Čupnem si na zem a Lori sa mi zavesí okolo krku. „Hľadala som ťa," povie vyčítavo a jej zelené oči sa vpijú do mojich. Sú ako zrkadlo. Vidím v nich svoju vlastnú neistotu.

„A na čo si ma hľadala?" spýtam sa jej a postavím sa s ňou v náruči. „Koľko ty máš vlastne rokov?" Nikdy som sa jej na to nespýtal, čo je prinajmenšom zvláštne. Je taká ľahučká, žeby pokojne mohla byť aj trojročným dievčatkom. Ale jej inteligencia často prevyšuje ešte aj moju.

Lori na chvíľu nahodí zamyslený výraz a potom zdvihne ruku s piatimi prštekmi. Začne odpočítavať: „Jeden... dva... tri, štyri a päť. Mám päť!"

Krátko sa zasmejem a rozstrapatím jej vlásky. „Ty si už veľká slečna. Takže, na čo si ma hľadala?"

Začne si ťahať pramienky vlasov a potom sa nakloní k môjmu uchu. „Povedala mi to tá čudná teta. Tá prísna. Ale nemám ti to hovoriť."

„Prísna? Talin?"

Lori krátko prikývne. „Nepovedz jej, že som ti to povedala! Je strašidelná!"

Na tomto sa už musím zasmiať. Áno, Talin má talent pôsobiť strašidelne. „Nič jej nepoviem." Keď na mňa pochybovačne pozrie, dodám: „Čestné slovo. A čo si ty s ňou vlastne robila?"

„Ja? Nič," pobavene sa zasmeje. „Bola som s Eliottom. A Talin prišla za ním. Potom ma poslala preč."

„Nevieš o čom sa rozprávali?"

Lori rýchlo pokrúti hlavou a následne sa rozchichoce. „Nerozprávali sa. Ale Eliott dostal pusu!" vyhŕkne a rozosmeje sa spolu so mnou. Vážne? Čo sa medzi tými dvoma udialo? „Ale pst," dodá Lori už tichšie a zazíva.

„Mala by si si ísť pospať."

„Ale neviem kde mám bábiku," zašomre a pretrie si unavené oči. „A Ross mi včera povedala, že bude spať so mnou. Aby neprišli príšery." Lori sa rýchlo otrasie a zase vyčarí ten nevinný, detský úsmev. „Ale neviem kde je."

„Hm. Ross mala ťažký deň, Lori. Je unavená, išla si oddýchnuť." Aspoň si to myslím. To tvrdila Talin, keď jej došlo, že tú tému nenechám na pokoji. Že si Ross šla ľahnúť. Úprimne, už to potrebovala. Rovnako ako každý z nás.

„Unavená?" zhíkne Lori a vystrašene sa mi pozrie do očí.

„Nie tak unavená," spresním, keď mi dôjde, že ona si slovo unavená, okamžite spojila s našim rozhovorom, v ktorom som tvrdil, že veľmi unavení ľudia odídu. Umrú a už sa nevrátia. „Len spí."

„Kde?"

„To neviem." Voľnou rukou sa poškriabem po zátylku. „Podľa teba aj ja som dostatočne strašidelný, aby som odohnal príšery?"

Losi našpúli pery a pokrúti hlavou. „Radšej pôjdem za Nat. Alebo za strašidelnou pani."

Neochotne ju zložím na zem a ona pretrieli cez chodbu, akoby za ňou horelo. Tak ona bude radšej spať so strašidelnou pani ako so mnou? Fajn, Talin, bod pre teba.

+++++

Okolo šiestej večer vypukne chaos.

Podľa mňa nikto presne nevie, čím je spôsobený, jednoducho sa objaví. Postavím sa vedľa Nat, ktorá stojí v dverách telocvične a znepokojene sleduje dav. „Neskús mi tvrdiť, že sa nič nedeje."

„V podstate sa naozaj nič nedeje," mykne Nat plecami a nevenuje mi ani jeden krátky pohľad. „Akurát sa bude diať."

„Mohla by si mi to priblížiť?"

Nat klopne špičkou topánky o podlahu. „Ross má plán."

„Dobrý?"

„Riskantný," skonštatuje Nat. „Možno až príliš."

„Aký?" spýtam sa po chvíli váhania a Nat mrkne očkom na hodinky, ktoré má na zápästí. Ešte nikdy som ju nevidel s hodinkami.

„Ross sa presne o minútu pokúsi dostať do hlavnej budovy SOFTPOE. Neúspešne."

Hodnú chvíľu sa nedokážem ani nadýchnuť. Nieto adekvátne reagovať. „Neúspešne?" zopakujem s čudným nádychom, až si sám sebe pripadám ako debil. Ako je, dopekla možné, že ja o tomto nič neviem?

„Upokoj sa," povie Nat potichu a konečne sa mi pozrie do očí. Ale v tých búrkových mračnách sa dá jedine stratiť. Je nemožné nájsť v nich správnu cestu. „Ross vie čo robí. povedala mi presne, kto čo má a kedy spraviť."

