Len čo sa Rio objaví, Lorelei prebehne tých pár metrov a zavesí sa mu na nohy. Netuším, prečo si ho tak obľúbila, no sledovať to, je zábavné. Hlavne ak sa Rio tvári, žeby sa jej najradšej zbavil. Pritom si s ňou tak neskutočne rozumie.

Pokrútim nad tým hlavou. „Tak?"

„Vzduch je čistý," informuje ma Rio. „Myslím, že môžeme."

„Dobre. Tak..." Zhlboka sa nadýchnem a otočím sa im chrbtom. Predo mnou sa rozprestiera obrovský dav ľudí. Za ten deň som zistila, že je v našej skupinke aj kopa mužov, ktorí nestáli o vojnu. Čiže je nás oveľa viac, ako som si prvotne myslela. Teraz, uprostred ničoho, to vidno.

Ľudia združení do veľkej skupinky sa medzi sebou rozprávajú, no cítiť to napätie. Ale aj odhodlanosť, ktorá im prúdi žilami. Je nás veľa. Prejsť s takouto skupinkou po centre mesta bude prinajmenšom nemožné.

Odkašlem si a tým na seba upozorním. Z toľkej pozornosti som nesvoja, ale teraz nie je čas na podobné maličkosti. Oni so mnou držia. Tak im musím ukázať, že sa rozhodli dobre.

„Teraz ma počúvajte. Je nás veľa a keďže sa potrebujeme do školy dostať nenápadne, musíme sa rozdeliť." V dave to zašumí, ale zdvihnem ruky, aby ostali ticho. Za ten deň som prišla na to, že takto ich dokážem umlčať. „Aby sa predišlo predsudkom, rozdelíme sa nasledovne."

Je nás tu okolo tristo. Ak sa rozdelíme na štyri skupinky, všade bude okolo sedemdesiat až osemdesiat ľudí. „Podľa vlastného uváženia sa rozdelíte na štyri skupiny. Každú skupinu povedú dvaja. Aby sa nepovedalo, bude vás viesť jeden človek z Kupoly a druhý od vás. Pôjdeme rozličnými trasami."

Ľudia nenamietajú. Takto to bude najbezpečnejšie. Jedna skupina pôjde podľa plánov cez centrum mesta, druhá cez štvrť obchodov, tretia cez rodinné domy a štvrtá pôjde pozdĺž steny Kupoly medzi starými skladmi, potom na hlavnú cestu a odtiaľ krížom až k škole.

„Budete musieť postupovať rýchlo, nenápadne a ticho. Musíme tam byť do svitania, inak si nás všimnú."

Otočím sa k Alexovi. „Alex, ty pôjdeš spolu s Galiou na východ, cez neobytnú časť. Rio, ty a Hawke pôjdete cez obchodnú štvrť. Eliott, pôjdeš s Petrom cez uličky rodinných domov a Salem ide so mnou cez centrum."

Otočím sa späť k davu. „Stretneme sa v strednej budove školy. Teraz sa čo najrýchlejšie rozdeľte."

Neváhajú. Rýchlo sa podelia na štyri skupinky, pomerne rovnomerného rozloženia. V každej skupinke nájsť každú vekovú kategóriu a pohlavie. Delia sa múdro- ak by sa niečo stalo, dokázali by sa ubrániť.

Alex si privlastní jednu skupinku a spolu s Galiou sa okamžite poberú ku Kupole. Ich trasa je najdlhšia. Ich skupinka zmizne za stenou. Rio aj s Hawkem ich nasledujú vlastnou skupinkou, ktorej ešte podajú nejaké inštrukcie. Eliott a Petr zmiznú tiež, ale svojej skupinke ešte niečo vysvetlia.

