„Bože, Ross. Milujem ťa."

„Aj ja teba," odvetí a dá mi krátky bozk. „Saverio."

Pri tej kratučkej spomienke sa zas usmejem ako blbec. Konečne som zažil moment, pri ktorom mi ani trošičku nevadí, že ma niekto oslovil celým menom.

Toho, že sa raz dostaneme k takýmto slovám, som sa už takmer vzdal. Neviem, či to bolo v momente, kedy mi zmizla z dohľadu v tuneli, alebo keď sme sa opätovne stretli. No možno až vtedy, keď ma pobozkala Táňa.

V konečnom dôsledku na tom už nezáleží. Milujem ju, ona mňa tiež a aspoň z mojej strany som si istý tým, že urobím všetko preto, aby sme po tomto probléme ostali spolu ako ľudia s bohatými spomienkami, no s o to väčšími srdcami.

„Tichá domácnosť pominula?" spýta sa ma pobavene Alex, ktorý sa objaví v šiatri.

„Čo keď poviem áno?"

„Tak odpoviem KONEČNE!," zasmeje sa a pokrúti hlavou. Sadne si na matrac vedľa mňa. „Asi by si sa mal poďakovať Eliottovi."

Zamračím sa. „Čo s tým má Eliott?"

„Hovoril s Ross o Talin a tak troška si sa do rozhovoru zamotal aj ty."

„Ty si ich špehoval?" spýtam sa so smiechom.

„Ty sám si vravel, že mám predsa predchodcov tajných agentov," podotkne. „A kde máš šéfku?"

„Práve sa vzdialila s Lori. Chcel si od nej niečo?"

„Čo ja viem," mykne plecom. „Možno len tak, že čo budeme robiť. Alebo ani neviem."

Našu malú nevinnú konverzáciu preruší hrom. Taký, ktorý otrasie všetkým naokolo a biela plachta sa uvoľní. Padne na zem pred nás a my si s Alexom vymeníme rýchle pohľady.

O necelú sekundu Kupola stmavne.

„Čo to..?" zašomre Alex a ja pocítim, ako vstane z matraca vedľa mňa.

„Vybila sa elektrika," podotknem. „Blesk musel zasiahnuť nejaké citlivé miesto okolo Kupoly."

„Alebo zasiahol priamo ju," zašomre Alex a poškrabe sa po hlave. Aspoň tak súdim podľa zvukov. „Nájdeme Ross."

Jeho slová prinútia postaviť sa aj mňa, no radšej prejdem pár metrov poštvornožky, kým sa nedoplazím k batohu. Pamätám si, že ho mám uložený na druhej strane a že je v nej baterka. „Rio?" spýta sa Alex prihlúpo.

„Čakaj."

Podarí sa mi nahmatať baterku a keď ju konečne aj zapnem, svetlo ma nachvíľu oslepí. „Poď," vytrepem sa na nohy a spolu s Alexom prejdeme pár metrov. Ubezpečíme vydesených ľudí, že všetko bude v najlepšom poriadku, no ako sa tak blížime viac k stenám hangáru, začínam o tom pochybovať.

Napriek vydesenému šepotu a naliehavých slov v tme, ku mne doľahne zvuk dažďa. „Povedz, že to počujem len ja," zamrmlem Alexovi, no on pokrúti hlavou.

„Prší," zhodnotí. „Nájdime Ross."

O pár minút do mňa niekto doslovne narazí, no jediný, kto padne na zadok, je len malá Lori, ktorý sa horúčkovito obzerala v tme a nevšimla si ma.

Pomôžem jej na nohy a ona si nervózne potiahne rukáv na tričku. „Kde je Ross, Lori?"

Hryzne si do pery a odvráti pohľad. „Ja neviem."

„Lori, neklam mi," poviem dôrazne a chytím ju za plecia. Čupnem si oproti nej. „Kam šla?"

„Ja neviem," zopakuje tvrdohlavo.

„No tak, Lori."

„Možno to fakt nevie," podotkne Alex, ktorý stojí nad nami.

„Ross bola s ňou. A klame. Vidím to."

„Neviem kde šla!" skríkne Lori a nahnevane dupne nohou o zem.

„Upokoj sa. Spýtam sa ťa ešte raz, kde je Ross?"

„Neviem!" osopí sa na mňa s krikom a pokúsi sa ma odstrčiť.

„Lori! Hej!" Tentoraz už zakričím aj ja, čím určite upútam pozornosť ľudí naokolo. „Nebľač!"

„Ty bľačíš!" zavrčí to malé dievča a buchne ma po hlave. Prekvapene zažmurkám. „Ticho!"

Alexovi príde náramne smiešne, že mi rozkazuje päťročné dievča. „Nekrič po mne," povie Lori už tichšie a v svetle baterky sa zamračí. „Neviem, kam šla."

„Takže niekam šla," chytím sa jej slov, hoci je možno hlúpe brať takto malé dievča. No v mojich očiach je Lori prinajmenšom rovnako vyspelá ako my. „Povedala ti niečo?"

Vymaní sa zo zovretia mojich rúk a pomaly prikývne. „Vravela, že budeš nahnevaný." Prekvapene sa nadýchnem, ale dám jej priestor, aby pokračovala. „A že budeš smutný." Rozpačito prestúpi z nohy na nohu a odmieta sa mi pozrieť do tváre. „Ale mám ti povedať, že nemôžeš ísť za ňou, lebo... lebo ťa... potrebujú. Že, ja ťa potrebujem."

Možno sa mi to len zdá, ale akoby sa Lori chcela rozpamätať na jej slová čo najpresnejšie, aby nepovedala niečo zle. „Nepovedala, kde ide. Lebo chcela, aby si zostal tu."

