Yan nemala pravdu. Uzamknutie horného poschodia a blikajúce červené svetlá, vydržali viac, než len zopár hodín. Boli v prevádzke tak dlho, že som to prestala počítať. Boli to dva dni? Tri?

Potom to jedno ráno pominie. Dvere nahor sa otvoria a lekári uväznení hore, zbehnú dole a zmiznú z budovy. Bez všelijakých slov či vysvetlení navyše.

Až vyjdeme na poschodie, nájdeme tam pacientov. Sledujú vírenie prachu v miestnosti, nemo hľadia pred seba a keď si k jednej starenke Yan čupne a spýta sa jej, ako jej je, vôbec jej nevenuje pozornosť. Hľadí dopredu, akoby priamo cez telo Yan.

Mladá čiernovlasá doktorka sa po okruhu na vrchných poschodiach, vráti ku mne. „Všetci sú úplne mimo diania. Boli zavretý dva dni. Dni. Nie mesiace."

Povzdychne si a sadne si na prázdnu stoličku vedľa. „To ten sprostý nárast rádioaktivity," podotkne po chvíli. „Za posledné týždne miera radiácie v ľudskom organizme stúpla takmer na dvojnásobok. Na ľudskú psychiku to beztak vplýva zle, no ak sa nachádza v extrémnych situáciách, všetko sa to vyhrocuje."

„Dá sa proti tomu niečo urobiť?" spýtam sa a prehrabnem si vlasy. Za ten čas mi stihli poriadne narásť a po dlhom čase mi opäť padajú na plecia.

Yan mykne plecom. „Ja neviem. Nie som odborník na radiáciu, AntiR gény ani na nič podobné. Poznám len základ."

„Tak prečo sa nespýtame toho odborníka?"

„Lebo ten odborník neexistuje," zafučí Yan a unavene si pretrie oči. Posledné dni ledva spala. Spolu so mnou. „Bol ním môj prastarký, ale ten umrel. A novou radiačnou odborníčkou sa mala stať Rosielee Parkerová. U nej sa ale prejavili AntiR gény a náš kandidát je fuč."

Spomeniem si na Ostreľovačku s ryšavými vlasmi v čiernom. Nemám s ňou veľa spomienok a ak aj, sú väčšinou negatívne. No v niečom je dôležitá. Sakramentsky dôležitá.

„To Rosielee..."

V hlave sa mi vynorí čudný hlas, šepkajúci práve jej meno. Prudko sa chytím za spánky, až tým vydesím aj Yan. „Lose? Si v poriadku?"

„Jasné," prisvedčím, no hlas v mojej hlave koldokola šepká jej meno. Rosielee. Rosielee Parkerová.

„Možno by si si mala ísť ľahnúť," podotkne Yan. „Veľa si toho nenaspala."

„Poznáš ju?" spýtam sa zrazu a ona nerozumie, na koho myslím. „Ross. Poznáš Ross?"

Pomaly prikývne. „Je to moja kamarátka. Zaúčala som ju a mala so mnou aj pracovať."

„Získajte mi ju! Priveďte Parkerovú!"

Rýchlo pokrútim hlavou a Yan ani len nemôže tušiť, že tá reakcia nepatrila jej odpovedi. „Povedz mi o nej niečo," požiadam ju.

Yan sa rozpačito pomrví na stoličke. „Je jedináčik. Mama jej zomrela nedávno. Sedemnásť mala presne v deň stého výročia Kupoly. Desiateho júla."

„Už je dospelá! Práve vhodná! A navyše rádioaktívna!"

„Desiaty júl," zamrmlem. „Čo sa stalo desiateho júla?"

Yan si ma nechápavo premeria. „Vznikla Kupola..?"

Nervózne zalomím rukami. „Nie... niečo iné... niečo... úplne iné."

„Skončila tretia svetová vojna. A aj začala."

„Nie..." šepnem a privriem oči. Pod viečka sa mi dostane výjav ženy. Blond vlasy. Modré oči. Ružová zbraň. Moja zbraň. „Niečo s Ostreľovačmi."

„Na desiate výročie Kupoly boli oficiálne zvolaní ľudia s AntiR génmi a odovzdali im AP-R zbrane. Našiel sa červený, ružový, fialový, modrý, smaragdový, žltý a myslím oranžový Ostreľovač."

