Natiahnem si na hlavu kapucňu a pridám do kroku. Nie som si istá ničím. Absolútne ničím.

„Nat, veríš mi?" spýtala sa ma Ross a následne mi do ruky vopchala debničku aj so svojim náramkom. „Pripravíme tú najdokonalejšiu pascu. Takú, o ktorej Meerová ani nesníva."

„Bude to fungovať?" Čierna Ostreľovačka len mykla plecom, natiahla si na hlavu kapucňu svojho svetra a zmizla v tme. Nechcela počuť odpoveď na moju otázku lebo áno, verila som jej.

Teraz je moja viera mierne na hrane. Toto celé je strašne šialené a riskantné. Ak nám to nevyjde, prídeme o všetko. No ak Ross hovorila pravdu, nemáme na výber.

„Dávaj si na seba pozor," šepol Hawke a zovrel ma vo svojom objatí. „Sľúb mi, že ma tu nenecháš samého."

Akoby som aj mohla? preblyslo mi mysľou a nepúšťala som ho, len aby nemal možnosť zahliadnuť obavy v mojich očiach. Sakra, jasné, že sa bojím. Ale kto nie?

„Radšej mi to sľúb ty."

„Bola by ma škoda, čo?" zavtipkoval, ale ja som len prikývla a pomaly sa od neho odtiahla. Následne som spojila naše pery s pocitom, že sa to deje naposledy. Vedela som, že on cíti to isté.

Prinútim sa nemyslieť na to, čo sa dialo posledné hodiny. Koľko lúčení som absolvovala, koľkokrát som sa presviedčala, že sa ešte stretneme, toto nie je koniec, ale začiatok niečoho nového. Ale to presvedčenie, tú falošnú nádej, i tak stále prebilo vedomie, že to nie je také jednoduché. Že zajtrajšok možno už ani nebude.

Zastanem pred maličkým dvorom, ktorý mi je známy, akurát z druhej strany. Preleziem malý drevený plot a zoskočím priamo do mláčky. Tenisky ostanú mokré a rovnako aj okraj mojich nohavíc.

„Bránka je otvorená," podotkne hlas z tmy a ja odolám nutkaniu zapnúť baterku. Ross mi predsa povedala, že tu bude.

„Ďakujem za informáciu," zašomrem a podídem k Stephanie, ktorá sedí na nízkom betónovom obrubníku okolo pivničných dvier zabudovaných do zeme.

Natiahne pred seba ruky a v šere vidím, že ich má prázdne, no poriadne previazané obväzom. „Aby si si bola istá, že ťa nebodnem odzadu. Lebo od teba zbraň asi tiež nedostanem, čo?"

„Ešte si to premyslím. Je tam niekto?"

Steph zavrtí hlavou. „Žiadne zvuky. A to tu už sedím dosť dlho."

Prikývnem a vytiahnem z vrecka zväzok pakľúčov. Ak nepomôžu, hrubá sila to istí.

Stephanie sa nakloní ponad moje plece a tak zabráni občasným kvapkám, aby dopadali na mňa. Neviem, či je to jej cieľ, no dosť o tom pochybujem. Skôr sa ma snaží znervózniť. A to jej ide priam ukážkovo. „Musíš stáť nado mnou? Je to neskutočne iritujúce."

Sucho sa zasmeje a odstúpi sa. „Ako vidím, už každému z vás utiekli tabletky. Konečne sa aspoň troška môžete vžiť do mojej situácie."

Fľochnem na ňu cez rameno. Postáva len meter za mnou s rukami pevne pritlačenými k hrudi akoby z nich chcela vypudiť všetku bolesť. Žeby tabletky na utlmenie bolesti prestali zaberať? „Viem na čo myslíš," podotkne po chvíli ticha. „No na mňa tie tabletky už celkovo vôbec neúčinkujú. Keď som zoskočila z budovy, Meerová ma tým dopovala tak často, že som voči tomu už úplne imúnna."

„Aj voči bolesti?"

„Voči bolesti nemôžeš byť plne odolná," podotkne a uprie pohľad kamsi za môj chrbát. „Stále ťa niekto podrazí. A to bolí vždy rovnako. A rana sa nikdy poriadne nezahojí."

„Hovoríš o niečom konkrétnom?"

