Neunikne mi, ako sa ma cez noc Ross strasie. Keďže nám prischol jeden matrac (vďaka ti, Alex), zaspali sme tak, že ona mala hlavu na mojom pleci a ja som ju objímal rukou. Bolo to dokonalé. Po toľkých dlhých dňoch, čo si ma tesne k sebe ledva pripustila. Stále len niekde behala, niečo riešila a málokedy sa cez noc vyspala. Bola hore dlhšie než ja a keď som sa zobudil, ona zrejme už ani nevedela o tom, že pred pár hodinami ešte spala.

Mysľou mi behá priveľa myšlienok na to, aby som spal pokojne. Preto si všimnem, ako Ross, odsunie moju ruku a vyšmykne sa z môjho objatia.

Spoza privretých viečok vidím, ako vrhne rýchly pohľad na mňa, potom na ostatných. Až nakoniec odhrnie bielu plachtu a stratí sa mi z dohľadu.

Zažmurkám, aby som z očí vyhnal aj ten malý kus spánku, ktorý sa mi pod ne dostal. Rozhliadnem sa naokolo, aby som sa ubezpečil, že ostatní spia a podobne nenápadne ako Ross, sa aj ja vytratím za bielu oponu.

Aby som vôbec našiel nejakú cestičku pomedzi plachty je dosť komplikované. Nehovoriac o nájdený tej správnej, po ktorej sa vydala aj Ross.

Nasledujem len tlmený zvuk krokov a niečo, čo znie ako tiché nadávky. Kto iný by to mohol byť, ak nie ona?

Prejdem pomedzi ďalšie „izby" až zastanem. Na rohu, tesne pri dverách hangáru, sedí na zemi Ross a tvár si dlží v dlaniach.

Aj tak začujem, ako si niečo šomre popod nos.

Prudko zdvihne hlavu, akoby jej došlo, že ju niekto sleduje. Rozhliadne sa naokolo a ja zacúvam. Síce je pravdepodobné, že si ma nevšimne, pre ňu som v takmer slepom uhle, ale istota je istota.

Až po pár sekundách sa opäť opovážim vystrčiť hlavu a pozrieť na ňu. Na to, ako sa v jemnom svetle pochádzajúceho zo stien, lesknú jej oči. Neprirodzene. Akoby... akoby mala slzy v očiach.

Povzdychne si a ľavou rukou si pretrie oči. To by bolo v poriadku. Akurát mi nedochádza, prečo ľavou.

Zas používajúc ľavú ruku, sa vyvlečie zo svojho svetra. Ostane tak len v tričku s krátkym rukávom. A so zas obviazanou pravou rukou.

Aj na diaľku vidím, ako zomkne pery a začne si odmotávať obväz z ruky. Ak by vedela, že ju špehujem, asi by ma zabila.

Strasie zo seba hrubú vrstvu obväzu a keď uvidím, čo má na ruke, inštinktívne zaspätkujem.

Takmer celú ruku má pokrytú čiernou šmuhou, ktorá sa tiahne pod jej pokožkou. Niekto by si mohol myslieť, že ide o tetovanie. Ale ja som podobnú škvrnu naposledy videl na bruchu Caly. A ešte predtým na mŕtvole Natinho otca.

Ross... ona... Bože môj.

Pokrútim hlavou a zvrtnem sa na päte. Bez rozmýšľania sa rozbehnem pomedzi rozvešané plachty, až kým takmer nenarazím do malej Lori, ktorá rozospato a so strapatou bábikou v rukách, zmätene stojí pred našou privátnou izbou.

„Kde si bol?" spýta sa príliš hlasno.

„Pšššt." Priložím si ukazovák na pery a chytím ju za ruku, aby ma nasledovala.

Spoločne zájdeme späť do izby, kde spí nič netušiaci Alex s Eliottom. Zvláštna dvojka. Hlavne na to, že pred niekoľkými týždňami sa takmer ani nezniesli v jednej miestnosti.

Lori ma odvedie k jej matracu a sadne si naň. Potľapká si po ňom, aby som si sadol aj ja. Poslúchnem ju a ona sa vyvalí na polku matraca. „Ľahni si," povie až smiešne dospelým hlasom. Akoby ona bola tá, ktorá to tu celé drží pokope. Tá, ktorej akoby sa nič netýkalo.

Znova ju poslúchnem a ľahnem si vedľa nej. Veľkodušne mi strčí bábiku do rúk. „A teraz spi," prikáže a uprie na mňa prísny pohľad.

Poddám sa jej a zavriem oči. No zaspať nedokážem. Čo ak bude Ross ďalšou z tých, ktorí umrú na preťaženie radiáciou?

A okrem toho, ona by mala byť na radiáciu najodolnejšia z nás všetkých. Ako, dopekla, je možné, že to postihlo práve ju?

