Po predávkovaní tabletkami na spanie sa ani nečudujem, že ma do ďalšieho rána budí ostrá bolesť hlavy. A buchot. Na dvere.

Vyleziem z postele a s nechuťou otvorím dvere. Pred nimi stojí Blazej. Ako inak. Stephanie sa sem nikdy neráči dostaviť osobne. Radšej posiela Blazeja.

„Áno?" Nadvihnem obočie a opriem sa o rám dverí. Nech si nemyslí ani jeden z nich, že na včerajšok zabudnem. „Čo Steph potrebuje?"

„Aby si sa dostavila dole. Chce ti predstaviť pár ľudí."

„Jasné, tí spojenci," prikývnem a zatvorím mu pred nosom dvere. „Hneď som tam."

Začujem ako odchádza a chrbtom sa opriem o dvere. Zosuniem sa na zem a nadýchnem sa. Raz, dvakrát. Trikrát. Hoci ma plne zamestnávajú myšlienky na Ria, Alexa a ostatných, ešte stále mi plne nedochádza, kde Stephanie zohnala väčšiu skupinku spojencov.

Len so svetrom okolo pása a revolverom vyjdem z budovy. Ovanie ma jemný vánok, ktorý spôsobujú ventilačné systémy Kupoly a ja naivne dúfam, že mi to prečistí aj hlavu.

Stephanie nájdem v hlavnej hale budovy SODA aj spolu s Balzejom a kopou, fakt kopou, cudzincov. Mimovoľne sa zamračím. Mohla by som sa vsadiť, že som ešte nevidela ani jedného z tých chlapov. Ale to by som možno aj prehliadla. Lenže oni... Jeden má tmavú pokožku, ďalší šikmé oči a tieto znaky sa opakujú. To nie je normálne.

„Stephanie."

Sivovlasá sa ku mne otočí a zoširoka sa usmeje, jednoznačne spokojná so svojim úlovkom. „Pozri sa, Nat. Oni sú naši noví spojenci."

„Kde si ich zohnala?"

„Záleží na tom?" spýta sa, ale mykne jej obočím. Zase sa pýtam na veci, ktoré sa jej nepáčia.

„Záleží."

„Sú spoza hraníc," odpovie a ja vycítim, že hovorí pravdu. Hoci to znie absurdne. „Vysvetlíme si to potom, jasné? Sem poď." Kývne mi, aby som došla až k nej a chlapíkovi, ktorému chýba zub.

„Toto je Reggie. Každý krok, ktorý chcem uplatniť pomocou nich, si preberieme najskôr s ním."

Nechápavo sa na ňu zahľadím. Potom mi to dôjde. Vodí ich za nos. Chce im dopriať pocit, že to majú vo vlastných rukách. Ale to už dávno nemajú. Ako rozhodne Steph, tak bude. Je to jasné. Len si hrá svoje divadielko.

„Jasné," pridám sa a zoširoka sa usmejem. Natiahnem ruku k bezzubému. „Teší ma. Som Natasha."

„Reggie." Potrasie mojou rukou. Silne a agresívne.

„Pre toto som prišla?" spýtam sa Stephanie.

Prikývne. „Budeš ich mať na starosť. Ak už iného nie si schopná." Počuť tú nevraživosť v jej hlase. Uškrniem sa.

„Keď myslíš." Takto si od nich aspoň niečo pozisťujem. Ak sú spoza hraníc, možno stretli Ross, Ria alebo Alexa. Možno by to celé mohli nejako objasniť. Obrátim sa k ľuďom. Nikdy som nemala problém hovoriť pred väčšou skupinkou. Hlavne nie, ak už z princípu mám navrch. „Viete strieľať?" Zopár hláv prikývne. Iní rozpačito prestúpia z nohy na nohu, či sa zahľadia na kamennú podlahu. „Skvelé, začneme teda tam."

+++++

Nikdy by som si nahlas nepriznala, že časy, keď som učila Ross strieľať, mi chýbajú. Až teraz, keď som zas v pozícii učiteľa, si uvedomím, ako som si to užívala. Keď môžem vytiahnuť aj tú najmenšiu maličkosť, aby som niekoho opravila, keď môžem bez hanby sledovať každé jedno mihnutie na tvári človeka.

Celé poobedie sa nesie v podobnom duchu. Niečo pokazia, opravím ich. Niečo urobia správne, vysvetlím im, akoby to šlo ešte lepšie. Medzitým občas spomeniem, že naposledy som učila ryšavo vlasé dievča. Niekde v kútiku duše dúfam, že niekto z nich spomenie, že sa s niekým takým stretol.

„Kde vlastne žijete?" spýtam sa nakoniec vysokého blonďavého chalana. Nemôže mať viac ako dvadsať. „Myslím, nemôžete len tak behať pomedzi rádioaktívne búrky."

