Sediac v aute nervózne vyčkávame na akékoľvek znamenie zo strany Blazeja. Už musí byť v kancelárii Meerovej dobrú polhodinu a ešte neprišla žiadna správa o tom, žeby sa ich rozhovor niekam pohol.

Kľúčom celej akcie je nenápadnosť. Naše malé čierne auto si nik poriadne nevšíma, hoci sa pred budovou premáva pár Woolerových mužov.

Stephanie má takticky zakryté jazvy. S nimi by pútala pozornosť a takto vyzerá ako obyčajná vysokopostavená žena, ktorá prišla na pracovné jednanie, lebo svojmu oddielu v Kupole chce zabezpečiť lepšie podmienky.

Vrhnem letmý pohľad na Hawkeho, ktorý sedí vedľa mňa a sama pre seba pokrútim hlavou. Na tvári má toľko farby, žeby ho nespoznala ani vlastná matka. Konkrétne to vyzerá strašne, ale na svoj účel to poslúži.

Na rozdiel od jeho vymachlenej tváre, okuliare mu pasujú. A takisto vlasy v malom copíku na temene hlavy. A v košeli tiež nevyzerá najhoršie.

„Nezízaj," odbije ma rovnako, ako som to dnes urobila ja.

Pousmejem sa nad tým a odvrátim od neho pohľad. Mali by sme sa sústrediť na akciu nie na to, kto je viac natretý.

„Mám nápad," ozve sa zrazu Steph a otočí sa k nám. „Hawke pôjde za Blazejom."

„Čože?" vypadne z neho šokovane. „Prečo?"

„Lebo sa nič nedeje," vysvetlí Stephanie a prekríži si ruky na hrudi. „Nemáme na to celý deň a ty si z nás troch jediný, kto nie je oficiálne mŕtvy."

Hawke vydýchne vzduch z pľúc. Nebolo by nič zlé na tom, že má ísť hore. Ak by teda vedel, , kto je kto a čo ako funguje. Len by prilákal neželanú pozornosť.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad," podotknem nakoniec, keď sa Hawke nezačne brániť. „Plán znel inak."

„Plány sa môžu zmeniť," odbije ma Stephanie pohotovo. „Mohlo sa niečo stať, Meerová ho nemusela prijať, mohli ho zatknúť. Možností je nekonečno a ja viem len to, že sa niečo muselo pokaziť."

„Tak poďme hore všetci. Ukážme Meerovej o čo ide. Ak neprijala Blazeja, s ktorým je dohodnutá, neprijme ani Hawkeho. A ak ho zatkli, zatknú aj jeho. Podozrivý element číslo dva."

Hawke na mňa vrhne krátky pohľad, ale ostane ticho. To je asi dobré. Ak by sa priveľmi bránil, mohlo by to byť podozrivé.

No zdá sa, že Stephanie nad mojim argumentom tuho premýšľa. Nakoniec vydýchne: „Fajn. Ale ešte chvíľu počkáme."

V duchu si zagratulujem k tomuto malému bezvýznamného víťazstvu a pozriem na Hawkeho. Jeho hnedé oči sa na mňa usmievajú, ale v tvári ostáva nečitateľný. To je, myslím, len dobré.

Po asi ďalších piatich minútach Stephanie popuká hánkami, zhodí si z nôh ihličky a natiahne si na silónky ľahké tenisky.

Z priezoru vytiahne malý revolver, ktorý s ľahkosťou dokáže skryť aj do svojej dlane a otočí sa k nám. „Ja a Hawke pôjdeme zadným vchodom. Pokúsime sa dostať rovno k Meerovej. Ty odvedieš pozornosť."

„Ako?"

„Si predsa mŕtva, nie?" nadvihne na mňa obočie s miernym pobavením. „Podľa mňa sa nebudeš musieť nejako extrémne snažiť."

„Má sa obetovať?" vyhŕkne Hawke neveriacky.

„Nie," pretočí Steph očami. „Len spôsobí menší rozruch. Pre mňa za mňa nech strelí do stropu a potom nech utečie. Nemôžu ťa chytiť," povie dôrazne, teraz už otočená výhradne na mňa. „Ale musíš si dať pozor aj na to, aby si ich nedoviedla k nám. Jasné?"

V hlave si rýchlo zanalyzujem svoje možnosti.

