Na neschopnosti predpovedať budúcnosť je niečo krásne. Vždy aj bolo. No teraz by som bola ochotná dať takmer všetko pre to, aby som toho bola schopná.

To, čo sa udialo posledných pár týždňov už ani nestojí za reč. Už to nevieme ovplyvniť, ale aspoň maličký kúsok šťastia by sme mohli pozbierať.

Nielenže je už kopa z nás dokaličená a neschopná normálneho fungovania, ešte sa nám ani nepodarí získať zbrane, čo vyvrcholí do mierneho nervového zrútenia Alexa.

Popravde, to som aj čakala. Čudovala som sa, že ho úplne nedorazila smrť Caly, ale v posledných dňoch sa mu na hlavu začali sypať ďalšie a ďalšie problémy. Bolo len otázkou času, kedy sa mu pod nohami poláme ľad a on sa zrúti do bezodnej priepasti.

Zatiaľ sa drží. Maličkého konárika, ktorý môže čochvíľa povoliť. Ak ho niekto nevytiahne, nepodá mu pomocnú ruku, padne a už nikdy nevylezie.

Pretočím si malú škatuľku v rukách. Dobre, nie je až taká maličká, niečo na formát malého zošita s výškou maximálne do pätnásť centimetrov.

Prejdem prstami po kľúčovej dierke, i po ostatných, kde sa majú vložiť ozubené kolieska. Určite je to truhlica, ktorá patrila Amabel. Záhadou však ostáva, čo bolo natoľko dôležité, aby ju skryla tak dôkladne.

Na povalu starého bytu, pomedzi krabice plné papierov a do truhlice s odomykaním rovnako komplikovaným, ako je cesta k podzemnému mestečku.

Nepoznala som ju, ale musela byť múdra a prefíkaná. Aspoň podľa všetkého, čo vytvorila. Som si istá, že nejde o maličkosť, ale o niečo, čo kompletne dokáže zmeniť fungovanie celej Kupoly. Možno niečo, čo nás dokáže vytiahnuť z terajšej šlamastiky.

Potrebujem ten kľúč. Patrí mne a Stephanie nemá právo vlastniť ho. Nemá právo na to, aby využívala veci, ktoré vytvorili moji predkovia. Nie ak ich obviňuje zo všetkého, čo sa kedy na Zemi pokazilo. Nepáči sa jej, čo robili? Čo vymysleli? Tak prečo na ich vynálezoch a ich nápadoch lipne ako dieťa na cumlíku?

Nedáva to zmysel. Celá naša situácia nedáva zmysel. Čo to ostatní nevidia? Aký zmysel bude mať vyhrať, ak nebude mať kto oslavovať?

Ľudský druh zanikne.

Ak to v čas nezastavíme. Na to je však moja snaha málo. Musí si to uvedomiť každý. My, strana Stephanie, aj prívrženci Meerovej. Bojom nevyhráme. Zbraňami neprežijeme. Ale nikto to nevidí. Každý ostáva slepý voči skutočnosti. 

+++++

Ráno sa všetci zídeme spolu v oranžovej miestnosti. Zvyčajná zostava, nič neobvyklé. No teraz je každý zahĺbený do svojich myšlienok. Dúfajú, že prídem so spásonosnou myšlienkou? Alebo sa nádej v ich očiach rozprskla úplne?

Začnem tradične- každého oboznámi s našou situáciou. Získanie zbraní sa nepodarilo kvôli starému projektu SOFTPOE. Navyše je tu možnosť, že Meerová už na nahrávke zahliadla tvár Alexa. Podľa slov Talin, na dnešné poobedie zvolala núdzovú schôdzku Rady Kupoly. Prečo asi?

„Mám nápad," ohlási sa Talin nakoniec, keď si všetko dáme dokopy. „So zbraňami by to nepomohlo, ale mohli by sme zachrániť krk Alexa."

„To som zvedavý," zašomre Alex. Ten sa z celého ešte nedostal. Aj napriek rozhovorom, ktoré sme s ním absolvovali, stále má pocit, že sa dopustil neodpustiteľnej chyby.

