Veľký rebrík opriem o stenu tunela a podám baterku Nat. „Posvieť mi," požiadam ju a začnem liezť po jednotlivých priečkach. Musím vyliezť až na poslednú priečku, aby som dočiahol na strop.

Pretočím si skrutkovač v rukách a po chvíli kovový spodok padne na zem. „Nabudúce ma aspoň varuj," zašomre Nat. „Skoro som tým dostala do hlavy."

„Prepáč," vydýchnem a natiahnem sa. „Postav sa rovno pod, nevidím. A nie, už nič nebude padať."

Nat podo mnou si niečo zamrmle popod nos, no podíde pod dieru v strope tunela a zasvieti dnu.

Celé to je jedna malá kovová skrinka s kopou drôtov a maličkých zariadení. „Asi to vidím," zamrmlem po chvíli a strčím ruku do diery. „To vážne táto malá vecička zásobuje energiou celé podzemie?"

„Vraj," prikývne Nat. „Máš to?"

„Je to príliš vysoko," odvetím. „Skúsim to stadiaľ vystrčiť von."

Počujem ako Nat o krok ustúpi a v diere zase nastane tma. Ale maličké zelenkasté svetlo, ktoré vydáva žiariaca guľka, mi bohato postačí.

Začnem sa za ňou načahovať so skrutkovačom v rukách. Stačilo by mi s tým troška pohnúť a guľka by padla z malilinkého podstavca.

Ani neviem ako sa k nej dostanem a zboku do nej strčím. Guľka sa zakníše, ale stále nepadne. Možno je to ešte niečím upevnené. Niečím, čo nevidím. „Sakramentsky by ma zaujímalo, ako sa im to tam podarilo dať," podotknem a vyfúknem všetok vzduch z pľúc, aby som guľku rozknísal zas. Až sa mi to podarí, postrčím ju skrutkovačom a maličká guľôčka sa prehupne cez okraj podstavca.

Druhú ruku rýchlo priložím k diere, aby som ju zachytil, ale len čo sa dotkne mojej kože, okamžite ju pustím. „To páli!" skríknem a hneď si popálenú ruku pritlačím k hrudi.

Skoro sa prevrhnem na rebríku, no keď už padám dozadu, Nat chytí rebrík a pritlačí ho späť k stene. „Si celý?"

„Hej. Ale nenormálne to páli," posťažujem si a opriem sa čelom o chladnú stenu tunela. V tom zhone som si ani nevšimol, že zrazu nie je tma len v diere nad mojou hlavou ale aj všade naokolo nás. „Vidíš tú guľku?"

„Jasné. Veď fluoreskuje. Vieš zliezť?"

Povzdychnem si: „Viem, neviem, musím. Ale drž ten rebrík."

Začnem sa trepať nadol s jednou rukou pritisnutou k hrudníku. Ani neviem spočítať, koľkokrát takmer padnem, no Natin stisk nedovolí, aby sa rebrík rozknísal, a tak sa mi stále podarí nadobudnúť stratenú rovnováhu.

„Ukáž." Obrátim popálenú dlaň k Nat a ona naň zasvieti baterkou. Až teraz si poriadne obzriem ranu.

Na dlani sa mi už stihla vytvoriť veľká chrasta, určite väčšia, ako je obvod guľôčky. Ak by ostala na mojej dlani ešte niekoľko sekúnd, zrejme by mi vypálila na dlani dieru. Od tej predstavy ma až strasie.

„Bolí to?"

„Ako čert. Ale menej ako predtým."

„Podľa mňa máš popálenú len kožu, svaly nie," skonštatuje Nat. „Počkaj, mám tu obväz."

„To si ho už preventívne nosíš so sebou?"

Nat si poklopká po obväze na čele. „Na výmenu," vysvetlí a vezme si baterku do úst, kým sa začne prehrabávať v ruksaku. Následne vytiahne veľký kotúč obväzu. Odtrhne asi meter a zvyšok hodí späť do tašky.

„Svieť," prikáže a do jednej ruky mi strčí baterku. Druhú chytí medzi studené prsty. „Nemykaj sa," zazrie po mne a rýchlo poobtáča obväz okolo mojej ruky.

