„Ruku vyššie."

„Vystri chrbát."

„Namier."

„Viac doprava."

Nikto by mi nemohol zazlievať, že ma pomaly začína nudiť všetok tento cirkus. Učím ich úplne nadarmo.

Niektorí zo strieľania už pokročili k vrhaniu nožov, ale pokojne by som mohla odprisahať, že ak by Stephanie chcela, ani tak by nevedela nájsť ľavejších mužov.

„Stačí!" zavrčím a prstami si prebehnem vlasy. „Chcem vás tu mať o hodinu v najlepšej možnej forme."

Muži sa pomaly začnú trúsiť von a ja pohľadom skontrolujem hodinky na stene. Ukazujú niečo krátko pred pol druhou poobede.

Keď aj posledný zmizne za dverami, zamknem a prebehnem k vedľajším dverám. Otvorím ich práve v čas na to, aby som videla, ako Hawke zostúpi z posledného schodíka. „Neuponáhľal si to," poznamenám a aj tieto dvere zamknem.

„Povedala si, aby som tu bol na pol. A toľko ešte nie je," háji sa. „Tak, kde začneme?"

„Najskôr mi ukáž, čo dokážeš so zbraňou, ktorú poznáš," vyzvem ho a pokyniem mu, aby podišiel k stolčeku so zbraňami.

Ja som sa za pár rokov naučila excelentne narábať so všetkými, vrátane AP-R zbrane. „Ukáž sa, hnedovláska."

Pobavene na mňa nadvihne obočie, ale nepovie nič a zoberie si obyčajný revolver. Skontroluje zásobník a pristúpi k jednému z terčov. Sledujem ho s rukami prekríženými na hrudi a hneď si všimnem niekoľko zásadných chýb.

Namieri zbraň, stisne spúšť a guľka sa zavŕta niekde do boku figuríny. „Dokonalé na zneškodnenie," podotknem. „Teraz traf hlavu."

Hawke si ma pochybovačne premeria, no nenamietne. Len poslušne namieri. Chvíľu váha, ale nakoniec vystrelí. Guľka sa len šuchne o okraj terča.

Podídem k nemu a natrčím ruku. Položí mi zbraň do dlane a poslušne ustúpi krok dozadu. „A teraz sleduj, hnedovláska."

Bez presnejšieho namierenia vystrelím. Guľka trafí stred lebky. „Zabila si ho," skonštatuje Hawke.

Otočím sa k nemu tvárou. „Za prvé, je to figurína. Za druhé, je to slepý náboj. A za tretie, nikoho nehodlám zabiť, pokiaľ sa tomu dá predísť. No musíš si uvedomiť, že presne toto od teba Stephanie čaká. Že budeš pre ňu vraždiť. A rovnako ako ja, aj ty vieš, že ak príde na to, nevyhneš sa tomu."

Vrátim mu zbraň a zadívam sa hlboko do jeho hnedých očí. Pod veselým povrchom sa toho skrýva viac. Som si tým úplne istá. „Povedz mi, Hawke, zabil si už niekedy niekoho?"

Krátko zaváha, ale nakoniec potrasie hlavou. „Nie," hlesne.

„Ja áno," odpoviem pokojne. „Ale nemala som na výber. Ak by som nezabila ja ich, urobili by to oni."

„Vôbec ťa to nedesí?" spýta sa opatrne, akoby sa bál, že ho na mieste zastrelím.

„Samozrejme, že desí. Pointa nie je v tom zabiť. To dokáže každý. Oveľa ťažšie je naučiť sa s tým žiť." Počkám, kým mu dôjde význam mojich slov. „Tak čo, Hawke Corte? Si na to dosť silný?"

Neodpovie. Ani po dlhých mučivých minútach, počas ktorých si uprene hľadíme do očí. Nezlomí ho to. Nevycúva. Na rozdiel odo mňa.

„Choď preč," šepnem.

Poslúchne. Opäť bez slova. Len s nemenným výrazom v očiach.