„Ale..."

„Nie, Rio, počúvaj ma. Neviem čo presne Ross plánuje. Ale má všetko premyslené do detailov. Tak nepanikár a aspoň raz v živote sa pokús veriť tomu, že to zvládne."

Jej pokojný, ba chlácholivý tón, ma vyvedie z rovnováhy ešte raz. Zdá sa, že ona Ross skutočne dôveruje. Verí tomu, že dokáže svoj neznámy plán doviesť do víťazného konca. Tak prečo nie som ochotný akceptovať ho ja?

„Rio, dávaj pozor." Jej hlas znie ako z veľkej diaľky. Som príliš stratený v myšlienkach na to celé. Prečo sa deje to a to, prečo sa správam tak ako. Prečo nie som ochotný pripustiť si, že Ross môže niečo skutočne dokázať.

Od samého začiatku viem, že je silná. Videl som to v momente, keď som sa jej prvýkrát zahľadel do očí, cítil som z nej energiu, ktorá prekypovala jej osobou i napriek tomu, že nebola nikým iným, len obyčajným dievčaťom z Kupoly. Vždy bola silnejšia, než hocikto iný. Od toho momentu som vedel, že raz príde chvíľa, keď sa budem musieť vzdať roly strachujúceho sa priateľa, kamaráta, alebo čím sme boli práve vtedy.

Vždy bola nevyspytateľným elementom, ktorý čakal na explóziu. Vždy bola jedovatým kvetom, ktorý čakal na rozkvitnutie. Vždy to bola Rosielee Parkerová, čierna Ostreľovačka, potomok zakladateľa Kupoly. Jediný človek, ktorý má právomoc aj silu, zdolať zlo, ktoré rastie v našom jadre. Neustále bola niečím viac. Niečím, čo je pre mnohých nepredstaviteľné.

Ona je slnko za Kupolou, ktoré sa doteraz ukrývalo za mrakmi. A prišiel čas, aby žiarivé slnečné lúče vykukli spoza mrakov a prežiarili Kupolu. Bolo len otázkou času, kedy ten malý púčik s ryšavými lupeňmi rozkvitne a zahubí naokolo seba každého. Nie v tom zlom zmysle. Zmyje zlo, ktoré nás obklopuje, dá nový význam slovu ľudskosť, opäť nastolí poriadok. A možno preháňam, možno nie, no je mi už dávno jasné, že ona je tým človekom, ktorého Kupola súrne potrebuje.

Nie len pre svojich predkov, ani kvôli svojim génom.

Ale preto, kým bola, kým je a kým bude. Z malého dievčaťa sa stala Ostreľovačka, nepriateľ Kupoly, vodca. Kým my všetci ostatní sme vo svojej podstate ostali rovnakí. A ak nás niečo zmenilo, ak nám niečo otvorilo oči, bola to práve ona.

A teraz nás potrebuje na to, aby slnko mohlo konečne vykuknúť, aby kvet mohol konečne rozkvitnúť. Aby sa temnota mohla rozplynúť, aby sa zlo mohlo stratiť. Aby všetko bolo zase také, ako má byť.

„Dávam pozor," odpoviem Nat, ktorá ma pozorne študuje. Akoby sa bála, že sa zosypem, že začnem kričať, vyvádzať. Že toho bude jednoducho priveľa. Ako keď sa prehreje stroj. Ako pri preťažení radiáciou.

„Fajn. Ty a niekoľko ľudí pôjdete rovno do SOFT-u pri budove Ostreľovačov," začne Nat a ruky si nervózne strčí do vreciek. Je mi jasné, že vie oveľa viac, než by si bola ochotná priznať. A nepáči sa jej to. To semienko pochybností sa mi usadí v hrudi, ale zakopem ho čo najhlbšie. Teraz musím dôverovať tomu, že to vypáli dobre. Nemalo by cenu odporovať. Ak je to naozaj taký tesný plán a Ross ho už aj uskutočňuje, musím urobiť všetko preto, aby to skončilo dobre.

„Povedieš tú skupinku. Presne o desiatej musíte byť tam a musíš vypnúť blokovanie signálu."

„Čože?"

„Poď, ukážem ti to."

+++++

Deväť nula nula.

Talin nám ešte v SODA rozdala hodinky. Lebo presnosť je kľúčová. Netuším, naozaj nemám ani poňatia o tom, o čo Ross ide. No rozhodol som sa do jej plánu vložiť svoju plnú dôveru a teraz, keď je už všetko rozbehnuté, nemôžem vycúvať.

Zhlboka sa nadýchnem a obzriem sa cez plece. Za mnou je desať ľudí. Traja z organizácie SODA, dve ženy z podzemného mestečka a zvyšok chlapi, ktorých sem zlanárila Stephanie. Ak sa niečo pokazí, budem niesť zodpovednosť sám. Medzi nimi som ja generál, oni sú len radoví vojaci. A ako mi Talin šepla do ucha pri odchode, smrť radového vojaka je síce zlá, ale nie je to tragédia. Mám sa toho držať.