„Vymažem nahrávku," povie Talin. „Meerová si nás dala zavolať, tak tam pôjdem v predstihu. Dostanem sa k počítaču a zmažem obsah kamerových záznamov. Meerová ich už pravdepodobne aj tak videla, ale bez poriadneho dôkazu nebude môcť vyhlásiť, že za rozruch môžeš ty. Hlavne nie po tom, čo sa našli tie telá blízko hraníc a Meerová skonštatovala, že to budú telá Ria, Eliotta a teba."

„Dosť by ma zaujímalo, koho obetovala Stephanie, aby sme si to všetci mysleli," zamrmle Rio a vezme si do rúk bábiku, ktorú mu ponúka Lori.

„Teraz to nie je dôležité," podotkne Talin. „Ide o to, že bez dôkazu by to nemohla tvrdiť. Nie bez toho, aby ju považovali za šialenca. A keby aj áno, ja na tej Rade budem. Bez ostychu môžem poznamenať, že nadpriemerná radiácia lezie Meerovej na mozog. Kto iný by z trestného činu obviňoval mŕtvolu?"

Na jej slovách je niečo veľmi lákavé. Niečo, čo mi vyčarí na tvári úškľabok a núti ma horlivo prikývnuť. Zadržím to. „Myslíš, žeby sa ti podarilo tie zábery zmazať?"

„Rozhodne. Viem, kde to hľadať. V miestnosti, kde sa zábery nachádzajú, býva len jediný chlap, na ktorého stačí troška zamrkať a dostaneš ho do kolien. Potom zahrám, že mi prišlo nevoľno, on odbehne pre vodu o tri kancelárie ďalej a kým sa vráti, je po kamerovom zázname."

„Koľko krát si to už skúsila?" zaujíma sa Eliott. Z celého nápadu nevyzerá ktovieako nadšene.

„Asi trikrát?" Mykne plecami Talin.

„A nebude ani troška podozrivé, že v jeho prítomnosti stále odpadávaš?" opýtam sa pre zmenu ja.

Mávne nad tým rukou. „Tým sa netráp. Občas sa len tak preventívne pozriem, či je tam on. Takže v jeho prítomnosti mi nie je stále zle. A kebyže aj hej, pri ňom by sa tomu ani nik nemohol čudovať."

Zdá sa, že jej vysvetlenie mierne upokojí Eliottovo ego. A aj moje obavy. „Stále však máme jeden výrazný problém," podotkne Alex skepticky. Kde sa podel ten optimistický tyrkysový Ostreľovač? „Nemáme zbrane."

„Nejaké máme," schladím ho. „Z podzemia sme si zopár zobrali. Síce ich nie je veľa, ale pokiaľ naše plány vyjdú, ani tie nebudú potrebné. Jasné, bolo by lepšie, ak by každý mal poistku, ale postaráme sa o to, aby neozbrojení chodili len s takými, ktorí tie zbrane majú. A čo lepšie, vedia ich aj používať."

Alex rozhodí rukami. „Ak toto vyjde, tak už nikdy nebudem o ničom pochybovať."

„Dobre, tak ešte jeden bod programu. Sťahovanie."

Toto sme si už párkrát prebrali a dali sme sa aj do realizácie. Takmer každého postaršieho človeka sme poslali do nemocnice. Alexova mama a Yan na nich dohliadnu a ani strategicky to miesto nie je na zahodenie.

Keďže môj aj Riov otec chceli príliš pomáhať, rozhodli sme sa využiť ich potenciál a spolu s dvoma desaťčlennými skupinkami sme ich poslali domov.

Takto nás v škole ostalo približne tristo a podľa všetkého sa takto pomestíme v hangári oveľa lepšie.

„Dnes sa do hangáru musí presunúť každý."

„Tam je všetko pripravené," podotkne Talin. „Síce postele nemáme, matrace, deky a podobné veci sme vám zaobstarali. Taktiež sa zopár mojich mužov ponúklo, žeby vedeli niektorým zaobstarať miesto v ich domoch. Vieš, takí starí mládenci. Ako som tak počítala, zranených by bolo dobré zobrať na také komfortnejšie miesto, rovnako ako aj tie najmenšie deti s ich matkami."

