Ich večera prebiehala až v bolestnom tichu a Philip si to uvedomoval. Neustále pozoroval svoju manželku.

,,Na Wragburn Abbey musím začať s opravami po nedávnom požiari. Chcel by som na panstvo odísť už zajtra." Prelomil mlčanie.

Elizabeth zosmutnela. Zas ju neberie so sebou. Keby vzala svoj život do vlastných rúk a opýtala sa ho, či môže ísť s ním! No môže si to dovoliť? Preto sa len zahľadela do jedla, ktoré mala pred sebou.

,,Elizabeth," Philip si vzdychol predtým než pokračoval. ,,Musíme sa viac zhovárať. Takto nemôže fungovať naše manželstvo. Chcem vedieť na čo myslíte, čo si prajete, kam chcete ísť, čo chcete robiť? Chcem znova u vás objaviť tú Elizabeth, s ktorou som bol v parku a ktorá stále rozprávala. No mám pocit, že odkedy ste prišli na toto panstvo, tak ste prestali hovoriť."

,,To bude len pocit Philip. Nemám o čom hovoriť." Stále sa na neho nepozrela.

,,Poďte so mnou na Wragburn Abbey. Bude sa vám tam páčiť." Philip sa snažil upútať svoju manželku.

Po tejto vete sa na neho jeho manželka už pozrela. Videl v jej očiach tú náhlu žiaru.

,,Myslíte to vážne?" Elizabeth veľmi neverila tomu, čo povedal.

Philip sa zarazil. To mu jeho manželka neverí ani v takýchto maličkostiach?

,,Prečo by som nemal?" Skúsil sa opýtať.

,,Lebo ... " Elizabeth sa odmlčala. ,,Predtým ste ma so sebou nevzali." Ticho odvetila.

,,Bál som sa o vás." Elizabeth tušila čoho sa bál. Teraz vie, že nečaká dieťa, tak ju vezme so sebou.

~~~

Ráno sa Philip ponáhľal. Ani veľmi nespal. Chcel sa zobudiť skôr ako Elizabeth. Utekal po záhradníka. Musel ho zobudiť, aby mu odstrihol kvet zo záhrady, ktorý sa Elizabeth páči. V kuchyni oznámil, že budú raňajkovať v izbe a potom sa znova náhlil do izby dúfajúc, že Elizabeth ešte spí.

Keď vkročil do izby, tak Elizabeth spala, tak ako si zaumienil. Ľahol si na bok na posteľ. Ružu položil vedľa nej a čakal kým sa prebudí. Rád sa na ňu pozeral, keď spí.

Skôr prišli raňajky, kým sa Elizabeth prebudila sama. No ruch v izbe ju prebudil. Otvorila oči a zacítili príjemnú vôňu čaju, ale aj niečoho iného. Všimla si Philipa a aj ružu na posteli.

,,Dobré ránko Elizabeth." Síce sa Philip neusmial, ale videla v jeho očiach šibalstvo. Jeho oči sa na ňu usmievali a to ju potešilo. Ovoňala ružu a usmiala sa na Philipa, ktorému sa opäť rozbúchalo srdce pri jej úsmeve.

,,Dnes opäť jeme v izbe?" Zasmiala sa Elizabeth.

Philip si všimol dobrú náladu svojej manželky, tak skúsil zažartovať. ,,Keď nechodíte raňajkovať dole, tak musia prísť raňajky hore."

Elizabeth vnímala jeho tón hlasu a uvedomila si, že to nebola výčitka. ,,A tá ruža?"

Philip mykol plecom. ,,Chcel som vás potešiť."

,,Podarilo sa vám to." Neustále sa na neho usmievala. Elizabeth mala dnes veľmi dobrú náladu. Konečne odíde z tohto panstva. Preto sa ho skúsila opýtať. ,,Čím by som potešila ja vás?" 

,,Už ste ma potešili. Vidím váš úsmev." Úprimné odvetil.

,,Nájde sa aj niečo iné, čo by ste si priali?" Dnes ho Elizabeth chcela pobozkať. Myslela na to od chvíle, čo ho uvidela s tou ružou. Čo sa to s ňou deje? Sama seba sa pýtala. Dúfala, že aj on chce pobozkať ju, že sa nestrápni tým, že ju odmietne.

Hľadela do jeho očí a očakávala odpoveď, ktorá dlho nechodila.

,,Poteší ma, keď mi venujete jeden bozk." Dopovedal a pomaly sa k Elizabeth približoval.

Elizabeth ho rukou zastavila a smiala sa. ,,Takže ste to celé robili len pre bozk?"

,,Ani som na neho nepomyslel." Úprimné vydýchol tie slová a dopovedal. ,,Robil som to pre vás." Dlhšie nečakal a ich pery sa spojili.

Aj pri raňajkách sa Elizabeth usmievala. A Philip sa konečne vo svojom vnútri cítil spokojne a šťastne.

,,Vy sa tešíte na Wragburn Abbey." Poznamenal Philip.

,,Konečne odídem z Henhornu." Elizabeth si veľmi nedávala pozor na to, čo vysloví, lebo mala náladu. No potom sa zarazila a ospravedlnila sa.

,,Prepáčte, nemala som to povedať."

,,To je v poriadku. Som rád, že ste opäť sama sebou." Elizabeth hľadela v jeho očiach niečo, čo by značilo hnev, ale nič nenašla. Zdalo sa jej, že sa jeho kútiky úst nepatrne zdvihli a snažil sa o úsmev.

