Philip sa domov neponáhľal. Nemal sa prečo. Hlavne nie teraz, keď vedel aký postoj má k nemu Elizabeth.

No dá na rady svojej sestry a pokúsi sa zaujímať o Elizabeth viac. Musí si na ňu nájsť čas. Nie len tráviť s ňou chvíle v posteli. Presne tak mu to šplechla jeho sestra do tváre.

Keď prišiel domov, tak očakával, že ho Elizabeth príde privítať. Nikde ju nestretol a nebola ani v ich izbe. Požiadal pripraviť kúpeľ, lebo chcel zmyť zo seba prach, ktorý na neho zasadol z cesty.

~~~

Elizabeth trávila tento deň v knižnici, ktorú posledné dni dávala do poriadku. Počula prichádzajúci koč, ale bola na opačnej strane panstva, tak sa nemohla pozrieť kto prišiel. Keď to bude nejaká návšteva, tak jej určite prídu oznámiť. Mohol by to byť aj Philip, lebo dostala od neho list, že už odišiel z Londýna k svojej sestre. Aspoň, že jej napísal, lebo keď odchádzal, tak sa s ňou ani neprišiel rozlúčiť. Navyše bola nahnevá, lebo si chcela ísť zajazdiť a paholkovia jej nechceli osedlať koňa kvôli bezpečnosti a kvôli zákazu vojvodu.

Elizabeth práve triedila knihy spolu so slúžkami, keď do knižnice vošiel Philip. Slúžky sa ihneď uklonili a vyšli z knižnice preč. Philip ostal stáť pri dverách.

,,Vitajte doma, Philip." Otočila sa k nemu jeho manželka. Hneď si ho aj obzrela. Už stál vo svojej obľúbenej póze s rukami za chrbtom. Bola prekvapená, že má len košeľu a vestu. Vlasy mal rozstrapatené, ešte sa leskli od kvapiek vody. Za tých pár dní, čo ho nevidela mu narástlo strnisko. Vždy bol vystrojený skoro dokonale. No musela uznať, že je takto ešte viac príťažlivý. Sama seba sa spýtala, aké ťažšie by to pre ňu bolo, keby sa jej Philip nepáčil.
Chvíľu na seba len hľadeli.

Philip stratil reč, keď uvidel svoju manželku. Tak veľmi mu chýbala. Nepomohlo ani to, že sa mu každý deň vynárala v mysli. Rád by k nej pristúpil a objal ju vo svojom náručí, až mu pri tej myšlienke poskočilo srdce. No nevedel, či si to môže dovoliť. 

,,Niečo vám chcem ukázať. Mohli by ste ísť so mnou?" Požiadal svoju manželku.

Elizabeth položila knihu a prikývla. Videla na ňom aký je netrpezlivý, preto sa neponáhľala. Namiesto toho postupovala pomalšie ako zvyčajne.

,,Až po vás, Elizabeth." Otvoril jej dvere a mohla sa na neho pozrieť bližšie. Jeho oči sa leskli. Videla v nich niečo ako radosť. Bola prekvapená, lebo jeho oči ešte takéto neboli. No výraz tváre sa nemenil.

Philip sa veľmi tešil, lebo bol presvedčený, že urobí Elizabeth radosť. V hĺbke svojej duše dúfal, že konečne na jej tvári uvidí úsmev.

Philip jej ukazoval smer, ktorý viedol do záhrady. No neponúkol jej rameno. Keď vkročili do záhrad, tak sa Philip snažil odpútať jej pozornosť.

,,Už je vidieť prvé zmeny, ktoré tu nastali. Ďakujem vám, že panstvo vďaka vám dostáva nový život. Vašou prítomnosťou toto panstvo dostáva nový dych." Povedal so všetkom úprimnosťou, ktorú mal. Naozaj bol vďačný. 

Elizabeth ostala prekvapená. Jej manžel sa snažil o kompliment. No nemohla poprieť, že ju to nepotešilo. ,,Je to moja povinnosť." Nakoniec odvetila len to. 

Philip práve takúto odpoveď počuť nechcel.

,,Zatvorte oči Elizabeth." Predstúpil pred ňu. Ruku jej dal okolo pása a druhú na jej oči. Cítil ako sa Elizabeth napla. Usmial sa, lebo aj keď sa Elizabeth snaží, tak nemôže zakryť reakcie svojho tela.

Pomaly ju viedol, až kým neprišli na miesto, ktoré určil on sám. Dlaň dal preč, odstúpil k jej boku a pošepkal jej nech otvorí oči.

