Úprimne začínam ľutovať, že som sa ozval ohľadne Vet. Nemám dobrý pocit z toho, že mám ísť k nej. Niečo mi našepkáva, že to nedopadne dobre. Ale v každom prípade, nemohol som pred žiadosťou Ross cúvnuť. Čoby som to bol za Ostreľovača?

Napriek tomu, namiesto toho, aby som zamieril k Vet, ulicu, v ktorej býva, vynechám širokým oblúkom. Pôjdem k nej, ale nie teraz. Nie hneď.

Prekradnem sa pomedzi dve uličky a zamierim k ulici plnej zelených radových domov. Dávam si pozor, lebo Hawke je len o ulicu ďalej. A zatiaľ nestojím o to, aby si uvedomili, že idem inde, než mám.

Otvorím dvere môjho domu, ale veľmi skoro zistím, že som mal radšej klopať. Niekto ma v momente prišpendlí k stene a svoje predlaktie mi pritlačí na krk.

V rýchlosti si neuvedomím, kto ma drží, len zachripím. Následne sa ruky, ktoré ma držia, uvoľnia a ja sa náhlivo nadýchnem. „Bože! Si v poriadku?"

Táňa na mňa hľadí mierne vykoľajene. Asi ma tu neočakávala. „Jasné, jasné," zamrmlem, ale hlas ma úplne neposlúcha. Znie to ako chrapot. „Prežil som už aj horšie veci ako ty."

Táňa sa uvoľnene zasmeje. „Vrátil si sa. A v jednom kuse. Ale s krivým nosom," poznamená s úškrnom.

„To hej, menšie nezhody. Čo sa dialo tu?"

Táňa prestúpi z nohy na nohu. „Neviem, či o tom vieš, ale Nat..."

Preruším ju dvihnutím ruky. „Mne sa skôr zdá, že tebe niečo ušlo."

Nechápavo sa zamračí, ale ja pokračujem: „Nat žije, Táňa. Bol to len trik, aby ušla."

Vytreští oči a pokrúti hlavou. „Ale veď..."

„Ja som ju videl," podotknem presvedčene.

„Kde je?" spýta sa náhle.

„To ti vysvetlím potom, hej? Kde je otec?"

S úsmevom ukáže na dvere od obývačky. „Zaspal na gauči po tom, čo sme si cez noc púšťali jeden film za druhým. Bolo od neho milé, že sa ma rozhodol podporiť po tom, čo som zistila, že je Nat mŕtva."

Nechápavo pokrútim hlavou, ale prinútim sa usmiať. Kdesi v kútiku duše sa však ozve uštipačný hlas: Prečo? Keď umrela mama, mňa nechal smútiť. Ale cudziu osobu utešiť dokáže. Prehltnem všetko zlé, čo sa mi derie na jazyk a zmením tému: „Prečo si ma tak prepadla?"

„Reflex," podotkne Táňa. „Tvoj otec tvrdí, že ak umrela Nat, mohli by niečo skúsiť na mňa. Hoci nechápem prečo."

„Videla si tie spisy, ktoré aj Nat," zamrmlem. Raz, tesne pred odchodom, som sa o tom zmienil otcovi. Povedal som mu, aby dal na Táňu pozor. Lebo vie informácie, ktoré sú väčšine Kupoly neznáme.

Táňa mykne ramenami, nezdá sa, žeby ju to zaujímalo. „Ako bolo na výlete?" Na posledné slovo dá ironický dôraz.

„To sa nedá tak ľahko opísať," podotknem s úškrnom. „Prišiel som preto, aby som vás zobral preč."

„Preč?" Nechápavo zvraští obočie Táňa a chrbtom sa oprie o stenu. „Toto mi vysvetli."

Neubránim sa povzdychnutiu. „Na vysvetľovanie bude času neskôr. Až sa otec zobudí, choďte do strednej budovy školy. Povedzte, že som vás poslal ja."