+++++

Dvere na svojej izbe otvorím presne vtedy, keď o chodbu ďalej začujem známy hlas. Som si istá, že patrí jednému z mužov spod zeme, ale tvár si k nemu neviem priradiť.

„Hawke," počujem jeho zarazený hlas.

Doriti. Prebehnem bližšie, až kým nezastanem na rohu. Tak, aby ma nemohli vidieť, ale aby som bola pripravená, ak by sa niečo zvrtlo. „Ako si sa sem dostal?"

„Ja..." Aj on niežeby radšej niečo pohotovo zaklamal, sekne ako starý gramofón. Gratulujem.

„Neprišiel si s nami."

„Ale áno," zaklame Hawke s nepresvedčivým tónom. „Nepamätáš si ma?"

„Nie," odsekne ten druhý. „Som si istý, že tu nemáš čo robiť."

„A ja som si istý, že ťa do toho nič."

„Okrem toho," pokračuje ten druhý, „Ak by si aj prišiel s nami, nemáš čo robiť na vrchnom poschodí."

„A čo tu robíš ty?" Výborne. Zdá sa, že po prekonaní počiatočného šoku dokáže klamať aj Hawke.

„Prišiel som za Nat. Reggie si s ňou niečo potrebuje prebrať. A teraz, čo tu robíš ty?"

A teraz sme došli, preblesne mi hlavou a hryznem si do spodnej pery, akoby nám to mohlo pomôcť.

„Aj ja som šiel za ňou," zatiahne Hawke. „Zrazil som sa so Stephanie a spýtala sa ma, či som ju nevidel."

„A videl?"

„Hm, nie. Tak som navrhol, že ju nájdem."

„No isto," odfrkne si ten druhý a ja si konečne uvedomím, o ktorého ide. Meno som si síce nezapamätala, ale dal by sa opísať ako plavovlasý prízrak, keďže má večne bledú pokožku a oči matne modré, až sa prelínajú so sivou. „Nemáš tu čo robiť."

Nastane dlhé ťaživé ticho, ktoré pretína len ich dych. Ja sa snažím ani nedýchať. „Mám to!" skríkne zrazu a viem si predstaviť, ako na Hawkeho namieri prst. „Prišiel si pomstiť tú, ktorú Stephanie zabila!"

„Čo? Nie!"

Ak by bol Hawkeho hlas viac piskľavý, asi by sa dal zaradiť do kategórie hlodavcov. „Ale áno! Och, Bože!"

Nasleduje rýchly dupot krokov a Hawkeho zúfalé hej!. Nemusím vyzrieť cez roh, aby som vedela, že kroky smerujú ku mne.

V momente vytiahnem spoza opaska zbraň. Dvihnem ju nad hlavu práve v čas na to, aby som plavovlasého tresla do temena jeho pažbou. Chlap sa okamžite zvezie k zemi.

„Ty..." Hawke sa na mňa vyjavene pozrie a rýchlo zažmurká.

„Ja. A skôr než by si sa opýtal, nie, nezabila som ho, len omráčila." Zbraň vrátim späť za svoj opasok a založím si ruky na hrudi. „Dúfam dostatočne na to, aby si predchádzajúci rozhovor nepamätal."

„A ako si vysvetlí obrovskú ranu na vrchu hlavy?"

„Spadol zo schodov. Koniec rozprávky. Ešte niečo alebo môžem ísť po tebe upratovať?"

„Mám len taký pocit, alebo si na mňa naozaj naštvaná?" spýta sa opatrne a podíde bližšie. Skúmavo sa mi zahľadí do očí.

„Čo myslíš? Vyrobil si mi tu poriadny problém." Založím si ruky na hrudi. „Mám pocit, že nikdy ani nič iné nerobíš."

„Je mi to ľúto. Naozaj. Nemyslel som si, že sa tu objaví."

„Práve o to ide. Ty nemyslíš, len konáš. Čo si, dopekla, robil mimo izby?"

„Chcel som ťa ísť nájsť," zamrmle. „Ale dole si už nebola, tak som sa vrátil a narazil tu do neho."