Potrasiem hlavou a potlačím nepríjemný pocit v mojej hrudi. Odišla? „Chceš mi povedať, že odišla z tadiaľto? Z tejto budovy?"

Lori kúsok cúvne a prikývne. „Šla von. Do dažďa."

Ostanem prekvapene čupieť na mieste. „Potrebujem zistiť, kam šla."

„Nemôžeš ísť za ňou!" pokarhá ma Lori a chvíľu si myslím, že ma opäť tresne po hlave. „Povedala, že tu musíš zostať."

„Nemôžem tu ostať," poviem zmierlivo, aby som ju upokojil. „Musím ju nájsť a priviesť ju späť. Potrebujeme ju."

„Ale ona sa vráti," namietne Lori. „Sľúbila mi to."

„Tak sľúbila..."moje slová sa premenia na šepot.

„V jednej veci som si istý," zamieša sa do toho Alex a čupne si tiež. „Že Ross neporuší svoj sľub." Potľapká ma po pleci a zdvihne ma zo zeme. „A kým sa vráti, musíme ľudí nejako upokojiť."

Porozhliadnem sa po miestnosti a prikývnem. Alex má pravdu. Ak to Ross sľúbila, vráti sa. A my musíme byť pripravený na všetko, čo vymyslela. „Potrebujeme baterky," zhodnotím to. „Veľa bateriek."

+++++

Prejde zopár hodín kým nazbierame všetky možné baterky v hangári a opätovne ich rozdáme.

V skutočnosti nám to poslúži len na malú inventúru, ktorou zistíme, že máme k dobru dvadsať bateriek. Keďže je nás okolo tristo, baterku dostal len každý pätnásty človek. Približne.

Podľa toho sa ľudia združili do skupiniek. S Alexom, ale aj s Eliottom, sme sa ich pokúsili upokojiť, že všetko bude v najlepšom poriadku a tento stav určite nebude trvať viac, než pár hodín, no pravda je taká, že našim slovám plne neveríme ani my. Tak akoby nám mohla dôverovať skupina cudzích ľudí, ktorí vyrastali v iných podmienkach ako my?

Po tom, čo naše slová zopakoval aj Salem, nervozita troška poklesla, ale nie dostatočne. Potrebujeme Ross. Títo ľudia prišli za ňou, nie za nami, a ani nie za Salemom. Len Rosielee Parkerová má moc dodať im nádej. No zmizla a ostal tu po nej len batoh so svetrom a fľaškou vody.

„Neviem, kde je, no ak sa čoskoro nevráti, ľudia nám obrátia celú Kupolu na hlavu," zašomre Salem a popuká hánkami vedľa mňa. Lori mu ochotne podá bábiku, na čo jej Salem rozstrapatí vlásky.

„Určite sa vráti," povie to pomaly, akoby bola ona dospelá a hovorila s malým dieťaťom. „Sľúbila to."

„Ja viem, Lori," zafuní Salem. „Opakuješ to už niekoľko hodín."

Lori si od neho urazene vezme bábiku a radšej sa vytrepe mne do lona. „Neverí mi," posťažuje sa.

„Nič sa neboj. On ti uverí, keď sa Ross vráti." Hoci tomu, že sa vráti, prestávam veriť každou sekundou viac.

Moje obavy vyvráti otvorenie dvier hangára. To, ako dnu zasvietia tri lúče bateriek. Počkať... tri?

„Ja som to hovorila!" skríkne Lori a začne upaľovať smerom k dverám.

„Hej!" zakričím za ňou a pokúsim sa ju zachytiť, no jeden človek z troch veľmi ochotne zloží baterku a zdvihne Lori na ruky. 

„Nechce sa mi veriť," podotkne Ross. „To naozaj len ona verila, že sa vrátim?"

„Vidíš aspoň, ako ti tento tvoj chlapík dôveruje," prehodí druhý a ja okamžite spoznám Hawkeho. Ale čo tu robí?

„A potom že Rio je naivný," zasmeje sa ten tretí. Nat.

„Čo tu robíte?" predbehne moju otázku Alex a zasvieti tej trojici do tvári.

„Troška sme sa stretli," podotkne Ross a zloží Lori na zem, ktorá od radosti žiari ako vianočný stromček. „Pozri."

Ross mi hodí batoh a ja ho prekvapene chytím vo vzduchu. Rozzipsujem ho a Alex mi doň posvieti. „Zbrane," vydýchnem šokovane a pozriem sa na Ross. „Bola si pre zbrane?"

„A baterky," doplní ma Hawke a zahrká obsahom vlastného batoha. Až vtedy si všimnem, že má modré vlasy. Rozhodnem sa to nekomentovať. Zatiaľ.

„A mám ešte niečo," povie Ross nadšene a natrčí mi svoju ruku. Chvíľu na ňu nechápavo hľadím a potom mi to trkne.

„Ten náramok. Ako?"

„Dostal som ho," zazubí sa Hawke. „Možno sa ešte zíde."

„Určite áno," povie Ross. „Čo sa dialo tu?"

„Takmer vypukla masová histéria," predbehne ma Alex. „Ak by nebolo malej Lori, ktorá tresla Ria po hlave."

Lori sa usmeje od ucha k uchu a objíme ma okolo nohy. „Prepáč."

Rozstrapatím jej vlasy podobne, ako to pred chvíľou urobil Salem. „Odpustené, krpec. Zišlo sa."

Ostatní sa rozosmejú. Ani neviem kedy vládla v Kupole naposledy takáto uvoľnená atmosféra. Žeby k nám konečne zavítalo aj čosi ako šťastie?  

Takže, vrátili sa v jednom kuse :D