Ťahajúc za sebou červený sveter, zmizne za dverami jej štíhla postava i bordové vlasy ako závesy.

Ťažko povedať, čo sa za posledné dni, alebo skôr hodiny, odohralo, no razom nedokážem z mysle vypustiť pohľad do tých búrkových mračien, vládnucich jej očiam. To, ako sa na mňa pozerala, keď som sa vrátil z tej absurdnej akcie, alebo to, ako na mňa hľadela pri strihaní mojich vlasov, je jediné, čo mi chodí po hlave.

V mojej izbe sa už večer neobjaví a keď sa ráno zobudím, tiež nie je po nej ani náznaku. Okolo obeda, kedy ma vždy zvykla poctiť svojou návštevou a tanierom jedla, sa začnem skutočne obávať. Nevidel som ju celý deň a to nie je dobré. Dokonca som nepočul ani len otváranie dverí na jej izbe. Mohlo mi napadnúť aj skôr, že niečo nie je v poriadku.

Skúsim šťastie pri dverách jej izby, no odpovede sa nedočkám. Preto, zadným schodiskom, ktorým ma vyviedla aj na strechu, zídem do podzemia, no jediné čo zistím je, že podzemní krtkovia (ako ich nazvala Natasha), nemajú tréning.

Nič svetoborné mi nepríde na um, takže zájdem za Steph na prízemie a zaklopem na dvere jej kancelárie. Jej „Ďalej!", príde takmer okamžite.

Vojdem dnu a neunikne mi, ako sa zarazí pri pohľade na moje vlasy. Rozhodnem sa to ignorovať a sadnem si oproti nej. „Kam zmizla Nat?"

Zvraští obočie, akoby dostala zaucho a potrasie hlavou. „Verím, že ako môj pomocník, pochopíš nevyhnutnosť mojich činov." Niekde pri týchto slovách mi zastane srdce. „Pracovala pre nejakú tretiu stranu, bola som nútená zbaviť sa jej."

„Čože?" vypísknem neprirodzeným hlasom.

„Pracovala pre niekoho tretieho," zopakuje. „Preto som ju odovzdala do rúk Adama Woolera."

„A- ale...." potrasiem hlavou. „Odkiaľ máš, že pre niekoho pracovala?"

„Jeden anonymný tip od podzemných ľudí." Halvor. Musel to byť on. Moje zdesenie sa premení na číru nenávisť. Bastard!

„Prečo práve Woolerovi?" Podarí sa mi ovládnuť môj vystrašený hlas. Prečo jemu? Prečo s ňou neskoncovala ona?

„Navrhla som Meerovej dohodu." Stephanie si založí ruky na hrudi a zakloní sa na stoličke. „Ja jej dám Ostreľovača, ona nám dá pár dní navyše. Nevšimol si si, že červené svetlá zmizli?"

Plesnem sa dlaňou po čele. Jasné, že zmizli. Ráno som vedel, že niečo nie je tak, ako má byť. Ale moje myšlienky príliš smerovali na jednu konkrétnu osobu menom Natasha Laundalová.

„Čo s ňou urobia?"

„Využijú jej gény a potom zabijú," mykne plecom Steph. „Ale to nám môže byť jedno, nie?"

Musím pár dlhých sekúnd škrobiť na nájdenie dostatočného sebazaprenia, aby som mohol na jej slová prikývnuť. Bože, Nat...

+++++

Schmatnem ho za golier a pritlačím k stene. Pod krk mu natisnem nôž a zazriem na Halvora, ktorý v tejto situácii môže cítiť silné déjà vu. Je mi známe, že podobne ho zneškodnila aj Nat.

„Ty hajzel," zavrčím. „Povedz mi jeden jediný dôvod na to, aby som ti tu a teraz nepodrezal krk."

Preglgne, v očiach sa mu mihne strach. To len potvrdí moju istotu, že udavačom je on. „Nespomínal som, že máš len tri sekundy?" spýtam sa a pritlačím čepeľ na jeho krk.

„Je mi to ľúto!" vyhŕkne. „Nechcel som to. Naozaj."

„Potom prečo si to urobil?"