Stephanie mykne plecami. „Zober si napríklad seba. Ja som ti verila, Nat. Verila som jedine tebe. A ty si po celý čas pracovala pre Ross."

Nikdy som nad tým nepremýšľala. Že ona ma možno brala ako skutočnú oporu. Ale záleží na tom? Táto celá situácia bola o inom. „Nepracovala som pre ňu celý čas. Len od istého okamihu. Po tom, čo som zistila, že si ju aj chlapcov chcela zabiť."

„A čo som mala robiť? Nesúhlasili by so mnou."

„Jasné. Tak ak s tebou niekto nesúhlasí, chytíme sa nožov a ideme sa dobodať? Si chorá, Stephanie."

„Akoby som o tom nevedela," zašomre a podíde ku mne. „Ukáž."

Síce s nevôľou, ale podám jej zväzok pakľúčov. Vrhne na ne rýchly pohľad, potom chytí jeden a veľmi rýchlo odomkne. „Meerovej som sa vlámala do každého kancla, do každého laboratória. Viem aké zámky používa."

Vďačne jej kývnem a poberiem sa pred ňou. Dole, po tmavom schodisku.

„Akože Stephanie?" vyletela som na Ross aj cez vysielačku. „Ja s ňou nebudem spolupracovať!"

„Pozri, Steph pomáhala Meerovej zostrojiť tie prístroje. Bude vedieť ako na to."

„Podrazí nás."

„Potom ju zabi. Ale musíme sa o to aspoň pokúsiť. Videli sme ich. My s nimi nevieme vôbec pohnúť."

Ešte hodne dlhú chvíľu som šomrala nad faktom, že budem musieť dýchať rovnaký vzduch ako Stephanie Tysonová. Možno to nakoniec ani nebol taký strašný nápad.

Zastaneme na konci slepej uličky a ja na stenu nakreslím preškrtnuté písmeno O. Veľké, grécke písmeno fí.

Stena sa odsunie a my vojdeme do miestnosti pod zemou. Presne ako pri mojej prvej návšteve, sú tu čudné súčiastky, kopy papierov a aj veľký stroj v tvare lávovej lampy, ktorý zostrojila ešte prvá veliteľka Kupoly, Amina Parkerová.

„Mám otázku. Naposledy som videla Woolera ako leží na zemi a váľa sa vo vlastnej krvi. Ako dopadol?"

„Našli ho takmer dva dni na to," zaškerí sa Stephanie. „Hoci pri toľkých ranách pochybujem, žeby mu ešte niečo pomohlo. Je mimo hry. Mŕtvy, zrejme niekde zahrabaný v zemi. Alebo ho má Meerová odloženého, no na to fakt nevidím dôvod."

Prikývnem. Konečne nejaké dobré správy. „Odviedla si dobrú prácu," dodá Steph a podíde rovno k vysokému stroju.

Posvietim naň baterkou a neunikne mi modrá tekutina na jej vrchu. Zaschnutá a stará, zrejme rovnako, ako Hawkeho modré vlasy. „Takže?" spýtam sa Steph a obídem celú mašinériu. Hawke vravel pravdu, je to ako nedobytná pevnosť.

Hawke sem, Hawke tam, doriti, Natasha, prestaň naňho myslieť! Musíš sa sústrediť!

„Tento prístroj je centrála. Okrem tohto jedného sú v Kupole umiestnené ďalšie štyri, všetky blízko hraníc. No riadia sa cez tento. Ross má pravdu, prístroje budú čoskoro aktívne a Kupolu zamorí rádioaktívna zmes."

„Na čo je to vlastne dobré?"

„Prežijú len tí, ktorí na to majú," mykne Steph plecami. „Ale ako dúfa Meerová, prispôsobia sa novým podmienkam. Je šialená."

„Ako to zneškodníme?" nadvihnem obočie a poklopkám rukou po povrchu. „Myslím tak, aby vyhoreli všetky."

„Sú navzájom prepojené. Ak by sa zneškodnil niektorý iný, zvyšku by sa nič nestalo. Ale ak vyradíme tento, padnú aj ostatné."

„Bude to fungovať?"

„Malo by," prikývne Steph. „Ale budeme musieť byť rýchle."

„Ako veľmi?"

