Po noci ako predošlá, som si nemyslela, že tento deň môže byť ešte horší. Ruka ma bolela ako čert a celú noc som mala pocit, akoby mi ju niekto zožieral zaživa. Ale tejto bolesti som sa nevedela striasť, nevedela som ju stlmiť. Mohla som ju len znášať, pokým ma nepremohla zúfalosť a ja som neodišla vypustiť slzy čírej beznádeje. 

Všetko len zhoršovalo vedomie, že ráno sa Stephanie vydá do SOFTPOE a rozpúta občiansku vojnu.

Naozaj by mi ani nebolo napadlo, že v tento deň sa môže stať ešte niečo, čo ma dorazí viac, ako všetko okolo revolúcie v Kupole a vedomia, že sa čierňava na mojej ruke rozširuje.

Mýlila som sa.

Hľadieť na Ria, ktorý sa bozkáva s Táňou, je ešte tisíckrát horšie, ako všetko ostatné. Doteraz... doteraz som mala aspoň akú takú istotu, že ak sa všetko zosype, on mi tu ostane.

Toľko ma presviedčal, aby som mu ešte dala šancu. Že mi skutočne nikdy nechcel ublížiť. A teraz, keď by som ho potrebovala viac než čokoľvek iné, pobozká dievča, ktoré mi kládlo polená pod nohy už od samého začiatku.

Zacúvam, aby si nevšimli, že som ich videla. Ak... ak už nič iné, rada by som vedela aspoň to, či sa mi s tým prizná. Alebo je naozaj taký bezcharakterný ako som si to o ňom myslela, keď ma zradil a dostala som sa kvôli nemu do väzenia.

Spôsobil mi toľko bolesti. A predsa som sa rozhodla dať mu šancu. Pre toto? Na toto bol dobrý môj vnútorný boj? Nechcela som mu odpustiť. Už nikdy viac som nechcela pocítiť, aké to je, ak ma zradí osoba, ktorej bezpodmienečne verím. Ale stalo sa.

O tomto je láska? Ľudskosť? Viera? V opätovných sklamaniach a bolesti, ktorej sa nedá vyhnúť? O tomto sú ľudia?

Je to celé len nekončiaci kolotoč bolesti, v ktorých existujú občasné svetlé miesta, ale takmer nad všetkým pretrvávajú tmavé tiene, v ktorých na nás striehnu vraždiace obludy? Naozaj nie je v tomto svete, v týchto ľuďoch, nič viac? Všetko je skutočne len o moci zabíjať všetko pekné?

Vyzerá to tak.

Zvrtnem sa na päte, ale takmer okamžite do niekoho narazím. Nechcem sa tomu niekomu pozrieť do očí, ale vlastne to, že je rovnako vysoká ako ja, mi znemožní vyhnúť sa jej pohľadu.

„Poď so mnou," šepne a zaťahá ma za ruku. Neviem či schválne, alebo úplnou náhodou, no chytí ma za ľavú ruku.

Prepletieme sa pomedzi biele závesy. Zrazu si pripadám ako v bludisku. Konečne mi dôjde, že sa nachádzam v svete, ktorý neviem ovládať. Ktorý nepoznám. Som na mieste, ktoré mi je rovnako cudzie ako svet za Kupolou. A predsa sa to tu snažím zachrániť. Prečo, preboha? Aký to má zmysel?

To, kam ma Talin ťahá, mi dôjde až vo chvíli, keď odtlačí plech a pred nami sa rozprestrie uzučká miestnosť, no dostatočne dlhá na to, aby sa tu pohodlne zmestilo aj desať ľudí. No teraz sme tu len dve.

Zapne svetlo a zatiahne za nami dvere. „A teraz plač," povie mi, akoby mi vravela len to, koľko je vonku stupňov.

„Čo?"

„Tvoj chlap sa bozkával s inou. Je prirodzené plakať. Ale nie pred ľuďmi, ktorí na teba hľadia ako na autoritu. Preto plač tu a teraz. Ja to nikomu nepoviem."

Usmieva sa na mňa tak úprimne, až ma bodne pri srdci. Aj ona niečo podobné prežila. Čo to vtedy povedala? Každý chlap občas urobí prešľap a pobozká aj cudziu ženu.

Mala pravdu. Z tohto vedomia sa mi nechce plakať. Cítim sa len... podvedená. Prečo mi to urobil? Áno, posledné dni som s ním netrávila veľa času. Ale každý má svoju úlohu a na podobné veci teraz nie je čas.

„Ešte neplačeš," podotkne Talin.

„Ty si plakala?" spýtam sa jej opatrne a zosuniem sa na podlahu. Potrebujem kúsok pokoja.

Prikývne. „Samozrejme. Veď som Eliotta milovala. Bolelo ma to. Teba snáď nie?"

„Bolí ma to," vydýchnem a pozerám sa na špičky jej topánok. „Ale akosi som si zvykla, že mi stále všetko ešte sťažuje."

Povzdychne si a sadne si vedľa mňa. „Ako to myslíš?"

„Už ma raz zradil. To bolelo viac. Teraz... ma to už tak neprekvapuje."

„Tak prečo si s ním?"

„Čo ja viem, Talin," myknem nad tým plecom. „Možno preto, lebo mi napriek tomu nie je ľahostajný a nedokážem ho za to nenávidieť. Neviem, či ho milujem. Neviem, čo presne k nemu cítim. Ale momentálne je pre mňa oveľa dôležitejší ako ktokoľvek iný."