Mierne uvoľním zovriete noža, aby dokázal hovoriť. „To ten chlap. Poskok Meerovej. Včera cez deň ma chytil a povedal, že mám Stephanie povedať o Nat. O tebe nie, len o nej. Inak sa dostane k mojej rodine. V podzemí mám dve malé dcéry, Hawke. Musel som konať."

Možno klame, preblysne mojou hlavou. No na druhej strane, takto už aspoň rozumiem tomu, prečo udal len Natashu a mňa nie. Celé dlhé dve hodiny mi to nedalo vydýchnuť.

„Dám ti šancu. Povedz mi, kam ju zobrali. A nechám ťa na pokoji."

Halvor trasľavo vydýchne. „Ten chlap vravel, že ju zoberie k sebe. Do kancelárie pri budove, ku ktorej má Nat najbližšie."

„Prečo by ti to vravel?" spýtam sa pochybovačne.

„Vedel, že sa budeš pýtať. Mal som ti klamať," vypustí z pľúc všetok vzduch a potom ho opäť prudko nasaje cez nos.

„Ako mám vedieť, že mi neklameš teraz?" Nadvihnem obočie.

„Nemôžeš to vedieť," pripustí. „Ostáva ti len veriť."

„A čo ak nebudem?"

„Asi umriem aj ja a aj tvoja kamarátka."

Priamosť jeho slov ma prekvapí. Práve kvôli tomu ustúpim o krok dozadu. „Ak tam nebude, ja sa vrátim." Ukážem ostrím noža na neho a pichnem ho ním do hrude.

„Ja viem," šepne a rozbehne sa preč.

+++++

Musím sa ešte párkrát zhlboka nadýchnuť, až potom som schopný skutočne vykročiť po ceste na druhú stranu Kupoly.

Natasha mi kedysi vravela, že skutočne doma sa necítila v dome, kde ju bil otec a jej sestra ju nenávidela, ale medzi ľuďmi, ktorí si ju vážili a ktorých si vážila ona. Iba v budove Ostreľovačov bola vždy sama sebou. A Wooler má najnovšiu kanceláriu vedľa tej budovy. Musí ju držať tam. Ak teda Halvor neklamal. Práve teraz však nemám nič iné ako nádej na to, že to tak nebolo.

Napadlo mi dokonca, žeby som zašiel za Ross a požiadal ju o pomoc. Som si istý, žeby neváhala. No ani poriadne neviem, kde je, nehovoriac o tom, že podľa Stephaniných slov sú hodiny Nat zrátané.

Vo svetri mám ukrytý nôž, s ktorým sa mi narába lepšie, ako s dvoma strelnými zbraňami za mojim opaskom. Som si takmer istý, že Meerová sleduje každý môj krok, ale čo ma potom? Musím Nat zachrániť. A ona to dobre vie aj bez môjho sledovania.

Nad mojou hlavou zahrmí a ja sa myknem. Celý deň nad Kupolou zúri nekonečná búrka, ktorá okolie poosieva bleskami a dažďom bičuje stenu Kupoly. Možno je v tom čosi neskutočne poetické. Mrakmi plné oči zmizli za dverami, blesky nám šľahajú nad hlavami. Alebo čosi podobné.

Aj podobné nezmysli si pripúšťam skôr, ako fakt, že Natasha už možno ani nežije. Ak ju Wooler zobral včera večer a dnes bude prinajlepšom šesť hodín poobede, kým sa tam dostanem, už nebude musieť byť medzi nami. Ostáva mi len dúfať, že Wooler nie je natoľko šikovný, aby sa červenej Ostreľovačky zbavil tak rýchlo. Nat je jednou z tých, kto má poriadne tuhý korienok.

Blesk udrie až podozrivo blízko a na sekundu zhasne svetlo v celej Kupole. Potom sa všetko vráti do normálneho chodu, akoby sa nič nedialo.

Pridám do kroku a prebehnem popri veľkom kontajnery, vedľa ktorého sa nejaký malý chlapec snaží dohoniť svoju loptu. Uvedomuje si Meerová a Steph, že život takéhoto nevinného dieťaťa leží na ich pleciach?

Potrasiem nad tým hlavou a idem ďalej. Blesk šľahne tak silno, až mi zaduní v ušiach a premkne ma pocit, že sa pôda zatrasie pod mojimi nohami.

V tej chvíli sa rozbehnem.