~~~

Po raňajkách im zbalili veci na pár dní a vydali sa na cestu. Elizabeth sa neskutočne tešila. No viac sa tešil Philip, lebo Wragburn Abbey považoval za svoj jediný domov. 

Elizabeth okúzlila krása panstva. Všetko jej tu pripadalo usporiadané. O všetko bolo postarané. Len, keď vstúpili na predné nádvorie, tak ju všetko očarilo. Nevenovala pozornosť Philipovi, ktorý ju držal za ruku. Nevedela sa prestať vynadívať. 

,,Je tu tak nádherné."  Žasla nad krásou Elizabeth. Všade zasahovala príroda. Na rímsku zábradlia sa ťahali popínavé rastliny, všade boli kríky a rôzne kery. Nechýbali ani ruže. Elizabeth len s úžasom hľadela na okolie. 

,,To ste nevideli ešte vnútro Elizabeth." Prihovoril sa jej Philip. Poukazoval jej vnútorné izby panstva a spolu sa navečerali. 

,,Zajtra by som vás chcel niekam vziať. Ak budete súhlasiť." Poznamenal Philip.

,,Ak to bude pekné miesto, tak rada pôjdem." Odvetila Elizabeth. Chvíľu hľadela na Philipa a zbierala odvahu sa ho niečo opýtať.

Philip si všimol, že sa na neho pozerá, otvára ústa, no hneď ich zavrie a potom sa znova otočí. Preto sa jej prihovoril. ,,Áno Elizabeth? Chcete mi niečo povedať?" 

,,Toto panstvo je tak krásne. Je o neho postarané. Keď sa opraví tá zhorená časť, tak by sme tu mohli bývať. Čo poviete? Je tu oveľa krajšie ako na Henhorne. Tu sa cítim tak príjemné." 

,,To nepôjde a vy to viete Elizabeth. Vojvoda a vojvodkyňa z Henhornu patria na Henhorn a keď sa tam necítite dobre, tak sa snažte vytvoriť niečo, čo vám pomôže cítiť sa lepšie. Wragburn Abbey je veľmi mladé panstvo a Henhorn je postavený už desaťročia. Sídlili tam všetci držitelia titulu a budeme tam bývať aj my a aj naše deti." Chladno odvetil Philip a Elizabeth pomaly mizol úsmev z tváre. Tak nerád hovoril o veciach, ktoré musel robiť. Keby mal možnosť voľby, tak už dávno je opäť na tomto panstve, ktoré zveľadila jeho mama a o ktoré sa posledné roky staral on. 

~~~ 

Elizabeth v noci hľadela na Philipa a premýšľala o tom, čo jej povedal. Aj keď ju to zachmúrilo, tak aj tak neskôr uznala, že má pravdu. Vydala sa za neho, prijala jeho titul a tým na seba prevzala isté povinnosti. Síce sa jej nepáči panstvo, v ktorom bývajú, ale je to len budova a ona tam musí vniesť niečo pekné. Musí v ňom nájsť a vytvoriť v ňom svoj domov.

Musela sa pousmiať, lebo si uvedomila, že dnes sa Philip snažil získať jej srdce. Už len to, že jej na tvár vrátil úsmev. Bola za to vďačná.

~~~

Ráno sa snažil Philip zobudiť Elizabeth. Hladil ju prstom po tvári, ale to nepomáhalo. Preto sa naklonil a dal jej bozk na čelo. Elizabeth sa pomrvila. Philip sa nad jej reakciou usmial. Potom ju pobozkal na pery a tým ju zobudil.