„Hou, hou, Rio. Ja som sa z tej školy dostala len nedávno. Prečo by som sa mala vracať?" V jej hlase postrehnem ešte niečo. Žeby zas šlo o iróniu?

„Tak za prvé, večer dôjde aj Nat. Za druhé, my potrebujeme posily."

Zamračí sa. Fakt nechápe, o čo ide. „Začína ma to skutočne zaujímať. Čo sa deje v škole?"

„Nemôžem ti to povedať. Zatiaľ nie. No ver mi." Dobre, možno by som jej to mohol povedať, ale toho vysvetľovania je veľa na celú skupinu ľudí a mne sa už naozaj nechce dnes už druhýkrát opakovať, čo má Sam O'Leander spoločné s terajšou situáciou a prečo nie je dobrý nápad jednoducho vyrukovať s tým, že Ross má byť veliteľkou Kupoly.

Táňa rozhodí rukami a keďže stojím dosť blízko, tresne ma do ramena. Nezdá sa, žeby to ľutovala. „Doriti aj s tebou. Kam ideš teraz?"

„Za Vet, žltou Ostreľovačkou," odpoviem okamžite, hoci sa mi to ešte stále nepozdáva. Odkedy som vlastne taký paranoidný?

„Pôjdem s tebou," zhodnotí okamžite Táňa.

Zarazím sa. „Čože?"

„Ak mi už nič nechceš povedať, takto niečo možno zistím," pokrčí Táňa plecami. „A tvoj otec spí. Podľa toho, koľko nocí ostal hore spolu so mnou, spať budem minimálne do zajtrajšieho rána."

Táňa odbehne a zo stoličky na konci chodby zoberie sveter. „Ja som pripravená, Rio. Aspoň ti bude mať kto kryť chrbát."

V sekunde mi napadne aspoň miliarda dôvodov, prečo to nie je dobrý nápad, ale všetky preváži nejaký pocit v mojej hrudi, ktorý dokonale ovládne všetko ostatné: „Jasné, tak poď."

+++++

Už stojac pred bytovkou, v ktorej býva Vet, si uvedomím, akú strašnú hlúposť som urobil, keď som Táňu zobral so sebou. Ona nevie, do čoho ide. Ak sa jej niečo stane, Nat ma zabije. Kde som dal rozum, keď som s tým súhlasil? Vlastne, kde som mal rozum, keď som šiel domov a nie k Vet?

„Si nejaký nervózny," skonštatuje Táňa. „Mám pravdu, ak poviem, žeby sme tu nemali byť?"

„Máš. Lebo by som tu mal byť iba ja. Ty by si mala byť u mňa s otcom," skonštatujem sucho a konečne vojdem do bytovky na prvé poschodie. Sú tu len tri dvere, do troch rôznych bytov. Tá stredná patrí Vet.

„Ktorý byt?" zaujíma sa Táňa.

Ukážem na dvere v strede chodby, ale skôr, akoby som ju stihol zastaviť, prejde k nim a zaklope. A potom mi Nat tvrdila, že nemá s Táňou nič spoločné. Toto si s ňou ešte raz preberiem.

Povzdychnem si a vytiahnem zbraň spoza opaska. Len pre istotu. „Kto tam je?" ozve sa hlas Vet.

Táňa na mňa spýtavo pozrie. „Tu Rio."

„Rott?" zaznie z druhej strany prekvapene.

„Poznáš aj iného?" zaujímam sa, ale namiesto odpovede sa dvere otvoria.

Pohľad mi padne na Vet od hlavy po päty v čiernej. Jedine jej dlhé blond vlasy tvoria kontrast s tmavou látkou. „Poď dnu," šepne mojim smerom a o Táňu ani nezavadí pohľadom.

Prekročím prah domu a ovanie ma vôňa sviečok. Táňa vstúpi hneď po mne.