Najprv nevedela kam sa má pozerať. No po chvíli videla v pôde posadený mufukles s tou istou farbou kvetu aký bol v parku v Londýne. Zohla sa k nemu a privoňala jeho vôňu. Už vedela, že je to ten istý kvet, o ktorom sa zhovárali v Londýne. Tak veľmi sa potešila, že tento vzácny kvet teraz môže chrániť, že ani nepremýšľala a vrhla sa do náručia Philipovi.

Nečakal takúto reakciu, ale objatie jej opätoval a rukou jej vošiel do vlasov. Chýbala mu jej vôňa. Musel sa usmiať, lebo tá radosť sa posúvala aj na neho. Tak dnes sa dočkal jej objatia. No keď sa Elizabeth odtiahla, tak úsmev z tváre odložil.

,,Ďakujem vám." Usmiala sa na Philipa a pozrela sa na kvet. Philip konečne videl opäť jej úsmev. A ten úsmev vyvolal on, preto ho to hrialo pri srdci.

,,Trvalo dlhšie kým som vybavil všetko potrebné, ale nakoniec ho tu máme." Philip dávno stratil svoj rozvážny tón hlasu. Nerozumel, čo s ním Elizabeth robí. Keď sa usmievala, tak sa cítil tak šťastne ako už dávno nie. A takých okamihov bolo v jeho živote málo.

,,Teraz by sme sa mohli ísť spoločne naobedovať, čo poviete?" Elizabeth s radosťou prikývla. Bolo to zatiaľ to najkrajšie, čo pre ňu Philip urobil. Keď jej ponúkol rameno, tak cítila ako medzi nimi vytvorené napätie spred pár dní klesá.

Pri obede sa všetko vypytovala Philipa a on jej s radosťou rozprával ako bolo na ceste. Potom sa rozdelili a každý z nich sa venoval svojej práci. Zvyšok dňa sa Elizabeth usmievala. Kým ona myslela na to, čo pre ňu Philip urobil, tak Philip myslel len na jej úsmev a nevedel sa sústrediť na prácu. Na večeru ju dal zavolať, lebo len málokedy jedávajú spolu.

,,Elizabeth, mali by sme takto jedávať stále spolu. Ja viem, že niekedy z nás niekto niečo nestihne, ale bol by som rád, ak by to bolo tak a nejedli by sme v izbách. A to sa týka aj raňajok." Navrhol Philip, lebo Elizabeth buď raňajkovala v izbe alebo nejedla vôbec a tak navyše bude mať prehľad aj o tom, či niečo zjedla.

,,Keď si to tak prajete." Elizabeth chcela byť láskavá, tak ako ju učila jej matka. Philip si len vzdychol. Chcel jej povedať, že nech  prestane všetko brať ako povinnosť, no nepovedal jej to. Namiesto toho otáčal v ruke pohár.

Elizabeth si všimla Philipovu zmenu nálady. Nemienila s tým nič robiť, radšej chcela vedieť odpoveď na dôležitejšiu otázku.

,,Prečo som si nemohla ísť zajazdiť, keď ste neboli na panstve?

,,Mám o vás strach. Ľudia vás tu nepoznajú a navyše stále neviete, či tu nie je možnosť, že čakáte dieťa. Čo keby ste spadli z koňa? Ublížite vám aj dieťaťu."

Elizabeth mu hľadela priamo do očí. Bola prekvapená, ale aj sklamaná. Čo má donekonečna s tým dieťaťom? Aj matka jej neustále hovorila, že jej najdôležitejšou úlohou, keď sa stane vojvodkyňou bude priviesť na svet čo najskôr dieťa. Elizabeth na to nemyslela. Určite tak skoro dieťa nebude mať, no vedela, že sa deň jej krvácania blížil.

,,Prečo stále rozprávate len o dieťati Philip?" Keď už bol dnes zhovorčivý, tak si vyžadovala odpovede.

Sám sa karhal za to kam doviedol tento rozhovor. Nemal Elizabeth hovoriť nič.

,,Bohužiaľ, je mojou povinnosťou zabezpečiť nášmu rodu potomkov, hlavne dediča. Museli ste rátať s tým, že keď sa za mňa vydáte, tak to od vás budem vyžadovať?" Chladný Philip bol opäť na svete. Elizabeth radšej neodpovedala nič. Vôbec sa jej nepáčilo to, že ju Philip berie ako niečo, čo mu prinesie do jeho rodu dieťa. Bolelo ju to. Preto po zvyšok večera nepovedala už nič.