Na toto som trénovala roky. Na rýchle akcie. Na nenápadnosť. Na prácu v tíme. Mala by to byť hračka.

„Jasné," prisvedčím a vytiahnem si spoza opaska revolver, ktorý sa svojou stavbou najviac podobá na AP-R zbraň. S ňou by som sa cítila istejšie, ale koniec koncov, nemám veľmi na výber. Stará obyčajná zbraň mi bude musieť stačiť.

Hawke na mňa pochybovačne hľadí, ale ignorujem to. Už by ma predsa mohol poznať. Takáto malá vec mi nemôže robiť problémy. Zvládla som už aj ťažšie situácie.

Potľapkám ho po pleci. „Len nerob hlúposti," poradím mu.

Nezmôže sa na slovo, radšej ostane mlčať. Za to Steph predostrie zvyšok svojho provizórneho plánu: „My s Hawkem pôjdeme ako prví. O nejaké tri minúty sa vyberieš do budovy. My už budeme v budove a ty ich pozornosť jednoducho odvedieš na seba. My dvaja pôjdeme po zadnom schodisku, z haly- ak sa tam dostaneš- by si na nás mala dovidieť. Až budeme mimo tvojho dosahu videnia, vypadneš."

Prikývnem, že rozumiem jej inštrukciám a Stephanie už viac nečaká, vystúpi z auta.

Hawke na mňa vrhne ešte jeden neistý pohľad. „Dávaj si pozor," prehovorí.

„Aj ty," odvetím mu a on vystúpi z auta bez toho, aby povedal hocičo iné. O pár sekúnd aj spolu so Stephanie zmiznú z dosahu môjho videnia.

Pohľad upriem na hodinky. 11:35. Tri minúty a môžem ísť na to.

Sú to naraz tri najdlhšie ale aj najkratšie minúty môjho života.

Len čo sa digitálne hodinky prepnú na 11:38, vykročím z auta. Vlasy si stiahnem gumičkou, aby mi nezavadzali a cez hlavu si prehodím kapucňu môjho svetra zo znakom SODA.

Najskôr potrebujem byť nenápadná a dostať sa až do haly hlavnej budovy SOFTPOE, aby som dovidela na zadné schodisko. Tam budem mať celú situáciu pod kontrolou.

Ruku aj so zbraňou si strčím do vrecka a ležérnym krokom sa vydám k vysokej budove, ktorej sklenené tabule sa lesknú od svetla Kupoly. Veľká časť tejto strany je sklenená. Len niektoré medziposchodia sú z vonkajšej strany betónové.

Nad širokými sklenenými dverami sa tiahne znak SOFTPOE- dve čierne sústredné kružnice s malou medzerou. Medzi nimi sa tiahne čudná špirála, predstavujúca niečo ako DNA. Okolo vonkajšieho kruhu je obtočená liana s malými lístkami, ktorá zaniká asi v strede kruhu smerom nahor. Biele písmená SOFT sú umiestnené nad stredom a od stredu sú tri čierne písmená POE.

Nikdy som sa presne nezamýšľala nad tým, čo má ten symbol znamenať. Rastliny sú život, DNA ľudia, kružnice musia byť nejaká štruktúra a dvojfarebné písmená asi musia znamenať rovnosť rás.

Celý ten symbol je až zvrátene nesprávny. Táto firma zničila svet, zabila miliardy ľudí, tiež nie je jej systém bohvieako spoľahlivý a to nehovoriac o tom, že do Kupoly sa dostali len ľudia s bielou pokožkou. Až je smiešne, kam tento svet dospel.

Vojdem dnu sklenenými dverami. Ignorujem dvoch chlapov, ktorí na mňa zvedavo hľadia. Zatiaľ ma nespoznali, skvelé.

Prejdem vedľa recepcie. Za jej pultom stojí mladá dievčina s vlasmi v malom drdole. Je nová. Jej pohľad ma len nasleduje, ale nepovie nič, čím by mi zabránila ísť ďalej.

Síce sú chodby plné ochranky a je tu aj zopár pracovníkov, nikto mi nevenuje pozornosť. Nie príliš veľkú na to, aby som bola podozrivá.

Zastanem kdesi v strede veľkej haly, ktorej jedna stena je zo skla. Po bokoch sú biele sedačky s náhodnými ľuďmi.