Ostanem stáť na mieste s poslednou skupinkou a Salemom. Zhlboka sa nadýchnem. „Naša cesta je úplne rovná. Dostať sa do centra mesta nebude ťažké, ale musíme si dať pozor. Musíme prejsť cez námestia, kde stojí aj jedna budova SOFTPOE a námestie je ohraničené domami. Tú časť musíme prekonať v úplnej tichosti a čo najrýchlejšie. Rozumieme si?"

Ozve sa súhlasné mrmlanie. „Pôjdem ako prvá, Salem ako posledný." Tými slovami vykročím k stene Kupoly.

+++++

Znova stáť na známej pôde Kupoly je čudné. Ešte pred troma dňami som si myslela, že zvnútra už nikdy neuvidím jej steny, nikdy nepocítim ten zvláštny vzduch, ktorý prechádza všemožnými filtrami. A pred pár týždňami som si myslela, že jej škrupinu nikdy neopustím.

Navzdory tomu všetkému, tu teraz stojím. Bola som vonku, stretla sa s Mutantom, prežila radiačnú búrku, spoznala som ľudí spod zeme a pochopila, o čom tento svet je. Zakladá na klamstvách, na falošných ilúziách dokonalej spoločnosti, ktorá nikdy neexistovala.

Sama som sa stala figúrkou v tejto zle naplánovanej hre. Či som už pešiak, ktorý ostane vyradený, alebo kráľovná, ktorá zdolá kráľa, to nie je dôležité. Som tu, nateraz mám svoju úlohu a musím sa sústrediť na ďalší krok bez toho, aby som padla na nos a zničila tým všetko. Plány do budúcnosti nie sú potrebné. Musíme ísť postupne.

V tme žiaria sklenené steny hlavnej budovy SOFTPOE. Je to najvyššia budova v celej Kupole a pracuje tu najviac ľudí. Toto miesto je centrom v každom slova zmysle. Je to ako jadro atómu v komplikovanej látke. Toto miesto riadi všetko. A tu sídli aj Meerová. A pod touto budovou som bola držaná vo väzbe.

Rukou naznačím, aby ma nasledovali. Neprejdeme rovno, ale pôjdeme pozdĺž okrajov námestia, aby sme ostali bez povšimnutia. Je noc, podľa hodiniek niečo po druhej. Do školy to už nie je ďaleko. Len sa tam musíme dostať.

Napriek našej snahe ostať ticho, je to takmer nemožné. Toľko topánok na kamenných dlaždiciach sa nedá ututlať. A ani dych takmer stovky ľudí.

V rukách zvieram zbraň, akoby mi to malo nejako pomôcť. Ešte aj takto je nás priveľa.

Prejdeme polovicu námestia a mňa sa zmocní panika. Budova SOFTPOE ostane za mnou, ale to mi nepomôže, skôr oveľa viac mi priťaží. Akoby mal na mňa odzadu skočiť Mutant a roztrhať na márne kúsky.

Mimovoľne pridám do kroku a posledné metre takmer prebehnem. Ako vybočíme z centra, vydýchnem si. Teraz nás už nemá čo zastaviť.

Skutočný pokoj však zažijem až vo chvíli, kedy zbadám tri dvojposchodové budovy tesne vedľa seba. Ich fasády sú žlté, až oranžové, hoci v tme to pôsobí inak. Ako si všimnem, nedorazili sme ako prví. Pred strednou budovou už stojí minimálne jedna skupinka.

Pobehnem posledné metre a zastanem až vedľa Ria, ktorý ma okamžite vtiahne do objatia. Asi nie som jediná, ktorá mala z tohto celého strach.

„Prečo ste nešli dnu?" spýtam sa, keď sa odtiahnem. Riove oči ostávajú rovnako tmavé, ako noc.

„Nemáme kľúče," podotkne Rio.

„Navrhol som, aby sme rozbili okná, ale nesúhlasil," zamrmle Hawke urazene.

„Chceš pritiahnuť neželanú pozornosť?" nadvihne obočie Rio.

„A ako inak sa chceš dostať dnu?" Nedá sa Hawke.