„Koľkokrát si to za posledné hodiny robila?" spýtam sa potichu.

Prudko potiahne uzol a mojou dlaňou preletí pálčivá bolesť. „Príliš mnohokrát. A nie vždy to pomohlo," vydýchne a o krok ustúpi.

Zhodí si zo seba sveter a podíde k malej blikajúcej bodke na zemi. Akoby guľka pomaly zhasínala.

Zabalí guľku do svetra a dvihne hore. Zasvietim na ňu baterkou a zas a znova sa zarazím na tým, že v takej maličkej guľke je ukrytej toľko energie.

Vyzerá úplne ako ostané guľky do AP-R zbraní. Bez problémov by som si ju vedel pomýliť so zelenými nábojmi, alebo dokonca svojimi. Medzi farebnými chápadlami vo vnútri guľky, bojujúca modrá a zelená sa mieša až tak, že na prvý pohľad môže guľka pôsobiť až tyrkysovo.

„Zaujímavé je, že aj bez zafarbenia má akúsi farbu. No keď je už pridané farbivo, zelená a tyrkysová sú oveľa slabšie," podotkne Nat.

„Len Boh vie, čo s tým robil ten Sam. Bol to šialenec. Alebo si ty snáď myslíš niečo iné?"

Nat na mňa vrhne zdĺhavý pohľad. „Definitívne."

„Vieš o ňom niečo, čo ja nie, že?" nadvihnem obočie. Ak mi povie o čo ide, ta budem o čosi múdrejší. Ak nie, nebudem to z nej páčiť von.

Opatrne prikývne a previaže guľku svojim svetrom. „Ross mi povedala všetko aj so svojim plánom. Ten blázon zabil svoju manželku." Pokrúti hlavou, akoby jej to stále nedochádzalo. Kde človek zoberie silu na to, aby ukončil život niekoho, koho miloval? To... je to ešte horšie ako samovražda. „V každom prípade, bol to aj génius. A my držíme v rukách kľúč k úspechu."

„Už ťa bude čakať," podotknem tesne predtým, akoby sa Nat otočila na päte a zamierila preč.

„Ďakujem," na jej perách sa mihne letmý úsmev a ja nie som si istý, či z neho viac vyžaruje neistota, alebo strach. Pri nej si nikto nemôže byť istý tým, čo cíti. A ak sa to Hawke niekedy naučí, budem si ho vážiť až do svojej smrti. Teda, ak bude niečo po dnešku. Ak bude existovať niečo ako potom. Alebo ostane len prach a trosky.

„Vieš čo máš robiť?"

Krátko prikývnem a zachytím jej neistý pohľad. Urobím krok k nej a pevne ju uchopím vo svojom objatí.

Toľko rokov mi bola kamarátkou. Sestrou. Človekom, ktorého som si vždy vážil. Bola vždy silná, dokázala ostať nad vecou, nech šlo o čokoľvek. A teraz vidím, cítim, že najradšej by sa utiahla do rohu a celé prečkala. Tá bojovná, červená Ostreľovačka, ktorá sa nikoho a ničoho nebojí. Tá Nat, ktorá mi raz vlepila len preto, že som nedal zbraň na svoje miesto. A pritom bola malým štrnásťročným dievčatkom a ja osemnásťročným mužom. Nat mala vždy gule za všetkých chlapov v celej budove Ostreľovačov.

„Dávaj si pozor. Potom sa stretneme."

„Až padne prach a zmizne búchanie zbraní," vydýchne a opätuje mi objatie. „Neskús otrčiť kopytá, Alexandro."

„To ani ty."

„Nech sa stane čokoľvek, neopováž sa na mňa zabudnúť, Alex."

„To by sa nikdy nemohlo stať. Ale nebude to potrebné. Chápeš?"

Prikývne a na chvíľu si oprie bradu o moje plece. „Do skorého videnia, Alex," šepne, vzdiali sa a zmizne v tmavej chodbe.

„Zbohom," šepnem do tmy a moje slová sa rozplynú v nekonečnej ničote.