Ďalší úder príde takmer hneď a tentoraz nepochybujem o tom, že trafí Kupolu. Stena stmavne, následne sa rozžiari ako miniatúrne slnko a ozve sa zvuk praskajúceho skla. Kupola však nie je zo skla, že nie?

Začne sa šíriť zápach spáleniny a k zemi ma pritlačí čudná tlaková vlna.

Ťuk.

Ťuk.

Ťuk, ťuk, ťuk.

O asfalt začnú ťukať maličké kvapky dažďa. Jedna mi pristane na nose a ja sa ani nestihnem pozviechať zo zeme, Kupola upadne do tmy. Akoby ju niekto obtočil tmavým šálom, ktorý neprepúšťa svetlo.

Vydýchnem a rozbehnem sa zas. Dopredu, rovno k môjmu cieľu. K budove, ktorú teraz už ani nevidno. Už mám za sebou vyše polovicu cesty. Musím sa tam dostať.

Čľups. Kvapky padnú do malých mláčok, ktoré sa tvoria pri krajnici. Voda sa hromadí na zemi, no neodteká.

Ross mi kedysi vravela, že Kupola má špeciálne nastavený systém, ktorý dážď prepustí len ojedinele a jedine vtedy sa otvoria odtoky, ktorými odteká prebytočná voda. Ak s týmto niečo rýchlo neurobia, z Kupoly sa stane najväčšie akvárium, aké kedy tento svet videl.

Vytlačím z hlavy dotieravé myšlienky a sústredím sa len na to, aby moje kroky smerovali tadiaľ, kadiaľ majú.

Stenu Kupoly ožarujú blesky, preto zazriem obrys budovy SOFTPOE, ku ktorej to mám namierené. Cesta-necesta, rozbehnem sa cez trávu, ktorá úplne premočí moje topánky.

Miestami zapadnem do blata a skoro stratím topánku, kým sa opäť dostanem na asfalt. Ďalší blesk, ďalšia orientácia. Už som tak blízko.

Prebehnem k dverám a ani ma neprekvapí, že sú zamknuté. Podľa hmatu prídem na to, že ide o elektrický zámok, ktorý sa musel pri strate elektriny núdzovo uzamknúť. Tieto dvere neotvorím.

Obídem budovu a narazím na zadné dvere, ktoré sú však rovnako zabezpečené. Ostáva mi jedna možnosť, pri ktorej sa mi v hlave opäť vybavia Rossine slová, že čo mám s oknami.

Steny budovy sú zo sklenených tabúľ, ktoré vytvárajú dojem okien. „Fajn," zamrmlem si popod nos a natočím sa k oknu. „Toto bude bolieť," zašomrem a rozbehnem sa dopredu.

Tesne pred dopadom sa natočím bokom a moje plece plnou silou narazí do skla. Na moje prekvapenie ma to odhodí späť a ja padnem do mokrej trávy a blata. Čo je to za blbé okno?!

Zhlboka sa nadýchnem a skúsim to ešte raz. S rovnakým výsledkom.

Do tretice všetko dobré... Tou myšlienkou sa rozbehnem i tretíkrát a keď ma to aj vtedy hodí o zem, začujem takmer nenápadné praskanie skla. V prvú sekundu si myslím, že sa nám Kupola rúca na hlavu, ale keď podídem k oknu a prejdem po tom prstom, nahmatám jemnú inovať praskliny.

„Konečne," podotknem a pošúcham si boľavé plece. Vydýchnem a rozbehnem sa poslednýkrát. Moje plece konečne prerazí sklo.

Na zem dopadnú maličké úlomky a hneď za nimi aj ja, ako vrece zemiakov. Sklíčka sa mi zaryjú do celého ramena, z časti aj chrbta a ja zastonám od bolesti. Celý pravý bok mi pulzuje pálčivou bolesťou a ťažkopádne sa vyhrabem na nohy. Zanadávam. „Toto je oveľa bolestivejšie, ako som si myslel," zahundrem si popod nos a odkopnem úlomky spod mojich nôh.

Pozriem sa na dieru zívajúcu v boku budovy a mimovoľne sa uškrniem. Ona pochodila horšie, ako ja.