Odistím zbraň vo svojich rukách a kývnem im, aby sa rozbehli vopred určenými smermi. Každý vie, čo je jeho úloha. Otázkou ostáva len to, či ju dokážu splniť.

Moji radoví vojačikovia sa rozbehnú v úplnej tichosti a ja ešte chvíľu ostanem stáť na mieste.

Ešte desať sekúnd.

Zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa nad seba. Na tmavú Kupolu, ktorá ani cez deň neprepúšťa štipku svetla. Niežeby malo veľmi čo prepúšťať. Slnko je schované za mrakmi. No možno ráno, možno po tomto dni, konečne vyjde zo svojej skrýše a všetko skončí tak ako má. Ak nie, Kupolu naveky pohltí temnota.

Nula sekúnd. Čas vypršal.

Rozbehnem sa pozdĺž steny a keď ju nahradia priestranné okná, hodím sa na zem a začnem sa plaziť. V mokrej tráve, v blate. No teraz to nie je dôležité. Obídem stenu a potom sa dostanem na to miesto, o ktorom hovorila Nat.

Spoza opaska vytiahnem malý nožík na lepiacu pásku, ktorej úlohou je zaplátať dieru po Hawkem. Ešteže to Nat odhadla dobre a ja nemusím skákať cez okno ako pán modrovlasý. Mne stačí prerezať pásku.

Čo najdiskrétnejšie zaborím hrot noža do pásky a začnem ťahať smerom nadol. Pod náporom vetra sa dve strany rozseknutej pásky oddelia a ja sa bez problémov vhupnem dnu.

Našťastie, úlomky skla spod okna boli odstránené, čiže nenarobím žiadny hluk. Aspoň určite nie väčší, než je rozhovor dvoch postáv na poschodí.

Chvíľu váham, no potom si zbraň strčím za opasok a v ruke mi ostane len nôž. Cieľ je nebudiť pozornosť. A strieľanie by rozhodne malo svoje vedľajšie účinky.

Vyberiem sa po schodoch. Tentoraz mi tá tma padne úplne vhod. Som celý v čiernom, čo je takmer rovné neviditeľnosti.

Chcem vystúpiť na prvé schodisko, ale zaváham, keď jeden z hlasov vysloví Rossino meno. „Hej, to je tá... tá Ostreľovačka čudná. Dnes ju chytila Meerová."

Srdce mi vynechá jeden úder, hoci presne viem, že to tak je. Ross chce, aby to tak bolo. To však nikto z nich ani len netuší.

Zhlboka sa nadýchnem a nakloním ruku, aby som dovidel na ciferník hodín. Mám presne päť minút.

Všetko vsadím na jednu kartu a rozbehnem sa. Nedbám na ticho, ktorého som sa držal doteraz. Dupotom sa dostanem na vrch schodiska a skočím okolo krku chlapovi, ktorý je bližšie. Využijem hybnú silu a dostanem ho na zem. Napriahnem ruku a lakťom mu vrazím do temena hlavy. Ochabne v mojom zovretí a ja nečakám, kým sa ten druhý stihne spamätať.

Pretočím sa a zapadnem za telo muža. Ešteže je mohutný ako skala a poskytne mi ako také útočisko. Muž sa neopováži vypáliť na mňa, zrejme sa bojí, žeby zabil aj svojho parťáka. Preto okamžite vyskočím na rovné nohy a hodím po ňom nôž. V tomto som bol vždy nanič.

Namiesto toho, aby nôž letel niekam k jeho hrudníku, sa zborí do jeho stehna a on skríkne. Fajn, nenápadnosť tiež nie je moja silná stránka.

Priskočím k nemu a vykopnem mu nohy spod tela. Spadne na zem a skríkne, keď sa nôž v jeho rane pohne. Vrazím mu hlavu do podlahy, aby odpadol, ale nemá to požadovaný účinok.

Namiesto toho, aby poslušne stratil vedomie, ma chytí oboma rukami za tričko a potiahne ma na seba. Následne sa so mnou pretočí a ocitne sa nado mnou. Vidím jeho bolestný výraz, ako krivý tvár pri každom pohybe a ako sa mu trasú ruky, hoci ma má pevne chyteného.

S povzdychom, ktorý bolí ešte aj mňa, si vytiahne krvavý nôž z rany. Jeho čepeľ sa za stotinku sekundy premiestni na môj krk a ja v duchu zakľajem, že som nepoužil radšej zbraň.

Takže to skončí takto? Na podlahe SOFTPOE ma podrežú vlastnou zbraňou?

Je to také tragické, až je to smiešne. Chlap začne tlačiť na môj krk a ja pocítim krv, ktorá začne pomaly tiecť po mojom hrdle.

Svet sa náhle rozjasní a konečne vyjde slnko za Kupolou. 

Posledná kapitolka z pohľadu Riuška... nezabite ma, ďakujem!