„Nadľudsky," podotkne Stephanie a potrasie hlavou. „Keď úplne prvý prístroj vyhodila do vzduchu Amelia, umrela aj spolu s ďalšími ľuďmi. Ona bola na jednej strane miestnosti, jej matka na druhej a dvaja strážnici vo vedľajšej strane miestnosti. Prestrelila sklo – Amina ho mala z inej látky – a tlaková vlna a vybuchujúca radiácia zničili takmer celú budovu. V priebehu niekoľkých sekúnd."

Zovriem pery do tenkej línie. „Takže, ak by sme sa schovali za stenou, nepomohlo by to?"

„Možno. Tieto steny sú pomerne pevný materiál, ktorý by to mohol udržať. Ale aj tak nie som si istá, či sa vôbec dostaneme až k dverám."

„Čiže, ako náhle sa guľka dotkne tej zmesi, začne to vybuchovať?"

„Nie celkom," namietne Steph. „Guľku vieme dostať len do chladiacej zmesi. Stroj vybuchne až potom, čo sa prehreje. No keďže ide o nestabilné izotopy, máme k dobru len pár sekúnd navyše."

„Za ten čas sa dostaneme za stenu," podotknem po chvíli, čo si prezriem terén aj dĺžku trasy. „A podľa mňa aj stihneme zatvoriť tajné dvere."

„Takže si vyčistime trasu." Stephanie okamžite kopne do kopy papierov a tie odletia z cesty. Ja odsuniem dlhý stôl a potom aj nejaké debny. V hlave mi treští bolesť a moje svaly na bruchu tiež nie sú nadšené.

„To by sme mali," zhrniem poslednú kôpku papierov a narovnám sa. „Čo teraz?"

„Vylez na ten stôl. ED má v strede presne malú dierku. Tam musíš hodiť guľku."

„ED?" zvraštím obočie a Steph sa uškrnie.

„Ako extrémne nebezpečné. Chápeš, lebo je to extrémne nebezpečné."

„To kto vymyslel?"

„To Meerová stále vrčala na Woolera, aby sa nepribližoval, lebo je to extrémne nebezpečné. Tak nejako sa stalo, že sme stroje nazvali ED."

Pokrútim nad tým hlavou a pomaly sa usmejem. Následne rozzipsujem batoh a vytiahnem svoj sveter, v ktorom je zabalená extrémne nebezpečná, ale hlavne horúca, guľka. Ruksak podám Steph. „Choď za dvere. Budeš ich po mne veľmi rýchlo zatvárať, jasné?"

„Nebojíš sa, že ťa tu zamknem?" spýta sa provokačne.

Pokrútim hlavou. „Neurobíš to. Lebo potom ti Ross nesplní tvoje želanie."

„Ale," prehodí pobavene, „vieš viac, než som si myslela. No nezabúdaj, ešte stále by som to vedela zhodiť na náhodu."

„Nevedela. S Ross mám dohodu. Tvoje želanie ti splní, len ak sa stadiaľto dostaneme obe. Živé," dodám.

Steph nado mnou prevráti očami a sa poberie za dvere aj s mojim batohom. Ukážem jej zdvihnutý palec a ona len pokrúti hlavou, s rukou pripravenou nakresliť fí.

Mrknem pohľad na hodinky. Ešte mám dve minúty k dobru. Fajn, zatiaľ musím vymyslieť ako čo najviac predĺžiť moment výbuchu. Nerád by som tu zhorela. Alebo vybuchla. Či roztavila.

Porozhliadnem sa okolo a podídem k stolíku. Zoberiem tri hárky papiera a vyleziem na stôl, aby som dočiahla na vrch ED-a.

Na samom vrchu, uprostred modrého kovu, je malá dierka. Guľka sa cez ňu zrejme ledva zmestí.

Priložím tri hárky na dierku a troška na ňu zatlačím, aby vzniklo malé „hniezdočko", kam guľka môže zapadnúť. Tri papiere prepáli za pár sekúnd.

Vrátim sa späť k môjmu svetru a rozviažem ho. Presne podľa mojich predpokladov, horúca guľka rozžeravila aj časť látky. Papiere zvládne dostatočne rýchlo.

Vrhnem rýchly pohľad na Steph, ktorá nepokojne prestupuje z nohy na nohu. Toto čakanie nie je príjemné nikomu.