Pohnem pravým ramenom a bolesť sa rozšíri po celej mojej ruke. Radšej si nôž chytím do ľavej ruky a pravú si len opriem o jednej z revolverov.

Vykročím po tmavej chodbe, úlomky skla mi zachrapčia pod nohami a ja mám pocit, že nech je Wooler už kdekoľvek, tento rámus musel počuť.

Baterku nemám, preto si posvietim mobilom, ktorý mám ešte z podzemia. Nepracuje na báze ako mobily z Kupoly, čiže ju nepoháňa jediný elektrický panel, ktorý búrka zneškodnila. Som asi jeden z mála, ktorý sa práve teraz môže popýšiť fungujúcim telefónom.

Prejdem po menovkách na prízemí, no meno Woolera nenájdem. Rovnako ako ani kanceláriu, kde by sa nachádzal hoci i len náznak života.

Po prejdení prvého a druhého poschodia, ma premkne pocit, že tu nik nie je. Všade vládne desivé ticho, ktoré občas prehluší len zadunenie hromu, alebo čľupkanie kvapiek, ktoré dopadajú do budovy cez rozbité okno.

Nepočuť šušťanie prístrojov ani elektrický rámus, to večné šumenie v pozadí, na ktoré sme si tak zvykli, že ho už poriadne ani nevnímame. To všetko sa jednoducho... vyparilo.

Na štvrtom poschodí je tiež ľudoprázdno a inak to nie je ani na piatom a šiestom. No na šiestom poschodí narazím na kanceláriu s tyrkysovými dverami a s menovkou Alex.

Konečne pochopím princíp usporiadania kancelárii a aj to, že ak Wooler obsadil kanceláriu Ross, bude na najvyššom poschodí celej budovy.

Moje domnienky potvrdia červené dvere o tri poschodia vyššie, na ktorých stojí meno Nat. Na predposlednom poschodí sú sivé dvere s menovkou Rio.

Zovriem pery do rovnej línie a vystúpim po posledných schodoch nahor. Rovnako ako všetky ostatné poschodia, aj toto tvoria prevažne sklenené tabule. Blesky vrhajú na všetko desivé tiene, ktoré sa plazia po chodbe. Každý jeden môj krok znie ohlušujúco, maličké sklenené črepiny, ktoré sa prilepili na moje podrážky, škrípu na vyleštenej podlahe. Z môjho oblečenia občas odkvapne voda.

Čierne dvere uprostred chodby ťahajú pozornosť napriek tme. Oproti ostatným Ostreľovačom, Rossine meno sa odstránilo a nahradil ho titul Adama Woolera. Vraj Veliteľ ochrannej služby Kupoly, admirál A. Wooler.

Priložím ucho k dverám, ale nepočujem nič. Ešte stále je v celej budove nenormálne ticho ako z hrobu.

O to viac ma vydesí náhle zanadávanie spoza dvier, ktoré svedčí o tom, že nejaký chlap narazil malíčkom o nohu stola. Následne po dreve bachne päsťami.

Dobre, takže tu niekto je. Akurát nie som si istý tým, čo ďalej. Privriem oči a bolestivo pohnem rukou. Položím ju na kľučku a stačím ju. Následne odkloním dvere, čupnem si a po zemi sa vplazím do tmavej kancelárie.

Okamžite mi je jasné, že nejde o obyčajnú kanceláriu. Nepotrebujem svetlo na to, aby som rozoznal veľké množstvo stolov v relatívne malej miestnosti, alebo aby som spoznal držiak na infúziu či tácku na kolieskach. Kancelária Adama Woolera je jednoznačne multifunkčná.

On si zrejme ani nevšimol otvorenie dverí. Vidím jeho nohy, no zvyšok jeho tela je v nedohľadne. Robí niečo pri strojčeku s infúziou. „Funguj!" zavrčí a podľa zvuku zachytím, že pomyká celou kovovou konštrukciou a vrecúško s tekutinou vydá maskľavé zvuky. Stavil by som ruku na to, že k tej veci je pripojená aj Natasha.

Wooler prudko zamieri mojim smerom, no narazí do kovového stolčeka na kolieskach a spolu s tým sa zrúti k zemi za hlasného hrmotu. Využijem to a popod stoly prejdem na druhú stranu miestnosti, kde sa postavím a chrbtom sa pritisnem k tmavej stene. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že Wooler má mimoriadne zlé nočné videnie ešte aj na obyčajného človeka.