Myslel som si, že sa o ňu musím báť kvôli Meerovej. Kvôli Stephanie. Kvôli ich šialeným plánom. Že ju musím ochrániť pred samou sebou, aby neskončila tak, ako jej predkovia. Aby ju nepoznačila moc, ktorú má v rukách. Aby si nevzala všetko len na vlastné plecia.

A pritom jej najväčší a najreálnejší nepriateľ bol celý čas pod mojim nosom.

Odkedy má tú ruku vlastne omotanú? Už v podzemí ju tak mala.

Vlastne... ruku mala pokrytú obväzom odo dňa, čo pomocou mňa a Steph ušla z podzemného žalára Meerovej. To ona musela niečo urobiť.

A... ja som bol ten, kto ju tam dostal. Ja som ju zničil.

Začujem, ako niekto vojde a ľahne si na matrac, kde som pred niekoľkými minútami ležal aj ja.

Zovrie mi srdce a zopár dlhých chvíľ sa neviem nadýchnuť. „Spí," ozve sa Lori. „Spi aj ty."

„Dobre, Lori," šepne Ross, aby nás ani náhodou nezobudila.

„Kde si bola?" spýta sa jej zrazu Lori.

„Vybaviť... jednu dôležitú vec," vyhlási Ross. „Nikomu to nepovedz, dobre?"

„Dobre. Dobrú noc," zamrmle Lori.

„Dobrú noc."

Ako som mohol byť taký idiot, že mi to nedošlo skôr?

+++++

Ráno je napätie ešte väčšie, ako celú noc. Ross som zazrel len párkrát, ako zmizla pomedzi plachtami a zas sa objavila na druhej strane hangáru.

Celé ráno niečo vybavuje, pobehuje z jednej strany na druhú a rieši všetko, čo vyriešiť nedokáže. Od nedostatku zbraní, po náš plán, ktorý má jednu výraznú chybu- nemáme Hawkeho, ktorý je kľúčovou osobou celého diania.

To, že nemáme ani poriadne zbrane, alebo kopa z nás je dokaličených (hoci môj členok je zas plne funkčný), už ani nepočítam. Čisto teoreticky, bez tých zbraní a len s malým počtom ľudí, by bol náš plán realizovateľný.

No Hawke sa radšej priplietol pod nohy Stephanie, kde môže pokaziť aspoň takých trilión vecí každú sekundu. Stačí jedno zlé slovo, jeden atypický pohyb a je po všetkom. Tých zlých možností je oveľa viac, ako tých dobrých.

Nervózne poklopkám nohou po podlahe a obzriem sa naokolo.

Moje oči sa asi v strede miestnosti stretnú s orieškovými očami Táni Laudalovej, ktorá sa s úsmevom na perách vyberie ku mne. Kiežby som sa vedel po noci ako predošlá usmiať.

Táňa odišla spolu s mojim otcom a zopár ďalšími ľuďmi do nášho domu, aby sme tu zaberali čo najmenej miesta. Došla skoro ráno, aby skontrolovala, či ešte žijeme. A ako sama povedala, nemá chuť počúvať reči ostatných učiteľov o tom, akú spúšť sme v škole nechali. Naozaj nebola najmenšia.

„Čo členok?" nadvihne na mňa pobavene obočie a ja na ňu na oplátku vyplazí jazyk.

„Už je v pohode."

„A tvoj krivý nos?"

Povzdychnem si. Som rád, že si naň nedovidím. V šuplíku niektorej učiteľky sme našli malé zrkadielko a stačil mi pohľad naň, aby som sa ubezpečil v tom, že Galia má fakticky tvrdú ranu. Nos mám ešte stále v čudnom tvare a je o niečo väčší, ako pred tým celým.

Zrejme už nikdy nebude ako kedysi, ale o niečo by sa to ešte mohlo zlepšiť. Či ani nie?

„Dýchať cezeň viem," podotknem nad čím Táňa prevráti očami.

„Nejaké správy o mojej sestre?"

Pokrútim záporne hlavou. „Žiadne. Ale keďže ani Stephanie zatiaľ nevyhlásila žiaden poplach, môžeme predpokladať, že ona aj Hawke zatiaľ prežili bez ujmy na zdraví."

Táňa prikývne. „Aj u teba je to v pohode," začne nakoniec. „Nakúpila som čosi na jedenie a polovicu sme si nechali my a druhú polovicu som zaniesla k Rossinmu otcovi."

Zrazu sa ku mne otočí tvárou a pozrie sa mi priamo do očí. „Môžem súkromnú otázku?"

„Počúvam."

„Prečo práve Rosielee?"

Touto otázkou ma zaskočí oveľa viac, než si to zjavne myslí. Ostanem na ňu nechápavo civieť, na čo sa ona rýchlo rozhliadne naokolo a keď si je sitá, že nikde nie je nik, vezme mi tvár do dlaní a rýchlo ma pobozká na pery. V tom šoku sa ani nezmôžem na odpor. 

Ouuuuuuuuuuuuu :D