

,,Nie som unavená." Odvetila Elizabeth a čudovala sa nad tónom hlasu Philipa.

,,Nepýtal som sa! Jednoducho sa tu vyspíme, najeme sa a zajtra budeme pokračovať." Odmerane jej vysvetlil. Elizabeth mu nič nepovedala, lebo bola prekvapená zo správania svojho manžela. Ešte sa k nej nikdy takto nesprával.

Keď na druhý deň prišli na Henhorn, tak jej Philip nepomohol dostať sa ani z koča. Hneď zavolal sluhu.

,,Pomôžte jej milosti dostať sa do izby a mne pripravte koňa!" Nahnevane odvetil a bez toho, aby sa otočil, kráčal do budovy. Vôbec sa nevedel upokojiť. Dúfal, že rýchlou jazdou zabije svoj hnev.

Elizabeth vkročila so ich spoločnej izby. Cítila v tej izbe prázdnotu, ale zároveň mala pocit, že všetko ostalo tak ako tam nechala. Slúžka, ktorá jej pomáhala s batožinou si všimla jej pohľad.

,,Prepáčte vaša milosť. Nevedeli sme, že prídete. Inak by sme túto izbu pre vás pripravili."

,,Ako to, že pripravili? Jeho milosť tu nespala?" Nechápala Elizabeth.

,,Nie, vaša milosť. Jeho milosť prvý týždeň spala v jeho pracovni. Až neskôr si vyžiadal pripraviť inú izbu. Vašu spoločnú izbu sme udržiavali v poriadku, vetrali sme ju, aj sme tu upratovali, ale po niekoľkých mesiacoch to jeho milosť zakázal. Oznámil nám, že už neprídete." Elizabeth to zabolelo. No chcela vedieť viac.

,,Čo sa tu dialo, keď som tu nebola?"

,,Nič zvláštne, vaša milosť." Slúžka sklonila hlavu.

,,Myslím tým jeho milosť. Čo robil on? Chcem vedieť pravdu."

,,Jeho milosť stále niečo robil, stále niekam chodil, stále tu niekto chodil." Slúžka sa pozrela na Elizabeth, ktorá zdvihla obočie a otočila jemne hlavu. Vojvodkyňa nebola spokojná s odpoveďou a nabádala ju, aby pokračovala.

Po chvíli jej povedala. ,,Nemala by som nič hovoriť, vaša milosť. No ak sa pýtate na jeho milosť, tak sa vaším odchodom zmenil. Bol a stále je veľmi podráždený, nič mu nie je dobré. Dokonca vyhodil aj záhradníka, lebo tu nie je nikto, komu by záhrada robila radosť. Ja som tu krátko, neviem aká bola jeho milosť predtým, ale Margaret hovorila, že je opäť taký, aký bol, keď zomrela jeho matka."

Elizabeth nechala slúžky upratať a pripraviť izbu a zatiaľ si šla sadnúť do salóna. Boleli ju veľmi nohy a bola unavená. Philip už bol už dávno ďaleko. Sedel pod stromom pri potoku a nechal oddychovať koňa, ktorého sa mu podarilo uštvať skoro k smrti. Domov musel ísť z väčšej časti peši. Mal výčitky svedomia, lebo to úbohé zviera za nič nemôže.

Na Henhorne už vládla noc, keď vstúpil cez jeho brány. Chcel si ísť ľahnúť k Elizabeth a podržať ju aspoň chvíľu v náručí, ale nemohol. Sám vedel, že tu nie je zo slobodnej vôle. A tak rád by objal jej bruško a aspoň chvíľu cítil to maličké dieťa v ňom.

Ráno mu komorný oznámil, že jej milosť žiadala raňajky do jedálne, no Philip sa odmietol pripojiť. Jeho hnev veľmi pomaly ustupoval. Až na tretí deň sa pripojil k Elizabeth na večeri.

,,Elizabeth." Oslovil ju hneď ako vstúpil.

,,Philip." Elizabeth mu oslovenie vrátila. Bola prekvapená, že sa Philip ukázal. Sama nevedela ako sa mu podarilo sa v tieto dni ukryť.

Philip si sadol a hneď sa prihovoril Elizabeth.

,,Chcem sa vám ospravedlniť, Elizabeth. Konal som v hneve a neuvedomil som si ako riskujem život nášho dieťaťa." Elizabeth prikývla. Philip sa hanbil povedať to, čo cítil, ale vyslovil to. ,,A navyše som tieto dni chcel, aby ste sa na Henhorne cítili ako ja za posledné mesiace. Sama a opustená."

,,Ja som sa tak cítila, keď som tu bola. Teraz už necítim nič, lebo človek aj tak ostáva vždy sám, či som bola v Londýne alebo som tu. No mala by som sa ospravedlniť hlavne ja, lebo som porušila prísahu, čo som vám dala pred oltárom." Skúsila mu to vysvetliť.

Philipa bolelo stále počúvať o tom ako sa jej nevenoval, ako bola sama. Vtedy mali aspoň niečo, teraz nemajú už nič.

,,Na začiatku manželstva sme mali aspoň niečo. Bola to nádej, že niečo získame, že niečo vytvoríme, ale teraz nemáme už ani to, Elizabeth. Teraz sme dvaja cudzí ľudia zviazaní osudom." Philip povedal to, čo cítil. Hneď sa postavil a aj odišiel bez toho, aby niečo vôbec zjedol.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Dnes sa tento príbeh dostal v ranking na 1. miesto v historicalfiction

# 1 - historicalfiction

Ďakujem krásne za vaše hlasy a aj za to, že tento príbeh aj naďalej čítate. Ak máte nejaké pripomienky, niečo čo sa vám nepáči, nejakú kritiku, aby som príbeh vylepšila, tak budem len rada. No nebojte sa, prídu aj pekné časy pre našich hrdinov, len si toho ešte musia trochu prejsť.

(05.01.2020)