Vet nás zavedie do maličkej obývačky s béžovými stenami a bielym nábytkom. „Čo vás sem privádza?" spýta sa keď si posadáme, ale tentoraz použije množné číslo a neodignoruje Táňu.

„Potrebujeme tvoju pomoc."

Vet nadvihne obočie. „Moju? Naozaj?" Vet si v rovnakom momente povzdychne. „Pred niekoľkými dňami sa rozšírilo, že donášam Meerovej. Neviem ako na to prišli. Tebe to prechádzalo celé roky."

Pocítim na sebe Tánin spaľujúci pohľad. „Sú iné podmienky," odpoviem neurčito.

Vet nakloní hlavu, vlasy jej padnú do tváre. „Už je to v podstate jedno, končím s tým. Meerová ma už nemôže ďalej vydierať."

Bolesť v jej slovách si uvedomím až po chvíli ticha. „Je mi to ľúto, Vet," šepnem. Teraz už rozumiem tej čiernej. Jej mama musela rakovine podľahnúť.

Spakruky si utrie zatúlané slzy. „Nechcem o tom hovoriť. Radšej mi povedz, prečo ste tu."

„Už som ti to povedal. Potrebujeme tvoju pomoc."

„Ale na čo?" nechápe Vet. „Už nepatrím medzi vás."

„Prečo by si nepatrila?" Nadvihnem obočie.

„Postrelila som Lose. Donášala pre Meerovú."

„To som robil aj ja. A taktiež som zabil Lenalie. Myslím, že ty si ešte stále vo výhode."

Vet sa trpko usmeje. „A predsa ťa má každý rád. Nemôžeš sa porovnávať so mnou."

„Jasné, že môžem," namietam. „Je to o tom istom. A momentálne viem len to, že Ross chce tvoju pomoc."

„Ross?" spýta sa nechápavo. „Ona je preč, nie?"

„Už nie," namietnem. „Poslala ma za tebou a za Wanom. Chce, aby sme my Ostreľovači zas tvorili tím." Dobre, možno nie ta doslovne, ale v podstate to tak je.

Vet sa usmeje. Trpko a ja aj napriek vrstve mejkapu zbadám tmavé kruhy pod jej očami. „Nikdy som nebola užitočná pre náš tím. Nie som skutočný bojovník. A bez AP-R zbrane som úplne nanič."

V hlave mi skrsne plán. „AP-R zbrane získame naspäť." Na stôl položím moju zbraň. „Už z nich zopár máme. Treba zohnať len zvyšok."

„Koľko ich máte?"

„Štyri. Sivá, čierna, tyrkysová a ružová zbraň."

„Losina zbraň," šepne Vet. „Prečo ju máte?"

Myknem plecom. Čo ja viem prečo. Alexovi sa si páči ružová farba. Iné vysvetlenie nemám. „Tak? Pomôžeš nám?"

Jej odpoveď preruší zaklopanie. Vrhnem na ňu rýchly pohľad, ale ona nechápavo pokrčí plecami. „Choďte do spálne." Ukáže na dvere a my s Táňou sa rýchlo poberieme do spálne. Vládne tu úplná tma, aj rolety sú zatiahnuté, no okno pootvorené.

Táňa sa chce na niečo spýtať, ale vtedy začujem otvorenie dverí a pritisnem jej dlaň na ústa. S vražedným pohľadom mi odtiahne ruku od svojich pier. Naznačím jej, aby mlčala.

„Kto tu je?" Po chrbte mi prejde mráz, keď si uvedomím, komu patrí ten hlas.

„Nikto," odpovie Vet, ale chvejúci sa hlas nezamaskuje.

„Počul som, že si s niekým hovorila."

Táni položím ruku na plece. Aj ona veľmi dobre vie, kto je za dverami. „Kde ho skrývaš?" spýta sa Adam Wooler.

„Ja neskrývam nikoho."

„Neklam!" zavrčí Wooler a Táňa vedľa mňa sa mykne.