Chlap si odfrkne a vystrelí. Patrí medzi tých, ktorým to ide celkom dobre. Zasiahne figúrku do brucha. „Existuje mesto pod zemou. Tam žijeme."

„Ako je to vôbec možné?" Nadvihnem obočie. Namiesto slov použijem prsty a o kúsok mu nadvihnem ruky. „Teda, že to miesto existuje."

„Niekto vedel, že sa blíži koniec sveta. Toto bolo jeho opatrenie."

„Ako môže niekto vedieť, že sa blíži koniec sveta?" spýtam sa nechápavo a so zadosťučinením sledujem, ako guľka trafí ľavú časť hrudníka. Až teraz mi dôjde, k čomu ich vlastne priúčam. K tomu, aby zabíjali ľudí.

„Tak, že je v priamom vzťahu s tým, kto za to môže," odvetí ten chlap vyrovnane. „Prečo ťa to vlastne zaujíma?"

„Snáď môžem vedieť koho učím strieľať," odpoviem neurčito. „Aby som si bola istá, že tieto znalosti využijete len ak to bude nevyhnutné."

„Hmh. Môžem sa na niečo spýtať?"

„Záleží to od toho, čo to je."

Odtrhne pohľad od terča, skloní zbraň a pozrie na mňa. „Myslíš, že konáme správne, ak sme prišli?"

Touto otázkou ma dorazí. Mám chuť povedať mu, že to si mal v hlave urovnať skôr, ako sem prišiel, ale hryznem si do jazyka a ostanem ticho. „Neviem."

„Čakal som túto odpoveď," prizná.

„Prečo?" Nechápavo sa naňho pozriem, ale on sa usmeje.

„Spomínala si tú ryšavú. Vieš o tom, že je mŕtva?"

Naprázdno prehltnem. „Viem."

„A vieš aj o tom, ako zomrela?" Nakloní sa bližšie, až zacítim jeho dych. „Zabila ju Stephanie."

„Koniec dnešnej hodiny!" skríknem a nechám ich tam. Vybehnem z miestnosti a tresnem dverami. Hovoril pravdu. Videla som mu to v očiach.

+++++

Prudko zaklopem na dvere kancelárie ale dnu vojdem ešte predtým, akoby stihla Steph zareagovať. „Čo mi tajíš?" spýtam sa jej okamžite a ona zmätene zdvihne hlavu od papierov.

„Mohla by si byť konkrétnejšia?"

„Povedala si mi, že telá Ross a ostatných sa našli pri hraniciach. A teraz sa ku mne dostala novinka, že to ty stojíš za smrťou Ross." Dlaňami sa opriem o dosku stola a nemienim uhnúť jej pálčivému pohľadu. „Je to pravda?"

Odfrkne si. „Ak poviem, že je, vykašleš sa na mňa. Ak poviem, že nie je, označíš ma za klamára a vykašleš sa na mňa. Ktorú variantu mám zvoliť?"

„Pravdu," odseknem. „A aj dôvod. Inak mi je jedno, čo robí Meerová. Zariadim, aby si sa do hrobu dostala skôr, ako ona. Aj za cenu, žeby som ťa mala nasledovať."

„Silné slová, Nat. Nezabúdaj, kto ťa zachránil."

„Je mi jedno, že si ma zachránila, ak ničíš životy iným. Odpovedz len na túto otázku- zabila si Ross Parkerovú?"

Zacítim jej zaváhanie. „Áno, zabila som ju."

„Prečo?" Prinútim sa pokračovať s chladnou hlavou.

„Lebo by mi zabránila konať takto," odpovie bez zaváhania. „A to som nemohla dovoliť."

Prikývnem. Hovorí pravdu. Som si takmer na sto percent istá. „Čo bude teraz?" spýta sama skôr, akoby som odišla.

„Žiadne ďalšie tajomstvá a klamstvá, Stephanie. Momentálne však nevidím, žeby som bola niekde užitočnejšia ako tu."

Odídem bez slov navyše.

+++++

Večer sa vrátim do bytu úplne vyčerpaná. Nie len po fyzickej, ale skôr psychickej stránke. Všetkého, čo ma ťaží, je proste priveľa. Akoby sa na mňa zas tlačili steny cely a nadýchnuť sa je ťažšie, ako čokoľvek iné.

S pohárom vody a tabletkami na spanie sa posadím na kraj postele. Skôr, akoby som ich prehltla, sa zadívam von oknom na tmavé steny budov. Potom do seba nalejem obsah pohára, ale tabletky poputujú na stolček.

Celú noc sa len prehadzujem v posteli, žmúrim do stropu a snažím sa zaspať. Raz, či dokonca dvakrát, siahnem po tabletkách, ale nakoniec ich vždy len položím späť. Neviem, čo ma od nich drží ďalej, ale som mu za to vďačná. Ak inokedy ani nie, aspoň vo chvíli, keď začujem nejaký rámus z ulice.