Zasmejem sa. „Sochor asi nemáte, že?"

Salem sa k nám pripojí. „Tak, čo teraz?"

„Pakľúč," vysvetlím jednoducho a z vrecka vyhrabem celý zväzok. Neviem presne, ako sa to tam dostalo, ale tento sveter mám od chalanov. Niekto z nich na to musel myslieť.

Čupnem si ku kľúčnej dierke. Na tretí pokus sa mi podarí otvoriť dvere. „Všetci sa skúsime pomestiť dole," poviem smerom k ľuďom. „Aspoň kým dorazia ostatní."

Pritom, ako vedľa mňa prejdú, pozriem na hodinky. Čosi krátko po piatej. Ostáva im necelá hodina. Pošlem dnu aj Ria, Hawkeho a Salema. Až potom vojdem aj ja a prikážem, aby nechali zhasnuté. Aspoň do rána.

Je sobota nadránom, čiže máme dva dni k dobru. Potom sa sem pokúsia dostať učitelia a naša skrýša bude odhalená. Dovtedy musíme zistiť, čo presne sa v Kupole deje a vymyslieť nejaký poriadny plán na zastavenie vojny. Inak stratíme našu jedinú výhodu- prekvapenie.

Kým ostatní sa rozložia na prízemí, ja vyjdem na druhé poschodie. Ešte si pamätám na hodiny geografie a aj na to, že niekde v zborovni by mali byť uložené mapy Kupoly.

Kým sme sem chodili, naučili sme sa ju naspamäť, ale ľuďom, ktorí sú spod zeme, sa takáto pomôcka zíde. Potrebujeme spojencov. A musíme si ich získať ešte skôr, ako ich opantá Meerová, alebo Stephanie.

Ďalším z pakľúčov otvorím zborovňu a začnem sa im prekutrávať v šuplíkoch. Pri stole matematikárky nájdem pravítka a balíček cigariet. V stole angličtinára dokonca putá. Hodím si ich do batoha. Dejepisár má v šuplíku staré fotky, pravdepodobne ešte spred čias Kupoly. Tie zhrabnem a nahádžem do igelitového vrecúška zo stola fyzikára. Ale ani na stole, ktorý patrí učiteľke geografie, nenájdem mapy, na ktoré si pamätám z jej hodín. Namiesto toho ale nájdem kľúče a mobil. Oboje si vložím do vrecka.

Prehrabem sa v celej miestnosti, ale nenájdem ani jednu mapu. Nakoniec vytiahnem kľúče, na ktorých je značka KG 2. poschodie. Domyslím si, že KG bude skratka pre Kabinet geografie.

Vybehnem na vrchné poschodie a baterkou zasvietim na dvere, hľadajúc kabinet geografie, ktorý nájdem až na konci chodby. Kľúčom poľahky otvorím dvere. Miestnosť je plná zrolovaných máp, ktoré sú tu, podľa môjho názoru, ešte aj spred čias Kupoly. To by vysvetľovalo zožltnutý a roztrhaný papier na mnohých z nich, či dokonca aj vlákna pavučín.

Na stole v rohu natrafím na to, čo som hľadala. Fascikel plný jednolistových máp, nie väčších ako strana vo veľkom zošite. Na nich pravidelný kruh, ktorý prestavuje Kupolu a v nej vyznačené najdôležitejšie trasy a nejaké orientačné body. Nič komplikované.

Celý fascikel napchám do igelitky medzi staré fotky a chystám sa odísť, ale niečo ma prinúti zaváhať. Nakoniec zložím batoh aj igelitku k nohe stola a začnem sa prehrabávať medzi mapami. Moja zvedavosť je priveľká.

Ako som predpokladala, nájdem aj úplne staré mapy, ktoré zachytávajú ešte Rusko, alebo štáty Európy. Dokonca nájdem aj podrobnú mapu Mosky a Petrohradu v ruštine.