Následne pozrie na mňa a siahne na kľučku. „Čo...? začnem tlmeným hlasom, ale ukazovák mi priloží na pery.

„Ak tu nájde teba, zabije ťa," sykne potichu. „Alebo zamkne tam, kde držali Nat. Mne neurobí nič."

Skôr, akoby som stihol protestovať, otvorí dvere a zmizne v obývačke. „Ah, Vet, nenašla som tú sukňu!"

Tvár si zaborím do dlaní. Sukňu? Toto dievča je rovnako bláznivé ako jej sestra. „O čo ide?" zavrčí Wooler.

„Mám rande s priateľom a prišla som si od Vet požičať sukňu," zašvitorí Táňa. Klamanie jej ide naozaj ukážkovo. „No čo tu robíte vy, Wooler?"

„Do toho ťa hádam nič!" odsekne a ja začujem, ako sa jeho kroky nebezpečne začnú približovať.

„Kde to idete?" spýta sa Táňa. „Kúpeľňa je iným smerom."

Woolera svojimi slovami istotne zaskočí a to aj využijem. Rýchlo si premeriam miestnosť. Obrovský šatník, v ktorom by som sa mohol skryť. Veľká posteľ, ale pod ňou nie je žiaden priestor.

Ak by tu niekoho hľadal, hneď by šiel do šatníka. Ale nič iné tu nie je.

Hryznem si do pery a pristúpim k pootvorenému oknu. Opatrne ho otvorím celkom a vyzriem von. Musím sa rozhodnúť rýchlo, Táňa Woolera dlho nezdrží.

Pozriem smerom nadol a stiahne sa mi hrdlo. Nemám rád výšky. Nikdy som ich nemal rád. Ale nech je to už ako chce, teraz nemám na výber.

So zadržaným dychom vyleziem na parapetu. Nie som tak vysoko. Len možno štyri metre nad zemou. Prinajhoršom päť. Postavím sa na parapetu, ale keď sa do mňa oprie vietor, čupnem si a následne si sadnem. Ako, dopekla, chcem stadiaľto skočiť?

Okno za sebou zatiahnem a nadýchnem sa. Vydýchnem ústami. Raz, dvakrát, a aj tretí krát. Predtým, akoby som sa nadýchol zas, zavriem oči a skočím.

Dopadnem na tvrdý asfalt s vystretými nohami, ktoré sa takmer okamžite podlomia a zveziem sa na kolená. Pravou nohou mi prejde pálčivá bolesť, ktorá nepominie ani po niekoľkých dlhých sekundách.

V duchu zanadávam. Som taký sprostý, aby som padol na vystreté nohy. Na akého čerta som potom absolvoval všetky tie výcviky Ostreľovačov?

Pokúsim sa postaviť, ale jediné, na čo sa zmôžem je zasyčanie. Bolí to viac, než som si prvotne myslel.

Nakoniec to vzdám a len sa posediačky odplazím ďalej. Toto som naozaj kvalitne pokazil. Ross bude nadšená.

Neviem, ako dlho tam presedím v domnienke, že ma nájde Táňa, poprípade aj Vet, či Wooler osobne. Pravdepodobne to vôbec nie je dlho, ale tá bolesť v nohe naťahuje čas viac, než by mi bolo milé.

Vyškriabem sa do stoja, ale pridržiavam sa steny. Na pravú nohu sa neodvážim stúpiť. Už mi ostáva len dúfať, že som si v nej niečo nezlomil. „Rio!"

Prudko sa otočím, keď začujem Tánin hlas. Ale vidieť ju nevidím. Musí byť za rohom bytovky. Pridržiavajúc sa steny, sa vyberiem za jej hlasom, ale ona je rýchlejšia a skôr, akoby som stihol, urobiť tri kroky, vyjde spoza rohu.

Vykročí ku mne, ale zarazí sa. „Čo si robil?"