Z mojej pozícii vidím kúsok zadného schodiska. Medzi halou a schodiskom nie je zhola nič až na pár črepníkov so zelenými rastlinami.

Párkrát sa nadýchnem, zhodím si z hlavy kapucňu a tak troška dúfam, že toto bude stačiť na to, aby si ma všimli. Nikto nereaguje, tak si z vrecka vytiahnem ruku aj so zbraňou. To už upúta pozornosť istého strážnika, ktorý sa čistou náhodou zadíva priamo na mňa.

Vidím, ako si prst priloží k uchu a niečo zamrmle. Z pier mu vyčítam, že dáva vedieť ostatným ochrankárom o mojej prítomnosti.

Niekto sa ku mne približuje zozadu. Počujem jeho kroky a čoskoro zacítim aj jeho dych, ktorý ma pošteklí na pokožke. „Budete musieť ísť so mnou," prehovorí hlbokým hlasom.

Urobím to, čo nečaká. Zbraň vyhodím do vzduchu a kým letí, urobím otočku. Pravou päsťou mu vrazím rovno do veľkého nosa a medzitým ľavačkou zachytím padajúcu zbraň.

Chlap sa zatacká a naslepo zašmátra po svojej zbrani. Okolo mňa sa zhŕkne tlupa tých chlapov. Zablokujú mi únikové cesty, ale moja úloha je čiastočne splnená- mám ich plnú pozornosť.

Tí muži majú zbrane. Zjavne sa chcú strieľaniu vyhnúť, ale keby nemali inú možnosť, mohli by po mne vystreliť.

Kým nie sú príliš blízko, rozbehnem sa rovno na toho chlapa, ktorého som tresla do nosa. Je mierne dezorientovaný a ja sa ľahko prešmyknem povedľa neho.

Dostanem sa tak von z toho začarovaného kruhu a zozadu strčím do chlapa. Ten padne na zem a jeho zbraň sa odkotúľa po podlahe.

Vidím časť schodiska a aj to, ako sa po ňom prekradne Steph. Za ňou ide Hawke.

Bohužiaľ, venujem tomu miestu príliš dlhý pohľad a jeden z ochrankárov sa pozrie na schodisko.

Vidím ako siahne po zbrani a ja som príliš ďaleko na to, aby som ho vedela zneškodniť. Oni potrebujú čas. Rovnako ako ja.

Vypustím z pľúc všetok vzduch a dvihnem zbraň pred seba. V rýchlosti namierim a vystrelím. Guľka zasviští vo vzduchu a pristane na vopred vybratom mieste. Rovno v spojených dlaniach chlapa, ktorý už miery na Hakweho.

Pri zvuku výstrelu sa Hawke vydesene obzrie, ale ja mu bez slov naznačím, aby a pohol. Postrelený chlap sa zosunie k zemi a niečo pretisne cez zomknuté pery. Podlaha okolo neho sa sfarbí na bordovo. Doslova som mu odstrelila kus z rúk.

Mrmle si niečo popod nos a ja zachytím len schody. Jeho naliehavé slovo, ktoré ostatní jeho šokovaní partneri ešte nepochopili. Ale ak nebudem konať, pochopia.

Vystrelím ešte raz. Tentoraz rovno do jeho hlavy.

Zvuk, kedy praskne jeho lebka a z hlavy mu vytreskne prúd krvi, sa mi usadí v hlave. Pustím zbraň na zem, akoby ma popálila a rýchlo mrknem na schodisko. Hawke videl, čo som urobila. Ale už stihol zmiznúť na schodisku.

Skôr, akoby sa tí chlapi spamätali, sa zvrtnem na päte a upaľujem preč. Ani neviem presne kadiaľ, zachytím len zopár výstrelov, ktoré sa mihnú nebezpečne blízko môjho tela. No dostanem sa na ulicu bez toho, aby sa ma čo i len jedna dotkla. A stratiť sa medzi budovami v centre mesta nie je nič ťažké.

Horšie je nestratiť sa v mojich myšlienkach, ktoré zapĺňa ten jeden určitý zvuk trieštiacej sa lebky.  

Ľudia... ja som v tomto príbehu dostala taký strašný blok -_- Neviem dať dokopy ani jednu poriadnu vetu -_-