+++++

To, že o akú vážnu vec v skutočnosti ide, pochopím naozaj až v momente, kedy sa predo mnou rozprestrie obrovský dav, ktorý by som si bez bateriek v ich rukách ani nevšimol.

Hrdlo mi zovrie neviditeľná ruka, úzkosť, ktorá mi postupne prerastá cez hlavu a aj napriek tomu sa prinútim zatlačiť ju do úzadia. Teraz nado mnou už nemôže mať moc. Všetko, čo sa kedy stalo, treba zahodiť za hlavu a sústrediť sa len na budúcnosť, ktorá stojí priamo predo mnou. Na ľudí, ktorých treba voviesť do úspešného konca. Ktorých treba zachrániť.

Talin na čele skupinky trikrát zabliká baterkou, aby som si ju všimol, no v mori svetlých bodiek ledva zaostrím na jej skupinku, ktorá stojí pár krokov od veľkej masy ľudských tiel. Sú to hrdinovia všetci do jedného. Lebo bojujú za čosi, čomu veria. Za lepšiu budúcnosť. Za slnko za Kupolou. Za seba.

Tá malá skupinka, ktorá má ostatných zaviesť do svetlejšej budúcnosti, je naozaj rôznorodá.

Talin, so zbraňou a baterkou v ruke a s nožíkmi za opaskom. Jej oči žiaria aj v tme, ale nikto by nevedel presne určiť, či od vzrušenia, alebo strachu. Oba pocity sú totiž prítomné u každého.

Eliott stojí po jej pravici, s dvoma strelnými zbraňami za opaskom. Zrejme revolvermi. Už ho poznám dosť dobre na to, aby som vedel, že za lemom starého skrýva svoju tajnú zbraň – dlhú, naostrenú čepeľ loveckého noža po svojom pradedovi.

Lori, ktorá očividne ostala bez Ria, ho drží za ruku tak kŕčovito, až jej belejú hánky. Tvár má dvihnutú ku mne a v lesklých očiach sa jej vynímajú slzičky.

Salem stojí troška v úzadí, ale jeho blond vlasy svietia v tme a priťahujú pozornosť.

No najviac ma aj tak upútajú dve postavy, ktoré stoja na kraji našej skromnej skupinky. Vysoká, štíhla, čiernovlasá doktorka a malé kučeravé dievča s tmavou pleťou. Yan a Galia.

„Galia," vypísknem a objímem ju. Hoci len opatrne, až príliš dobre si pamätám ako dopadla. Prederavená ako ementál. „Nebudem klamať, už som si myslel, že ťa ani neuvidím."

Jej biele zuby sa zalesknú. „Toto som nemohla vynechať. Je tu každý."

„Ako každý?"

Odpovede sa ujme Talin: „Všetci zvyšní Ostreľovači. Všetci, čo dokážu chodiť. Každý kto o tom vie. Tvoji rodičia. Môj brat. Brat Yan. Jednoducho – všetci."

Pokrútim nad tým neveriaco hlavou. „Je to neskutočné."

„To je," šepne Yan vedľa mňa. „Ľudia tu sú schopní staviť všetko na to, že nám to vyjde. Je to šialené."

„Ale aj ty si tu," podotknem s malým úsmevom a ona prikývne.

Veľké gaštanové oči uprie na malú Lori. „Ale ja som dostala za úlohu postrážiť tohto drobca, keďže mám nulové bojové znalosti."

Yan s nami síce istý čas bola v organizácii SODA, ale vždy tvrdila, že ona násilie neprevádzkuje, iba ničí jeho škody. Krásna ideológia, ktorá sa dnešným dňom rozpadla na prach. Ale ak by sme chceli byť úprimní, dnešným dňom sa rozpadne oveľa viac vecí, ako zopár ideí.

Lori sa na mňa stratene pozrie. „Ale ja nechcem ísť s tou tetou. Nepoznám ju. Kde je Rio?"

Yan sa k nej skloní, až sa Lori mykne, no doktorka nepreháňa a ostane len čupieť. „Rio má dôležitú úlohu. Musí zachrániť svet. A bude sa mu hrať hrdina oveľa jednoduchšie ak bude vedieť, že si v poriadku."