„A na čo si ma chcel nájsť?" spýtam sa zmierlivejšie. Ak sa nad tým lepšie zamyslím, neurobil nič zlé. Aspoň nie naschvál.

„Chcel som ti dať odpoveď na tvoju otázku."

Snažím sa zamaskovať náhle prekvapenie. „Tak počúvam."

„Neviem," vyletí z neho a skôr, akoby som stihla namietnuť, že to ani zďaleka nie je odpoveď, pokračuje. „Neviem, či som na to dosť silný. Ale viem, že ak budem musieť, dám do toho maximum."

Pousmejem sa. „Správna odpoveď. A teraz mi pomôž s týmto chlapíkom. Nejako ho dotiahneme dole, o zvyšok sa postarám."

Tiež sa usmeje. „Čo ak si to bude pamätať?"

„Potom sa jedná len o post traumatický šok. Alebo divoký sen. Predsa, čo by si tu mohol robiť?"

Pobavene mykne plecami a skloní sa k plavovlasému. „Dúfam, že nie je ťažký."

„Som si takmer istá, že je."

„Potom ho nabudúce ovaľ až vtedy, ak budeme na mieste," zašomre Hawke a obaja sa krátko zasmejeme.

+++++

Nasledujúce ráno, konkrétne posledný deň pred plánovaným útokom, sa ráno zídem s chlapmi na krátku poradu. Vysvetlím im, ktorým dám akú zbraň a prečo. A aj to, že ak nebudú poslúchať rozkazy, veľmi rýchlo sa nám všetko môže vymknúť spod rúk.

Okrem iného ich informujem aj o rozhodnutí Stephanie- zatiaľ ostávajú v úzadí, ale až vypukne ozajstný nepokoj, dostanú sa spod zeme a konečne môžu zabojovať za to, čo veria.

Až ma prekvapí, ako nadšene hltajú každé moje slovo. Akoby som po prvýkrát hovorili ich rečou. Niekde v kútiku duše si uvedomím, že mi je týchto ľudí skutočne ľúto. Prišli sme len preto, len kvôli tom zanechali svoje rodiny, lebo sa na nich kedysi dávno vykašľali a zhodnotili ich za nevhodných na prežitie. Môže byť od toho niečo horšie, ako si uvedomiť, že si ľuďom nestál za záchranu? Asi nie.

Až keď sa vyberú von, si vydýchnem. Z celého mám zlý pocit. Nemám týchto ľudí rada, nepoznám ich, sú pre mňa takmer ničím. Napriek tomu, pocit, že čoskoro môžu obetovať svoje životy pre to, v čo veria, mi sťahuje srdce. Nikto si nezaslúži takýto život. Nie na základe takýchto kritérií.

Na konci odchádzajúcej skupiny ide aj plavovlasý chlap, podľa Hawkeho slov Halvor, ktorý sa od včerajška môže pýšiť veľkou hrčou na hlave.

Kráča ako posledný a kúsok zaostáva za skupinou. Nervózne si prstami prebehnem po hánkach a sledujem, ako sa pomaly približuje ku mne, aby mohol vyjsť cez dvere.

Prejde povedľa mňa, ale v dverách sa zvrtne na päte, nakloní sa tesne k môjmu uchu a zašepká: „Nemysli si, že si nepamätám."

Ja viem, že som si zase dala načas... ospravedlňujem sa :/ 
No inak vás chcem oboznámiť s terajšou situáciou... Od pondelka až do piatku budúceho týždňa, pri sebe nebudem mať notebook. Čo z toho vyplýva? Nebudem písať. Vlastne ani neviem, či budem mať wifi, ale hádam to sa nájde :D Chcem teda povedať, že týchto päť dní nová časť nebude určite. Ba neviem, či ešte tento a budúci víkend budem mať čas písať. No uvidíme. Isté je, že od pondelka do piatku sa novej časti stopercentne nedočkáte... oddýchnete si odo mňa :D