,,Elizabeth už vstávajte. Máme pred sebou dlhú cestu na koňoch. Chcem vám ukázať jedno nádherné miesto." Potichu sa k nej prihováral.

Elizabeth, či chcela alebo nechcela, tak po raňajkách už cválali na koni na jeho tajné miesto.

,,Prezraďte mi Philip, kam ma vediete?" Skúsila vyzvedať Elizabeth.

,,Nepoviem vám to." Šibalsky odvetil.

,,Keď mi nepoviete, tak budem po zvyšok cesty ticho." Elizabeth sa snažila vyhrážať.

,,To mi neurobíte? Páči sa mi, že sa konečne spolu otvorene zhovárame." Žiadal svoju manželku Philip. Cestou viedli rozhovor aj naďalej. Až sa ocitli na prekrásnom mieste. Nachádzal sa tam vodopád, ktorý tiekol do rieky. Ďalej ťa rieka vytvárala úzky prietok, ktorý bol obklopený vysokými skalami, na ktorých rástli neznáme rastliny, ktoré vytvárali farebnú scenériu.

Spolu s Philipom si sadli na lavičku a dívali sa na tú krásu. Elizabeth uznala, že je to najkrajšie miesto, aké kedy videla.

,,Prečo ste ma sem chceli vziať Philip?"

,,Mám veľmi rád toto miesto. K tomuto miestu som si vytvoril sen a potom som sem priniesol túto lavičku." Philip zalovil vo svojich spomienkach.

,,Aký sen Philip?" Chcela sa dozvedieť. 

,,Na tomto mieste som chcel požiadať nejakú dámu o ruku." Odmlčal sa, no potom sa odhodlal opýtať.

,,Keby som sa vás teraz opýtal, či by ste si ma vzali opäť, ako by ste odpovedali?" Už dlhšie premýšľal nad tým, či Elizabeth neľutuje svoje rozhodnutie. Lebo už za tých pár týždňov mu naznačila, že nemala na výber.

,,Neviem aká by bola moja odpoveď." Ticho odvetila.

,,Viem, že to so mnou nemáte ľahké a netrávim s vami veľa času, ale to sa zmení. Len musím dať do poriadku Henhorn. Otec sa o panstvo posledné roky veľa nezaujímal a tak isto ani o dedinu. Ľuďom sa žije ťažko a chvíľu potrvá kým všetko vrátim do normálneho stavu. Len mi dajte prosím vás čas." Vysvetlil svojej manželke. Elizabeth nič neodpovedala, no opýtala sa otázku, na ktorú chcela vedieť odpoveď.

,,Prečo som to bola práve ja?" Chcela vedieť, prečo nakoniec ju popýtal o ruku.  

Philip jej nechcel nič vysvetľovať. Dúfal, že všetko pochopí v jednom bozku, ktorý jej chcel darovať a ktorý si zároveň chcel od nej ukradnúť. Elizabeth tým prekvapil.

,,Slová nedokážu vypovedať to, čo si vybralo srdce Elizabeth." Vzal jej ruku do svojej dlane a priložil ju k svojmu srdcu.

,,Cítite ako sa pri vás stále rozbúcha?" Elizabeth na neho prekvapene hľadela.

,,Možno si vás vybrali moje oči, ale ťahalo ma k vám moje srdce." Elizabeth nič krajšie nepočula. Aj jej srdce neostalo bez odozvy, jej dych sa zrýchlil. Nenašla vhodné slová, preto sa k nemu priblížila a ich pery spojila do nádherného bozku, do ktorého vložila tentokrát iné pocity ako zvyčajne. Chvíľu boli v objatí a bolo to po prvýkrát, čo mala Elizabeth položenú svoju hlavu na jeho pleci. Prvýkrát, čo sa obaja cítili vo vzájomnom objatí príjemné. 

~~~

Bolo to prvýkrát, čo mala svoju hlavu zloženú na jeho hrudi a hladila jeho svaly. Philip jej na oplátku hladil jej odhalený chrbát a vyvolával v nej už známe chvenie. Ukľuďňovali svoj zrýchlený dych v šere zhasínajúcich sviec.

Elizabeth vnímala, že sa Philipove srdce pri nej ozýva hlasnejšie a Philip zase cítil, že po dnešnom dni a dnešnej noci, už Elizabeth nie je len jeho manželka, ale aj priateľka a milenka. Konečne cítil, že nič nerobí nanútene, ale úprimne. 

Troška dlhšia kapitolka... Dúfam, že sa páčila.