Jej slová malé dievčatko trošku obmäkčia, ale ešte stále sa drží Eliottovej ruky ako kliešť. „Lori, musíš nám sľúbiť, že budeš pani doktorku poslúchať. Dá na teba pozor. Je to naša kamarátka." Lori sa na mňa smutne pozrie, no pustí Eliottovu ruku a svoje maličké dlane natiahne k Yan.

„No vidíš, ja ti neublížim," povie s úsmevom, z ktorého sa podlamujú kolená. Ako dlho už Yan poznám? Už ako malé deti sme sa spolu hrali. Ako je možné, že až teraz som si všimol krásu jej tmavých očí?

Rozstrapatím Lorine vlásky a ona sa pomaličky usmeje. „Dávaj si na seba pozor, krpec."

Lori si nás do jedného premeria pohľadom. „Vrátite sa?" spýta sa potichučky.

„Pokúsime sa," odvetím a skloním sa k nej. „Ale nech to dopadne akokoľvek, sľúb, že ty vyrastieš a navždy ostaneš taká dobrá ako teraz."

„Sľubujem," vydýchne a zotrie si slzy z kútikov očí. Ešte raz sa na ňu usmejem a následne sa postavím. Teraz sa musím sústrediť na iné veci.

„O päť minút," podotkne Talin a mňa až strasie. Po piatich minútach sa už nikto z nás nebude môcť tváriť, že je všetko v poriadku. Lebo všetko čo poznáme padne v trosky. Pokoj, mier. A možno i my.

Yan nás po jednom vyobjíma a zamieri na koniec skupiny, kde je združených zopár detí. Ona a ešte jeden chlap na nich dajú pozor v úzadí. V podzemí ich nechať nemôžeme, podľa slov Ross nie je isté, či sa celý systém nezačne rozsypávať. A riskovať, pochopiteľne, už viac nechceme.

„Hneď som tu," poviem Talin a rozbehnem sa za tmavovlasou doktorkou.

Chytím ju za plece a prinútim ju otočiť sa. Na malý moment sa nám stretnú pohľady a ja zaváham. Neprekrýva tú tmavú hnedú smaragdová?

Bez rozmýšľania sa nahnem k jej tvári a letmo ju pobozkám na pery. Cítim, ako sa jej zasekne dych a moje srdce zovrie päsť.

Vidím pred sebou Calu, ktorá sa na mňa usmieva z hojdačky, cítim jej dych na svojej tvári a aj napriek tomu viem, že som urobil správnu vec. Cala... ona by chcela, aby som žil ďalej. Vždy chcela, aby som žil plnohodnotne. A ak sú toto naozaj naše posledné chvíle, ak nebude už žiadne potom, nemohol som ten pocit nechať uplávať. Jednoducho to nejde.

Odtiahnem sa od jej horúcich pier a jasne vidím ten šok v jej očiach. „To bolo za tú pusu v nemocnici," zachripím a rozbehnem sa preč. Musíme sa sústrediť na dôležitejšie veci.

+++++

„Pripravený?" spýtam sa Eliotta, ktorý stojí tesne vedľa mňa a pohráva sa s lemom svojho svetra.

„Rozhodne nie," podotkne a pootočí revolvermi vo svojich rukách. „Ak na to príde, použijem ťa ako štít."

„Dúfam, že vieš, že je to obojstranné," odseknem, ale trhne mi kútikom úst. My dvaja nikdy nebudeme priatelia. Ale ani nepriatelia. Niečo medzi tým... niečo vskutku zvláštne, ale na druhej strane zábavnejšie, než väčšina nášho života.

„Viem," prisvedčí a takmer sa tiež usmeje. Aha! Presne o tomto hovorím!

Krátko sa zasmejem a zakloním hlavu. „Budeš mi chýbať, červená čiapočka."

„Len aby si ty nakoniec nechýbal mne," zašomre a teraz sa už viditeľne usmeje. „Veľa šťastia."

„Aj tebe."

Len čo to vyslovím, vybehnem spoza rohu budovy s AP-R zbraňou pred sebou.