V kúte sú zrolované mapy celého sveta. Po rusky, ešte zo starých časov, aj anglicky, z tejto doby. Medzi kopami jednoduchých máp regiónov Ruska nájdem fotky rôznych miest. Dokonca aj jednu, ktorá musela vzniknúť v tomto meste predtým, akoby sa zničil Svet.

Na jednej poličke však nájdem ešte niečo zaujímavejšie. Konkrétne mapu podzemia. Nie vyslovene mestečka, ale mapu tunelov, ktoré sa tiahnu pod Kupolou a ktoré ďalej vedú až za hranice. Tú mapu hodím do igelitky medzi ostatné.

Prudko sa zvrtnem na päte, keď začujem kroky. Pri dverách stojí Salem. Vydýchnem si. „Deje sa niečo?"

„Rio nechápal, kam si zmizla, tak som ťa šiel pohľadať," podotkne pobavene. „Jemu som povedal, aby ostal. Predsa, bolo by čudné, ak by tam zrazu nikto z Kupoly nebol."

Prikývnem. „Prišla som pohľadať mapy, aby ste sa tu vedeli zorientovať aj vy."

„Mám otázku."

„No?" Ale to už nehľadím naňho, ale medzi police, kde sa aj naďalej hrabem medzi mapami.

„Prečo si šla práve so mnou?"

V prvej sekunde mi nedochádza, na čo myslí. Potom poviem len: „Si tichý."

„Ako to myslíš?"

„Cez centrum sme sa potrebovali dostať v úplnej tichosti. A to nie je Hawkeho špecialita. Galia si s Alexom rozumie, čiže som ich nechala tak. A Petr sa tu ako-tak vyzná. Eliotta som nechcela nechať ísť sama, ak má tú ruku v gáze. A ty si tichý. Hodil si sa mi."

Zasmeje sa a to ma prinúti odtrhnúť zrak od máp. „Myslel som si, že si mala iné myšlienkové pochody."

Nadvihnem obočie. „Napríklad?"

„Ani neviem. No ľuďom sa tvoj prístup páči," zahovorí to.

Teplota mi stúpne do líc. „Prečo si to myslíš, Salem?"

„Lebo na vodcov nereagujú nikdy pozitívne. Pamätám si, akí nedôverčiví boli, keď nastúpila moja mama. U teba tiež letelo zopár vražedných pohľadov ale pozri sa. Naozaj sem prišli. Veria ti. Navzdory všetkému."

Som rada, že je tma a on nevidí, ako veľmi zblednem. Veria mi. A ak ich sklamem... Nie, to sa nemôže stať. „Podľa mňa preháňaš." Pokúsim sa vykrútiť.

„Ale choď dakam s falošnou skromnosťou." Prevráti očami a o krok pristúpi. „Veria ti, lebo aj ty veríš im. Veríš tomu, že to dokážu. Aj keď o sebe pochybuješ."

Pokrútim hlavou. „Salem... ja... Ja nie som ich spasiteľ."

„To ani netvrdím. Ale práve teraz máš k tomu najbližšie práve ty."

Pokrútim hlavou a vrátim sa k mapám. „Povedz Riovi, že som hneď dole. Len si ešte prezriem nejaké drobnosti."

„Keď myslíš." Tými slovami ma nechá osamote. Čelo si opriem o poličku a párkrát sa nadýchnem.

Najhoršie na jeho slovách je, že sú pravdivé. Neviem presne prečo ma ľudia berú tak ako, ale viem, že ich nemôžem sklamať. Na to som ich až príliš presvedčila o svojej sile a istote môjho plánu. A pritom vecí, ktoré sa môžu pokaziť, je tak mnoho.

Keď znova pozriem na hodinky, tie ukazujú Trištvrte na šesť. Posledné dve skupinky majú ešte pätnásť minút k úsvitu. 

Popravde, ktovie, čoby sa dalo nájsť v šuplíkoch učiteľov :DD