„Padol na nohu," zamrmlem. „Čo Vet?"

Pokrúti hlavou. „Wooler ma odtiaľ doslova vykopol. Chvíľu som načúvala za dverami, ale nepočula som nič, tak som ťa prišla hľadať."

„To je zlé," podotknem.

„Zlá je tvoja noha," skonštatuje s prižmúrenými očami. „Ako sa ti to podarilo? To okno ani nie je vysoko."

Myknem plecami. „Tak pôjdeme za Wanom."

„Ani nápad," zamračí sa Táňa. „Ideš pekne do školy spolu so mnou, lebo sám sa tam nedoplazíš. Dúfam, že tam máte niekoho, kto ti to dá dokopy." Tichšie dodá: „Akoby nestačilo, že máš nos krivý, odteraz budeš aj krívať."

„To som počul," zašomrem.

„Ja viem," uškrnie sa na mňa a podíde ku mne. „Pomôžem ti."

„Viem chodiť," namietnem. Väčšiu hlúposť by som povedať ani nemohol. Ľavá noha je ako-tak v poriadku, ale moje koleno protestuje aj tam.

„Jasné a ja som jednorožec." Prevráti Táňa nado mnou očami a či už chcem, alebo nie, prehodí si moju ruku cez plecia a vykročí.

+++++

„Si ťažký ako sviňa," posťažuje sa Táňa, keď sme už sotva pár metrov od školy.

„Veď ma len podopieraš," podotknem s úškrnom. Na začiatku mi to prišlo trápne, ale keďže sa takto vlečieme už aj dobré tri hodiny, Táni to začalo pripadať vtipné. A po jej poznámke, že dačo smrdí, či to nie mne odumiera noha, sa na tom už smejem aj ja.

„No a? Za to môžeš byť ťažký. Konečne sme tu," vydýchne Táňa. „A to som si myslela, že sa škole už nikdy nepoteším. Dúfam, že ste tu nenarobili príliš veľký bordel."

„Prečo?"

„Už aj ja som učiteľka, Rio," vyhlási a so zadosťučinením sleduje môj prekvapený výraz. Táňu si ako učiteľku neviem predstaviť.

Ostanem stáť na jednej nohe a pre istotu zaklopem. Už ma dnes raz pritlačili k stene preto, lebo som neklopal. O podobný incident nestojím.

Dvere sa otvoria takmer v rovnakom momente. Stojí za nimi Alex. „Aha, ty si došiel," zasmeje sa, ale neujde mi, že sa mu uľaví. Faktom ostáva, že už istú chvíľu vládne v Kupole tma. „Alebo ťa možno doniesli," opraví sa, keď si premeria moju nohu a pozrie na Táňu. „Toto nie je Vet."

„Nie, toto je Táňa, Natina sestra. A neniesla ma," dodám.

„Ross! Máš tu Ria!" zakričí Alex.

Na chodbe sa takmer v rovnakom momente objaví Ross. Jej ustarostený výraz zmizne veľmi rýchlo. Pobehne ku mne a vtiahne ma do budovy. Zovrie ma v náruči. „Kde, dopekla, si bol?"

„Skákal z okien," podotkne Táňa za našim chrbtom.

Ross prudko zdvihne hlavu z môjho pleca. „Táňa?"

„Ty ju poznáš?" Nadvihnem obočie, ale z objatia ju nepustím. Takto sa mi stojí najlepšie.

„Skôr sa ja môžem opýtať teba, odkiaľ ju poznáš," povie Ross dôrazne a napriek mojej snahe udržať ju v objatí, cúvne.

Stúpim aj na druhú nohu. Tvár sa mi skrúti do bolestivej grimasy. Ross si ma premeria, až kým pohľadom nezablúdi k mojej nohe. Členok stihol slušne napuchnúť. „Idiot," skonštatuje Ross ticho a podoprie ma. 

Rio nevie padať, už je to jasné :DD