Prudko sa posadím a môj pohľad padne na hodinky. Niečo pred druhou v noci. Prebehnem k oknu a zažmúrim do tmy. Veľa toho nevidím, ale po chvíli si uvedomím, že ani nemám ako vidieť. Nech je to čo chce, je to o ulicu ďalej.

Už motoricky si prehodím červený sveter cez plecia a zbehnem po schodoch budovy. Vonka ma ovanie studený vzduch, ktorý je určite pod pätnástkou. Pretlačím sa cez úzku škáru medzi dvoma činžiakmi s opadanou fasádou, ale ostanem v tieni. Hoci je tma, je to takto bezpečnejšie.

Pár metrov predo mnou prechádza dosť veľká skupinka ľudí. Podľa toho, ako chodia uhádnem, že sa snažia pôsobiť nenápadne. Veľmi sa im nedarí. Rovnako ako aj medzi ľuďmi spoza hraníc, aj tu zbadám čudné stvorenia. Tmavá pleť a šikmé oči sú pomerne časté.

Chrbtom sa pritlačím ku stene budovy a párkrát sa nadýchne. Nech sú už títo ľudia kýmkoľvek, vedia, kam idú. Medzi ich radmi nenastáva žiaden chaos, ale o to viac sú ich zladené kroky hlasnejšie.

Prebehnem na druhú stranu ulice a zas sa zatlačím medzi dve budovy, no teraz už o čosi bližšie k nim. Na konci skupiny ide celkom nízke dievča a aj v tme rozoznám jej kávovú pokožku. No oveľa viac ma zaujme to, čo drží v ruke.

Obyčajnú zbraň by som ešte pochopila, hoci pred pár týždňami by v Kupole znamenala koniec sveta, ale to čo nechápem, je ružový pás okolo pažby. Presne taký, aký má byť aj na AP-R zbrani.

Preglgnem a rozbehnem sa za skupinkou. Držím si niekoľkometrový odstup, aby ma tá dievčina vzadu nezačula. Hoci pochybujem, že sa bude sústrediť na to, čo sa deje za ňou, ak sa pred ňou hýbe veľká kopa ľudí.

Zakrádam sa za nimi dlho. Vlastne oveľa dlhšie, ako som predpokladala. Prejdeme až na pláne, kde sa zvykne pestovať, až kým okolo šiestej nadránom sa pred nami nezjavia tri budovy školy.

Nechápavo sa zamračím. Posledné kilometre som riskovala v podstate všetko, lebo by stačilo, ak by sa jeden z nich otočil a odhalili ma. Ale teraz sa už navyše začne osvetľovať Kupola a moje šance na nenápadné nasledovanie sa rozplynú.

Namiesto toho, aby som šla rovno za nimi, zahnem a pár dlhých metrov prebehnem do štvrte s bytovkami. Prekľučkujem medzi nimi a vyjdem na druhej strane práve vtedy, kedy sa poslední ľudia zo skupinky vtlačia do strednej budovy školy.

Ešte sa párkrát zhlboka nadýchnem, až potom vybehnem z tieňa na osvetlenú ulicu a prebehnem až k škole. Skloním sa, aby ma náhodní ľudia nevideli a chrbtom sa pritlačím o stenu. Nedochádza mi, čo to môže byť. Pochybujem, že učitelia zvolali na sobotu ráno nejakú extra luxusnú a tajnú schôdzku.

Ostanem čupieť pod jedným z okien, ale je mi to nanič. Nepočujem nič z toho, čo sa deje vo vnútri. Ale vojsť do budovy, ak sú na dolnom poschodí, by bolo hraničné so samovraždou.

Srdce sa mi vyšplhá do krku, keď niekto otvorí vchodové dvere a na slnko vyjde chlap.

Celkom mladý, možno dvadsaťročný, s pomerne dlhými hnedými vlasmi a pokožkou do bronzova. Ruku drží na zbrani a keď sa otočí mojim smerom, to naňho už mierim. „Kto si?" spýtam sa. Určite som ho nikdy predtým nevidela. Tie lieskovo hnedé oči by som si pamätala.

„To isté sa môžem spýtať aj ja teba," odvetí a tiež mieri mojim smerom.

„Ja som sa pýtala skôr."

Prekvapene nadvihne obočie, ale ostane mlčať. Až do chvíle, kým sa dvere neotvoria a ja nezbadám tak známe čierne vlasy a divoké zelené oči. „Rio," vychrlím a kašlem na zbraň. Len sa mu vrhnem okolo krku.

„Nat," vydýchne a pevnejšie ma zovrie v náruči. Ako je možné, že žije?

Ďakujem za vyše sto hlasov :3