„Potom ho miluješ," podotkne Talin ticho. „A nemala by si naňho pre toto zanevrieť."

„Ty si sa preto vykašľala na Eliotta," pripomeniem jej.

„To je pravda. A preto ti vravím toto. Ešte dlho po tom, čo som ho nechala, som sa cítila zlomená. A ani po toľkých rokoch mi nie je ľahostajný. Už ho nemilujem, to je fakt. Ale mám ho veľmi rada."

„Toto nie je moje rozhodnutie," vyhlásim nakoniec a vydriapem sa na nohy. „Ak sa mi rozhodne priznať sa, som ochotná mu odpustiť. Ak o to bude stáť. Ale ak mi to nepovie, nechcem s ním mať už nič spoločné."

Talin sa na mňa usmeje zo zeme. „Myslím, že je to múdre rozhodnutie, Rosielee Parkerová."

+++++

„Ross!"

Niekedy pred obedom si ma Rio skutočne odchytí. Najskôr nie som schopná pozrieť sa mu do očí, ale keď sa mi to podarí a ja zazriem tie jeho zelené dúhovky s divokým ohňom, je mi jasné, čo odo mňa chce. Už len vyčkať, či naberie odvahu.

„Rio."

„Ty si ma čakala," zhodnotí a plecia mu ovisnú, akoby z neho vyprchala všetka rozhodnosť.

„Áno." Nehodlám mu to uľahčiť. Ak naozaj chce, aby som mu odpustila taký prešľap, akého sa dopustil, bude sa musieť posnažiť. Hoci ako som zazrela jeho oči, moje srdce sa roztopilo ako hrudka masla a mám pocit, žeby som nebola schopná mu povedať nie na jeho prepáč.

Ak k tomu vôbec dôjde.

Rio sklopí pohľad k zemi. „Neviem, ako ti to povedať."

„Prosím úprimne," odvetím mu potichu. „Inak to nemá cenu."

„Už o tom vieš, že?" šepne a keď sa mi zas zahľadí do očí, mám pocit, že sa kúsky plameňa rozprskli v jeho oku a pomaly dohorievajú.

„O čom by som mala vedieť, Saverio?"

Pri zvuku jeho celého mena zamrzne na mieste. Následne prudko vydýchne. „V noci som videl tvoju ruku," podotkne a odvráti pohľad.

Všetok vzduch mi unikne z pľúc. A to nie je spôsobené len faktom, že ma prekvapil. Ale aj zhnusením, že mi chce povedať toto. To mu skutočne nestojím za pravdu?

„Poprosila som ťa o to, aby si so mnou hovoril úprimne. Si si istý, že toto je všetko, čo mi chceš povedať?" Dávam mu ešte poslednú šancu. Poslednú šancu na to, aby mi všetko povedal. Aby nazbieral dosť guráže na to, aby vyšiel s pravdou von. Poslednú šancu na to, aby o mňa zabojoval.

Chcem, aby mi to povedal. Bez zbytočných slov, bez všetkého okolo toho. Aby proste vyklopil všetko, čo sa stalo medzi ním a Táňou. Alebo mu to nepríde dôležité pre to, lebo sa to nestalo prvý raz?

Chvíľu naňho uprene hľadím, potom si podráždene- alebo možno zhnusene- odfrknem. „Vieš čo, Rio? Dala som ti šancu, bola som ochotná odpustiť ti. Ale zdá sa, že pre teba to celé nič neznamená, že? Chcel si novú šancu, dala som ti ju. A na čo? Aby si potom pobozkal babu, ktorá je navyše dvojička Nat?"

Vyzerá to tak, že moje slová ho skutočne vyvedú z miery. Ostane na mňa nechápavo hľadieť. „Ja som ju nepobozkal. To ona pobozkala mňa."

„Videla som to," podotknem a ruky si prekrížim na hrudi. Chvalabohu sme ďalej od pohľadov ľudí, zašití niekde v rohu hangáru medzi množstvom rozvešaných plachiet.

„Tak vieš, ako to bolo," ohradí sa Rio ostro. „Zrejme si nevidela, ako som ju potom poslal preč."

„Máš pravdu, nevidela. Ale bola som tam dosť dlho na to, aby mi bolo jasné, že si sa od nej okamžite neodtrhol."

„To nemyslíš vážne, Ross," pokrúti hlavou. „Nič s tým nemám."

„Jasné, že nič. Ty si stále obeť, Rio. Ten najväčší chudák zo všetkých. Ako keď si ma zapredal Meerovej za fľašku. Chudáčik chlapec mal ťažké detstvo a len sa snaží udržať svojho otca pri živote. Neviem čo vidíš ty, Rio, ale ja som videla tvojho otca triezveho a konkrétne mu nič nebolo. Výhovorky, všade samé klamstvá. Hovoríš ty vôbec niekedy pravdu?"

„Vravel som ti pravdu!" vyhŕkne. „Nikdy som ti nechcel klamať."

„Prečo nie si si ochotný priznať vlastnú vinu? Si naozaj natoľko slabý, že nie si ochotný povedať posrané prepáč? Bola by som na to celé rada zabudla, Saverio Rott."

Bez toho, aby mal šancu ma nasledovať, sa stratím medzi plachtami. Bolesť sa vytratila. Ostanem len totálne vytočená. A zas a znova zradená. 

Ross sa nám troška rozohnila :DD ale má na to právo, povedzme si pravdu :D