„Koľko takých možností máme?"

„Jedenásť. Dalo by sa to nejako rozumne podeliť," podotkne Talin. „Potom by ste mali v hangároch ešte viac miesta. Mimochodom, hangár sme predelili závesmi na menšie celky. Čiže máte zaručené aspoň nejaké to súkromie."

„Takže sa tam dnes môžeme premiestniť?"

„Áno. Mohla by si si už teraz vybrať tých, ktorých hodíš do domov a tých by som zobrala na aute."

„Dobre, musíme to vybaviť ešte pred tu schôdzkou Rady."

„S tým nebude problém."

+++++

Keď sa Talin konečne objaví, každému z pliec spadne jedno veľké bremeno. Meerová nevyhlásila, kto sa vkradol do budovy SOFTPOE tak môžeme predpokladať, že plán Talin vyšiel. Konečne by nám aspoň niečo vyšlo. Jej veľký úškrn len potvrdzuje, že všetko dopadlo dobre.

„Máme to," zašveholí, keď si zastane vedľa mňa. „Nahrávka je vymazaná a bez nej si Meerová ani len netrúfla za zlodeja označiť Alexa. Nadškrtla, že je dosť pravdepodobné, aby šlo o jedného z rozpustených Ostreľovačov, ale konkrétny podozrivý nepadol."

„Bože môj," vydýchnem. Naozaj sa jej to podarilo, alebo sa mi to len zdá?

„Mala si vidieť Meerovej bezradný výraz, keď sa jej spýtali, či má nejaký dôkaz na to, že sa niekto vôbec pokúšal dostať dnu. Obvinili ju, že porušila niekdajšiu dohodu s Radou a tie rozbušky vybuchli len tak," zasmeje sa.

„K akému záveru ste napokon došli?"

„Že sa k tomu prípadu už nebudeme vyjadrovať. Niektorí chceli, aby boli rozbušky odstránené, ale Meerová tvrdila, že boli len v tej kancelárii a na dverách budovy Ostreľovačov. A tie vraj nehodlá odstrániť."

„Takže prístup k zbraniam nemáme," podotknem.

„To nie," prikývne Talin. „Wooler si tie kľúče asi nosí zo sebou. Aspoň myslím, pretože mal k opasku pripnutý dosť veľký zväzok a po tomto mu Meerová zrejme zatrhla zanechávanie kľúčov vo verejných budovách."

„Škoda, že Meerová nie je rovnako neschopná ako Wooler," podotkne Rio, ktorý sa objaví vedľa mňa. „No aspoň máme pre Alexa dobrú správu. A konečne môžeme dokončiť to sťahovanie."

Prikývnem. Takmer každý sa už premiestnil do hangáru. Ostala som tu len ja, Rio, Lori, Alex a Eliott.

Salem šiel s prvou skupinkou, aby ich nejako zorganizoval a ostatní šli postupne. Rio ostal so mnou, kým som čakala na Talin a s ním ostala samozrejme aj Lori. Alexa chcem mať ešte istú chvíľu pod drobnohľadom, aby neurobil nejakú hlúposť no a Eliott... ten bol z celého okolo Talin dosť vynervovaný. Nech to s nimi dopadlo akokoľvek, Eliottovi na nej záleží.

Galiu s Vet aj s doktorkou sme presunuli k jednému z mužov Talin a k ostatným šli matky s deťmi do troch rokov. Približne.

Talin taktiež schválila, aby sa do jej domu pridala ešte trojica postarších mužov, ktorí sa akosi vyhli nemocnici.

„Pohľadaj Alexa a povedz mu, že všetko dopadlo dobre," rozkážem Riovi. „Ja aj s Talin zoberieme papiere do auta."

„Okej."

Dohodli sme sa, že nás potom zoberie Talin aj s papiermi, ktoré by sa nám mohli zísť. Je ich dosť veľa, ale nakoniec sme všetko zredukovali na tri veľké škatule. Hádam netreba ani dodať, že v celej škole ostal neporiadok ako po menšom tornáde.

Zdvihnem jednu zo škatúľ a poberiem sa k východu. V tejto sú hlavne mapy, ktoré sa nám ešte stále zídu. A potom podklady na falošné občianske preukazy. Sú už vyplnené, ale ešte nie sú priradené k ľuďom.

