O 3 mesiace 

Philip sa cestou z Londýna zastavil u svojej sestry Amélie. Nemusel hľadať dôvod, lebo dôvodom návštevy bola opäť jeho milovaná neter Alice.

Chcel opäť vidieť to nádherné stvorenie, ktoré priviedla na svet jeho sestra. Keď uvidel maličkú pár dní po narodení, tak sa mu boľavé srdce trocha ohrialo. 

Presne si pamätal na deň, keď mu prišiel list. Bolo po presne dva týždne potom, čo odišla Elizabeth a on ju bol v Londýne navštíviť. No návšteva nedopadla podľa jeho predstáv, tak ako mnohé ďalšie za tieto tri mesiace.

~~~

Philip držal v rukách Alice. Nevedel sa vynadívať na to, ako rýchlo vyrástla.

,,Je už taká veľká." Poznamenal Philip.

,,Uvidíš braček. Ani sa nenazdáš a o chvíľu budeš v rukách držať vaše dieťa." S úsmevom na perách povedala Amélia a vzala bratovi Alice z rúk, aby sa ho mohla spýtať na Elizabeth. Vedela, že ho zraňuje sa o nej zhovárať, ale chcela vedieť, či nejako za tie týždne, čo nevidela svojho brata, nejako pokročili.

Počkala kým sa posadí a hneď sa ho začala vypytovať.

,,Ako sa má Elizabeth? Ešte sa stále cíti zle?"

Philip si len vzdychol. ,,Neviem ako sa má. Naposledy som od nej nedostal skoro ani slovo. Len jej chladné ,vitajte vaša milosť." Skúsil napodobniť svoju manželku a hneď sa aj nahneval. Preto sa postavil zo stoličky a začal pochodovať po salóne.

,,Vôbec to nefunguje Amely. Nechcem na ňu tlačiť alebo ju do niečoho nútiť, ale už sa to nedá vydržať. Keď počujem ako má nazve vaša milosť, tak mám chuť sa otočiť a viac sa tam nevrátiť. Neviem ako sa cíti, neviem ako prežíva ťarchavosť. Neviem, či už cíti naše dieťa. Neviem nič." Philip spojenými rukami prehrabol svoje vlasy.

Zastavil sa, ruky si založil za chrbát a znova pokračoval, ale už nie s takým hnevom.

,,A vieš, čo je najhoršie? Nemám pocit, že mám nejaké manželstvo. Nemám pocit, že som ženatý, lebo keď tam prídem, tak ma príjmu v salóne a stále pri nás sedí jej matka. Ako keby som jej dvoril! Nemôžem byť s vlastnou manželkou ani chvíľu sám a keď som o to požiadal, tak sa len vyhovorili, že môže prísť Elizabeth kedykoľvek zle." Philip stišoval svoj hlas.

,,A čo vaša korešpondencia Philip. Aspoň tam máte nejaké súkromie, že?" Skúsila sa opýtať Amélia.

Philip len pokýval hlavou.

,,Stále jej píšem." Odmlčal sa a musel sa nadýchnuť.

,,Píšem jej o všetkom, aby vedela, čo robím, čo sa deje na panstve, čo sa deje v dedine, ale je to zbytočné. Stále dostanem rovnakú odpoveď."

,,Chceš vedieť akú odpoveď?" Philipova sestra len prikývla.

Philip sa znova snažil o tón hlasu svojej manželky.

,,Milý vojvoda. Ďakujem za vašu starostlivosť no ešte stále sa necítim najlepšie, aby som sa vrátila na Henhorn. Vaša Elizabeth."

,,Už to viem naspamäť. Keby som nemal odložené predchádzajúce listy, tak by som povedal, že mi chodí stále ten istý list. No raz bol text doplnený. Keď som jej oznámil, že sa ti narodila dcéra a žiadal som ju, aby sme ťa šli spolu navštíviť." Chcel dodať Philip.

Amélia sa usmiala. ,,No vidíš. Aspoň vieš, že tie listy číta."

,,Kto vie..." Philip už ani tomu neveril.

Znova sa vrátil na stoličku a podoprel si hlavu jednou rukou.

Amélia sa na neho dlhšie zahľadela a rozhodla sa ho opýtať na niečo, čo chcela vedieť od vtedy, čo jej prišiel povedať, že Elizabeth odišla. Stále videla v jeho očiach tú bolesť, ale teraz tam bolo niečo oveľa viac.

,,Ty Elizabeth miluješ, však?" Philip zdvihol zrak k svojej sestre. Po dlhom tichu sa rozhovoril.

,,Keď Elizabeth odišla, tak som v srdci cítil obrovskú bolesť. Rovnaký pocit straty, ktorý som cítil, keď odišla naša matka. Smútok vystriedal hnev, ktorý trvá doteraz, ale bolesť stále ostáva. Ak sa láskou nazýva bolesť, ktorú teraz cítim, tak ju milujem. Pravdepodobne som ju miloval už dávno, lenže nechcel som si to pripustiť. Elizabeth mi raz povedala, že som ju nepustil do svojho srdca, že som ju neprijal vo svojom živote. Teraz ti môžem povedať, že mala pravdu. Zameral som sa veľmi na dieťa a nie na naše manželstvo. Keby nebolo tej doložky, tak by naše manželstvo určite vyzeralo inak." Philip za tieto týždne dospel k viacerým podobným názorom a ľutoval, že sa ako vojvoda nevedel postaviť tomuto problému.

Amélia nestihla Philipovi nič povedať, lebo do salóna vkročil jej manžel a prerušil ich. Už vedela, že sa niečo pokazí, lebo tí dvaja sa už pohľadmi vraždili.

,,Aaaa, prišla jeho milosť na návštevu." Améliin manžel si neodpustil neosloviť Philipa jeho milosť. Stále sa zabával nad Philipovým výrazom tváre.

,,Už som si hovoril, kedy sa uráčiš prísť náš milovaný Róbert. Už mi začínala chýbať tvoja spoločnosť, tak som ťa prišiel navštíviť." Pohŕdavo povedal Philip svojmu švagrovi.

Na jeho švagrovi nemal rád nič. Ani to ako vyzeral, nemal rád jeho hlas, dokonca ani to, keď sa dotkol jeho sestry alebo si vzal do rúk Alice.

,,Počul som tvoj hlas až do svojej pracovne. Čo si sa tu tak rozkrikoval? Chcel si vystrašiť moju dcéru?" Róbert si vzal svoje dieťa do náruče. Pritom ho sprevádzal varovný pohľad jeho manželky, ktorý naznačoval, že má byť ticho.

,,Možno som chcel vystrašiť teba, aby si nechal moju sestru, ale aj Alice na pokoji." Philipovi opäť stúpal hnev.

,,Tvoja sestra si ma vzala dobrovoľne. Aj dieťa so mnou mala dobrovoľne. Amélia nie je ako tvoja manželka. Ani ja nie som ako ona. Neopustím svoju manželku a aj dieťa. Ak niekoho chceš súdiť, tak súď ju a nie mňa." Priamo povedal svojmu švagrovi.

Philip sa od hnevu až postavil. ,,Ak by si nemal v rukách dieťa a nesedel tak blízko pri Amely, tak ver, že skončíš zle. Už nikdy nespomínaj moju manželku. Rozumel si?" Vyhrážal sa Philip a odišiel zo salóna.