Presne ako som si myslel, na jednom stole sa črtajú ľudské siluety. Bezpochyby patriace Nat. Zadržím dych, keď sa Wooler pozbiera zo zeme. Vidím len jeho obrys, no v tom udrie hrom a blesk ožiari miestnosť. Všimnem si hneď niekoľko dôležitých vecí.

Na stole naozaj leží Natasha a na tvári má nejakú kyslíkovú masku. Pochybujem však, že funguje bez nejakej energie.

Ďalšou vecou je, že Wooler musí byť neozbrojený, lebo jeho zbraň leží na stole vedľa mňa.

A tou treťou maličkosťou je, že Wooler je ku mne otočený chrbtom, teda si musel všimnúť otvorené dvere. Mám jedinečnú príležitosť zbaviť sa ho.

Namiesto toho, aby som po ňom vystrelil ako normálny človek, preskočím k Nat a skontrolujem či má pulz. Tep na jej krku pomaly bije pod mojimi prstami a ja si vydýchnem.

Všetko ostatné sa odohrá neskutočne rýchlo.

Natasha sa prudko nadýchne a vytreští oči presne v momente, ako udrie ďalší blesk. Osvetlí izbu len nakrátko, no stačí to na to, aby ma zbadala a strhla si z tváre masku.

Okamžite sa rozkašle v prudkom záchvate, schmatne ma za ruku a prevalí sa na bok, čím skoro padne zo stola.

Wooler sa tiež stihne otočiť našim smerom. Konám inštinktívne a úplne bez rozmýšľania. Vytrhnem si zbraň spoza opaska a trikrát vystrelím do tmy. Jeho ston ma ubezpečí v tom, že som trafil. Zrúti sa na zem a zase so sebou stiahne nejaké vecičky.

„Musíme ísť. Hneď!" poviem smerom k Nat a vtedy si všimnem, že sa po niečo načahuje. Malú ampulku schmatnem skôr, ako ona a informačný papierik si pretočím k oknu.

Zahrmí a ja zistím, že ide o tekutý adrenalín. A Natasha chce, aby som jej ho pichol.

Ani si nevšimnem, ako mi vtlačí so rúk striekačku s ihlou a ukáže si na vlastný krk v snahe vysvetliť mi, kde mám pichnúť.

Uvedomím si, že je silami na konci a ak ju nejako nenaštartujem, nikdy sa nepohneme. Nie bez toho, aby skolabovala.

Zatnem zuby a natiahnem obsah sklenenej ampulky do striekačky. Nat mi sama pritisne prsty na miesto, kde mám pichnúť a zavzdychá, keď sa tekutina dostane do jej žíl. „Bože," vydýchne a párkrát sa zhlboka nadýchne.

Pomôžem jej na nohy a snažím sa ju previesť cez tmavé bludisko stolov, ktoré sa črtá pred nami. „Ešte chvíľu vydrž," pošepnem jej a prejdeme povedľa Woolerovho tela. Umrel?

Odpoveď dostanem skôr, akoby sa mi to páčilo, keď sa mi čiesi prsty obmotajú okolo členkov a ten hajzel ma stiahne na zem. Nat sa držala mňa, takže padne aj ona. „Bež!" zakričím a kopnem smerom dozadu. Zrejme trafím Woolerov nos. Pustí ma.

Natasha sa pozviecha zo zeme a jej prsty sa následne omotajú okolo môjho zápästia. Neuveriteľnou silou ma stiahne k sebe, až sa postavím a ako do nej v narazím, vychmatne mi spoza opaska druhú zbraň a vystrieľa celý zásobník smerom, kde leží Wooler. Ani jeden z nás netuší, či trafí, preto sa rozbehneme smerom von.

Do Nat vojde až nadľudská sila a ťahá ma cez jednotlivé schody až na prízemie, kde ju zastavím a zaťahám iným smerom, ako sú dvere. „Sú zamknuté," pošepnem a nasmerujem ju k diere v skle.

Zastane, keď zubatú dieru osvetlí blesk a vyzerá to, že sa chystáme prekročiť tlamu obludy. „Len mi nevrav, že si skákal cez okno," vydýchne a zovrie mi dlaň vo svojej.