„Najzriedkavejší Ostreľovači sú čierni," začnem premýšľať. „Druhé miesto majú bieli. Prečo?"

To všetko sú fakty, ktoré mi zasypú mozog ako lavína. Čierny Ostreľovač existuje len jeden. Je veľmi silný, má veľa AntiR génov. Takmer nedosiahnuteľné množstvo. No bieli? Tí boli dokopy len traja. Prečo? To je predsa najnižšia koncentrácia.

„AntiR gény nefungujú tak jednoducho. Verejnosť to má v mysli zafixované len ako počet tých génov. Vysvetľoval mi to prastarký. AntiR gény sú v tele každého z nás. Je to časť DNA, jeden jeho ohyb. Väčšina ľudí má túto časť v tele- ktorá sa vyskytuje na rôznych miestach- bez spojníc, ktoré by spájali reťazec. Alebo majú tých spojníc nepárny počet. Ja spojnice napríklad nemám vôbec. Ty, ako ružová Ostreľovačka, ich musíš mať šestnásť. Čierny má dvadsaťštyri a biely dva. Dosiahnuť maximum a minimum je najťažšie. Pre telo je takmer nemožné vyprodukovať toľko reťazcov na každom AntiR géne. Naopak, dva sa vyprodukujú ľahko, no je takmer stopercentná istota, že sa pretrhnú pred dovŕšením prvého roku."

Poklopkám prstami po mojej nefunkčnej nohe. „Nie je toho toľko. Je to príliš málo. Potrebujeme viac. Maximum." Kiežby som vedela, komu tie slová v mojej hlave patria.

„Lose," prihovorí sa mi Yan, čím ma vytrhne zo zamyslenia. „Prečo ťa to zrazu tak zaujíma?"

„Len si chcem byť istá, či sú moje vracajúce sa spomienky pravdivé," vyhovorím sa a zložím si ruky do lona. „Ťažko veriť niečomu, čo je len obraz v tvojej hlave, ak všetky tvoje pocity okolo toho zmizli."

Yan pomaly prikývne. „Musím pracovať. Zoberiem ťa na izbu."

+++++

„Funguje to?" Je to mužský hlas, ktorý sa ozýva spoza privretých bielych dverí.

Skôr ako odpoveď, sa ozve tresknutie kovovej tácky. „Nie! Je to príliš slabé."

Chvíľu je ticho, potom si muž odkašle. „Čo teraz?"

„Potrebujeme viac."

„Ako... viac?" Ten chlap jej slovám nerozumie rovnako, ako ani ja.

„Normálne viac. Silnejšieho Ostreľovača."

„Silnejší nie je, madam."

„Tak ho musíme zohnať."

Prebudím sa na obrovské prásk!, ktoré rozvibruje okná na moje izbe. Nebyť mojej kripľavej nohy, okamžite by som vyskočila z postele a upaľovala zistiť, čo sa deje.

Takto ma však len zarazí obrovská tma naokolo.

Nahmatám môj vozík a pritiahnem s ho k posteli. Snažím sa sadnúť si naň, no v tme je to ešte tisíckrát ťažšie, ako normálne. Len tak-tak sa mi podarí sadnúť si. Rukami sa zapriem do kolies a začnem sa posúvať dopredu. Kebyže ešte vidím, možno by som sa aj trafila k dverám.

Takto len narazím do steny a do kolena mi vystrelí ostrá bolesť. „Ale no tak," zašomrem a pokúsim sa otočiť. Neznášam ten pocit, že sa neviem bez pomoci pohnúť.

Dvere sa náhle otvoria a mňa oslepí svetlo baterky. „Lose!"

„Tu som," zašomrem, keď si uvedomím, že Yan svieti na posteľ a ja som na druhej strany izby, zatarasená v kúte. „Čo sa, dopekla, stalo?"

„Kupolu zasiahol blesk," vysype bez dychu. „Zničilo to elektrické zdroje celej Kupoly a jej povrch popraskal. Prší rádioaktívny dážď."

Nie, to nemôže byť pravda. 

Nuž, Lose má toho v hlave veľa :D
Inak, maličká pripomienka, v Rádioktívnej sa spomína dátum vypuknutia vojny, jeho konca a vytvorenia Kupoly. Všetko je to v jeden dátum no iný rok. Tam sa spomína prvý Apríl, no kedže mne do tohto ten dátum nezapadá, zmenila som ho na desiaty Júl... hádam sa chápeme :D