„Nechcem vidieť viac mŕtvol," preblesne mi mysľou stotinu sekundy predtým, ako dvakrát za sebou stlačím spúšť a pošlem k zemi dvoch vojakov Meerovej. Áno, od dnešného dňa, od tejto sekundy, sú to vojaci. Rovnako ako my.

Našou úlohou je dobyť hlavnú budovu SOFTPOE. Nič viac, nič menej. Jedna jediná budova. Prečo sa toho potom tak desíme?

Preskočím nevládne telá a natiahnem ruku za seba.

Talin mi okamžite strčí do ruky vlastnú vstupenku, ktorou odomknem hlavný vchod budovy. Bez rozmýšľania vystrelím pred seba.

Nepočítam koľkokrát, ani či trafím. Následne si kľaknem na koleno a začnem páliť do tmy tak. Spoza mňa sa ozve salva pálenia. Každý strieľa. Po jednej strane si ku mne kľakne Eliott, z druhej Talin. A pálime ďalej.

Urobím kotúľ vpred a dostanem sa tak k tesnej blízkosti vojakov Meerovej.

Streľba za mnou utíchne, dostanú sa ku mne ďalší od nás. Ale to už nevnímam.

Prvý človek, ktorý sa mi dostane pod ruky, schytá pažbou zbrane do papule. Druhého kopnem do rozkroku. Tretieho si pritiahnem k ústiu zbrane a vystrelím. Viem, že to nie je nikto od nás.

Vojaci Meerovej sú výlučne v čiernych farbách. A my všetci v bielych. Tie dve farby sa dajú rozoznať ešte aj v tme.

Kdesi za nami, na pozadí toho všetkého, udrie hrom. Búrka v búrke, uvedomím si a zasadím ďalšiu ranu.

No vojaci SOFTPOE sa už stihli spamätať zo šoku.

Chlap, ktorého zdrapím za kapucňu, sa zvrtne a vrazí mi do tváre. A ešte raz. Zlomí mi nos a po tvári mi začne tiecť krv. Pretočím si zbraň v rukách a vystrelím. Telo ochabne.

Ďalšiemu podrazím nohy, no ten mi chytí topánku a stiahne ma so sebou. Zaznie výstrel a všimnem si, ako chlap s červenými vlasmi drží dymiace ústie revolvera.

Náhle sa niečo mihne v pozadí a ja namierim zbraň jeho smerom. Chlap v tmavom padne za Eliotta a ten vytreští oči v nemom šoku.

„Sme si kvit," podotknem a vyskočím na nohy. Adrenalín ma aj napriek bolesti ženie stále ďalej a ďalej, viac do útrob budovy.

AP-R zbraň si na chvíľu prehodím do ľavačky a vytiahnem nôž spoza opaska. Prekľajem chlapa oproti mne a jeho krv pokryje moju dlaň ako rukavica z lepkavej červenej hmoty. Napne ma na vracanie, ale to prehltnem a vrhnem sa na zem. Môjmu žalúdku nepomôže, že sa doslova šmyknem po krvi na druhú časť miestnosti. Ale všetky myšlienky zatlačím do úzadia a podrežem poslednú osobu, ktorá mi stojí v ceste.

Potom sa rozbehnem po schodoch.

Bolesť sa mi zahryzne do tela ako žeravé zuby obludy a ja padnem. Najskôr len na kolená, potom na hruď. Telo mi zachváti plameň zloby, bolesti. Všetkého zlého, čo je na tejto planéte.

Postrelili ma. To je jediná vec, ktorou som si istý. Vzdychnem a obrátim hlavu k bojisku. Čierne a biele postavy padajú k zemi ako lístie na jeseň. Mŕtvi? Zrazení? Možno to ešte nevedia ani oni.

Predstavím si Calin pohľad. Pohľad Lose. Všetkých mŕtvych.

A následne veľké oči Yan. Ryšavú hrivu Lori. Rossin úsmev. Eliottov provokačný výraz. A viem len to, že netúžim po zosnulých natoľko, ako po živých. Nechcem zomrieť.

No všetko zaplní svetlo a jedinou mojou myšlienkou je, že konečne vyšlo slnko za Kupolou.

Posledná časť z pohľadu Alexa...