~~~

Philip s Elizabeth si ľahli do postele spoločne. Nevedel, aké myšlienky jej prebiehali hlavou, no vedel, že sa jej dotklo to, čo povedal. Lebo jej tvár opäť stratila úsmev. Priklonil sa k jej tvári so zatvorenými očami. Elizabeth cítila jeho blízku prítomnosť, no oči neotvorila. Philip jej dal bozk na spánky a ľahol si na svoju stranu postele. Dnes musel trpieť, dnes si ju nedovolil vziať ani len do náručia. No nebol až taký sebecký, aby Elizabeth pokazil ešte viac dnešný deň.

~~~

Ráno ich zobudilo klopanie na dvere. Philip to najprv ignoroval, ale potom sa postavil. Za dverami stál majordóm. Philipovi navreli žily. Rád si vypočuje dôvod prečo ho zobudili.

,,Prepáčte vaša milosť. Ale prišiel posol z vášho panstva Wragburn Abbey. Jedná sa o veľmi neodkladnú záležitosť, žiada okamžité prijatie. Je tu na žiadosť vášho kastelána lorda Grefrúda."

Philipovi stačilo, že majordóm povedal meno jeho priateľa. Mali medzi sebou dohodu, že keď sa bude jedna o akúkoľvek dôležitú vec, tak mu má hneď poslať posla a oznámiť, že je tu na jeho žiadosť. Preto sa rýchlo obliekol a opustil izbu.

Elizabeth chvíľu ležala v posteli. Potom vstala a zavolala svoju komornú, aby jej pripravila kúpeľ.  Vedela, že tak skoro Philip nepríde.

~~~

Philip vošiel do izby, keď komorná Elizabeth zväzovala šaty. Vyzliekol si sako
a sadol si do kresla. Bolelo ho to, čo sa teraz dozvedel. Sklonil svoju tvár a podoprel si ju rukami.

Elizabeth chcela odísť, ale keď uvidela Philipa takého to, tak ostala a prisadla si do vedľajšieho kresla.

,,Philip, čo sa stalo?" Jedna časť jej hovorila, že má odísť a ísť preč, ale tá druhá ju nútila ostať. Bol to predsa jej manžel a potreboval jej oporu.

,,Posledné roky som žil na panstve Wragburn Abbey. Považoval som ho viac za svoj domov ako toto panstvo, kde som vyrastal. Dnes prišiel posol, ktorý oznámil, že na panstve vypukol požiar. Zomreli tam traja ľudia Elizabeth." Philip musel odkloniť hlavu. Zdalo sa mu nespravodlivé, že tam nebol on.

,,Musím hneď odísť. Neviem koľké dní sa tam zdržím." Teraz vyhľadal Elizabethine oči.

,,Je mi to ľúto Philip. Verím, že ich duše nájdu svoj pokoj." Postavila sa. Viac mu nemala, čo povedať. Vážne ju to mrzelo. No trápilo ju aj to, že Philip znova odchádza. Veď za posledných 7 dní sa na tomto panstve zdržal len jeden deň. Začínala sa cítiť opustene. Keby ju zavolal zo sebou? Teraz by určite šla, ale nikam ju nevezme, lebo si myslí, že už čaká ich dieťa. No čo keď sa ukáže, že nečaká? Elizabeth začala myslieť aj na túto možnosť. Nechala Philipa samého a vydala sa na raňajky.

Takže to, čo som chcela sa tu nevošlo ... nevadí príde to nabudúce. Dúfam, že to zatiaľ môže byť a nezahadzujete to s mojím písaním v tomto príbehu. 

Zas som sa rozpísala a šla mimo môj stanovený rozsah, no budem sa snažiť polepšiť.