Talin ma nasleduje s druhou krabicou, kde sú poukladané nejaké spisy o právach v Kupole. Okrem toho aj jeho história. To sa zíde, ak budeme chcieť proti Meerovej verejne vystúpiť.

Poslednú škatuľu za nami nesie Eliott. Drží ju len v jednej ruke, keďže tú druhú má stále nepoužiteľnú a obviazanú.

Krabice naložíme do kufra tmavého auta a Talin sa pozrie na Eliotta. „Eliott, zlatko, mohol by si ísť pre Ria s Alexom?"

Eliott si pri jej oslovení odfrkne. Nechápem prečo, no Talin ho veľmi rada provokuje práve slovom zlatko. Nakoniec sa ale poberie späť do školy.

„Nechcela som to pred inými vyťahovať," začne Talin, „ale čo máš s rukou?"

Jasné. Čudujem sa, že si to ešte nikto iný nevšimol. Miesto s čiernymi žilami dosť bolí a ja ho mám pre istotu stále obviazaný. Nechcem, aby to niekto videl. Nechcem, aby si ľudia pomysleli, že sa naozaj mením na Mutanta. Hoci nemám skutočné vysvetlenie toho, čo tie čierne šmuhy znamenajú.

„Zranenie," odvetím jej neurčito. „Nič hrozné."

„Zranené má zápästia," odsekne Talin a ukáže na chrastami pokryté rany od pút. „A tie previazané nemáš."

„Neviem, prečo by som v tomto klamala," podotknem a založím si ruky na hrudi.

„Netvrdím, že klameš. Akurát si myslím, že nevravíš úplnú pravdu."

„Nejde o nič," stojím si za svojim. „Koniec debaty, Talin."

Moje slová podčiarkne aj to, keď Eliott spolu s Alexom, Riom a Lori vyjdú z budovy a pripoja sa k nám. Alex konečne vyzerá aspoň trocha pokojne. Na rozdiel odo mňa.

+++++

Musím uznať, že Talin naozaj odviedla dobrú prácu. Celý hangár je porozdeľovaný na menšie celky, ktoré od seba oddeľujú biele plachty. Tak vyzerá priestor menej preplnene a celkovo aj väčšie.

Okrem toho, po stenách rozvešali malé svetielka, čiže aj napriek tomu, že je vonka už tma, je tu príjemné svetlo.

V každej „izbe" z plachiet je niekoľko matracov, diek, alebo aspoň vriec. Síce to nie je luxus, na jednej strane je to oveľa komfortnejšie ako podlahy v škole.

„Toto by mal byť váš privát." Talin nás zavedie celkom do rohu a odhrnie biely záves. Za ním sú tri matrace, hrubá vrstva diek a aj miesto, kde si môžeme rozložiť naše krabice. „Ako som vravela, pri stene sú aj ďalšie tri miestnosti, takže tie škatule môžu ísť tam. Aj spolu inými vecami."

Lori sa posadí na jeden z matracov a spokojne si naň ľahne. „Na taký matrac by sa zmestilo aj viac detí a potom by ste mali viac miesta vy," podotkne Talin. „No to už nechám na vás."

Tými slovami sa vzdiali a začne sa prezerať medzi jednotlivými šíkmi bielych izieb. „Nechajme ju tu," poviem s úsmevom.

„Moje sú deky," zarezervuje si ich Alex, ktorého nálada zjavne zas stúpla na normálne hodnoty.

Eliott nepovie nič, vyvalí sa na jednom z matracov.

Štuchnem Ria do boku. „Čo myslíš? Zmestím sa vedľa teba?"

„Asi nemáme na výber. Títo traja s nami vybabrali."

„Stavím sa, že boli dohodnutí," prikývnem.

Alex ku mne zdvihne pohľad. „To si píš, že sme boli, šéfka."

Ako som ja len rada, že je tento Alex späť.   

Som späť! :D Dúfam, že som vám aspoň troška chýbala... a ak nie ja, tak aspoň títo tu :D No dúfam, že ste si novú časť užili :D