„Nič lepšie mi nenapadlo," myknem nad tým plecom. „Poď."

„Je tu krv," podotkne, keď prejdeme po črepinách. „Tvoja?"

„Zrejme," prikývnem a opatrne pohnem boľavou rukou. Áno, ešte stále to bolí ako čert. „Dúfam, že ti nebude prekážať, ak zo mňa budeš musieť zbierať úlomky skla."

„Nejako to už prežijem," povie potichu a ruku mi zovrie silnejšie.

Vyjdeme von, kde ešte stále prší a ja pocítim, ako sa Natashina ruka roztrasie. „Hawke... prosím... povedz mi, že toto je skutočnosť."

Zaváham, no vtiahnem ju do svojho objatia. „Je to skutočnejšie, než čokoľvek iné."

Rozplače sa.

To nezlomné dievča, ktoré sa netíši tým, že vyhasilo už nejeden život, sa mi rozplače v náruči. „Ďakujem," zašepká. „Ďakujem ti."

„Musíme zmiznúť," podotknem.

„Viem." Odtiahne sa a utrie si slzy. Nevidím jej do tváre a mám pocit, že ona je za to neuveriteľne vďačná. „Poďme."

Cítim jej roztrasený krok a práve to ma prinúti urobiť jednu z najväčších šialeností v mojom živote. Chytím ju okolo pása a pod pazuchou a zdvihnem ju do svojej náruče.

Ruka ma pekelne bolí, ale záleží na tom? Nat je tu, so mnou, v relatívnom bezpečí. Na bolesti práve teraz vôbec nezáleží.

Zasmeje sa a vyvráti hlavu. „Toto nebol dobrý nápad," pripomenie mi. „Ak mám ostať hore, musím sa hýbať. Neviem, čo mi dali, ale strašne, strašne ma to ťahá spať."

Po tvári mi stečie kvapka dažďa a dopadne na Natin nos. „Tak spi."

„Ty hrdina," šepne. „Kam vôbec chceš ísť?"

„Netuším. No zatiaľ sa schováme tu." Jednou rukou pustím Natashu a pažbou zbrane odlomím zámku na budove Ostreľovačov. Bez elektriny predsa nie sú ani poplašné systémy, že?

„Múdre," poznamená. Nohou zabuchnem dvere.

„Kadiaľ?"

„Len dopredu," povie potichu a lícom sa mi oprie o hruď.

Zadržím dych a keď dôjdeme na koniec chodby, kde otvorím dvere a zložím ju pri stene. „Hneď som späť."

Prebehnem niekoľko izieb so svietiacim mobilom, kým nájdem sklad. Zoberiem si hneď niekoľko bateriek, pomocou ktorých nájdem aj dve deky a nakoniec stoličku, ktorou zatarasím vchodové dvere. Nakoniec sa vrátim k Nat a posvietim na ňu.

Pozerá sa na mňa veľkými sivými očami a mňa premkne pocit, že mraky za Kupolou nie sú jediné, v ktorých zúri vojna. „Pokojne plač. Na tom nie je nič zlé."

„To som nikdy netvrdila," povie a pritiahne si k sebe deku. „Ale nebudem plakať. Na svete existuje toľko zla, kvôli ktorému môžem roniť slzy. Zachránil si ma. Žijem. Je tu niečo naplač, Hawke?"

„Určite áno."

„Napríklad?"

„Už len samotný fakt, že ľudia sú tohto schopní."

„To je ľudská nátura. A s ňou nikdy nič neurobíme." V očiach sa napriek jej slovám zalesknú slzy a hlas sa jej zatrasie.

Zhlboka sa nadýchnem a pritiahnem si ju k sebe. Prstami jej nadvihnem bradu a konečne ju pobozkám na pery. Bože môj.

Natasha sa na mňa prekvapene pozrie, keď sa odtiahnem. „Teraz nie si v kondícii, aby si ma zabila," vydýchnem a ona si len bez slov oprie líce o moju hruď.

„Ďakujem," povie po niekoľkých minútach. „Za všetko, Hawke Corte."

Na túto kapitolu som sa tešila neuveriteľne dlho :D som s ňou aj spokojná, tak dúfam, že aj vy :D