Opakovanie vyleziem na stôl, teraz už aj s guľkou a svetrom v ruke. Na malý okamih budem musieť chytiť guľku, aby som ju premiestnila. Bodaj by som vedela, že bude taká pálčivá. Brala by som si rukavice. AP-R guľky sa nikdy takto neprehrejú.

„Rýchlo," posúri ma Steph, za čo si zaslúži jeden nevraživý pohľad. Je to ako dobrovoľne strčiť ruku do vreca s kobrami. „Niečo som počula," zdôrazní a to ma už prinúti kopnúť do vrtule.

Bez ďalšieho hypnotizovania malej guľky, ju chytím medzi palec a ukazovák. Zatnem zuby a prinútim sa hneď nepustiť guľku ani napriek páleniu, ktoré prerastá do celej mojej ruky.

Opatrne a hlavne presne, položím guľku do hniezdočka a okamžite ju pustím, ešte predtým, akoby som skočila zo stola, si všimnem, že takmer okamžite prepáli prvý papier.

Tvrdo dopadnem na zem a vtedy si uvedomím, že je neskoro. Nie kvôli guľke, ktorá už určite prepálila aj druhú vrstvu, ale kvôli otvoreniu ťažkého dreveného poklopu. Niekto sa vhupne do podzemia a ja sa inštinktívne chytím zbrane.

No ten muž, tá postava, musí vedieť, že sme tu, v ruke drží natiahnutú zbraň. Je odo mňa vzdialený a medzi nami je ešte aj Steph. Zrejme ma netrafí, uvedomím si, no v rovnakej chvíli mi dôjde, že nechcem ani to, aby ma ochránilo telo Stephanie Tysonovej.

Ale muž vystrelí.

Takmer môžem cítiť dráhu guľky, ako letí priamo naším smerom a registrujem len to, ako mávnem na Steph, aby uhla. Stihne sa pohnúť len o malilinký milimeter, naozaj o maličkú, zanedbateľnú vzdialenosť. No dosť veľkú na to, aby ju guľka minula. Namiesto nej sa totiž zahryzne do môjho pleca.

Stôl za mnou mi poskytne oporu, aby som nepadla a prinútim sa vystrieť si ruky. A vystreliť. Som si istá, že červená AP-R guľka neminie svoj cieľ a zabije toho bastarda.

Chlap padne k zemi a nebyť tejto strašnej situácie, zajasala by som. No začujem to jediné a jasné čľup, ktoré ma za posledných pár sekúnd už druhýkrát presvedčí o tom, že je neskoro. A mojim telom sa šíri presne taká bolesť, ktorá ma prinúti ustrnúť. Rovnaká, ako keď ma zvykol mlátiť otec. Keď nezáležalo na ničom. Len na tom, aby prestal a aby som pretrpela tú bolesť. Fyzickú i psychickú.

Stephanie naznačím jeden pohyb. Musí ho poznať, aj ona bola predsa niekedy Ostreľovačkou. Ukazovákom si prejdem po hrdle a následne mávnem smerom nahor. Ako na symbol toho, že ma tu má nechať.

No namiesto toho, aby zavrela tajné dvere, sa rozbehne ku mne. Ruksak nechá na zemi, no jej nohy naozaj smerujú mojim smerom a ona skutočne dobehne až ku mne. Niečo mi hovorí. Viem to, ale nedokážem ju počuť. Som ako v hypnóze. V príliš krutej a bolestivej hypnóze. 

Môže za to strach zo smrti? Alebo jednoduchá rezignácia, žeby som to ani tak nestihla?

Stephanie to vzdá, jednoducho ma schmatne za rameno a začne ma ťahať so sebou. Jej ruky musia bolieť ako šialené a možno presne to je tá vec, ktorá ma preberie.

Ona kvôli mne riskuje svoj život.

Prinútim sa pohnúť zdrevenenými nohami a pomôžem Steph v tom, aby sme napredovali. Netuším, kde presne stojíme, keď sa ozve hlasné bum!, chytí nás tlaková vlna a zdvihne zo zeme. O niečo nás to pritlačí, no bolesť sa stratí rovnako rýchlo, ako aj prišla.

Všetko sa vypne a oslepí ma svetlo. Možno skutočne existuje slnko za Kupolou. 

Posledná kapitolka z pohľadu Nat...

Btw. včera mi bolo zle, tak preto som nepridala časť. Teda ak chcete, povedzte a dnes pridám ešte jednu :)