Mapu opäť poskladám do malého štvorčeka a hodím si ju do vrecka. Je čas vyjsť do Kupoly. Cesta v podzemí prebiehala hladko a bez problémov. Nenarazila som do nikoho a ničoho, presne ako som predpokladala.

Opatrne vyjdem po schodoch a pootvorím dvere na ich vrchu. Ako sa ukáže, ide o jednu z dvier na starej kaplnke v cintoríne.

Táto budova sa už roky nepoužíva, no pamätám si, že raz, keď pochovávali istého chlapa, obrad sa nekonal priamo pri hrobe, ale tu vo vnútri. Bol to mamin kolega a ona tvrdila, že toto bolo jedným z jeho posledných želaní. Aby sa omša k pohrebu konala tu a nie vonku.

Viem, že som to vtedy nechápala a mama sa mi to snažila vysvetliť tým, že ide len o inú variáciu pohrebu.

„Rovnako ako sa nájdu ľudia, ktorí sa chcú dať spopolniť?" spýtala som sa mami. „A potom ich pozostatky rozsypú za hranicami?"

„Niečo podobné," prisvedčila s úsmevom, ktorý sa k pohrebu veľmi nehodil. „Ale skôr by som povedala, že ide o miesto. Či sa dá popol rozsypať za hranicami, vloží sa do hrobu, alebo si malú truhlicu uloží rodina na policu. Chápeš?"

„Myslím, že áno."

Miestnosť sa od toho pohrebu nezmenila. Bolo to už dávno, mohla som mať možno sedem rokov, alebo niečo krátko cez. V každom prípade, bolo to ešte v dobe, keď sa svet nad našimi hlavami nerozpadal.

Celú kaplnku tvoria len dve miestnosti, obe dostatočne malé na to, aby sa tam nedostali všetci príbuzní. Možno chcel mať mamin kolega pokoj a priestor len pre ľudí, ktorí boli skutočne blízki jeho srdcu.

Jedna izba je pre farára, ktorého jediná úloha je prečítať pár riadkov a pokvapkať truhlu svätenou vodou. Rodičia mi tvrdili, že veľké pohreby v Kupole nikdy ani neexistovali. V dobe, keď mesto počalo svoju existenciu, bolo toľko mŕtvych, že na pohreby jednoducho nebol čas ani priestor. Neskôr sa spravil kompromis a ľudia sa začali pochovávať aspoň symbolicky podľa predpisov katolíckeho náboženstva.

Miestnosť farára je malá kutica so stolom, stoličkou a starou skriňou, ktorá má pootvorené jedny dvere a vytŕča z nich dlhá biela róba. Poslednou drobnosťou je malé okienko a dvere, cez ktoré som sa sem vhupla aj ja. Boli schované za tapisériou Boha.

Druhá izba sa takmer vôbec nezmenila od pohrebu, ktorý sa tu konal. Okná ostali zatiahnuté čiernymi závesmi, stoličky  poukladané do polkruhu a v strede miestnosti je ešte aj podstavec, na ktorej ležala truhla. V rohu zostal dokonca aj starý veniec so zhnitými ružami a nečitateľným nápisom.

Vyjdem zo zatuchnutej kaplnky, kam už roky zrejme nevkročila živá duša. V Kupole vládne rovnaká tma ako pred niekoľkými hodinami, ba dokonca dňami.

Vyjdem z cintorína čo najkratšou cestou – preleziem nevysoký kovový plot naokolo. Sveter sa mi naň zachytí, ale po posledných udalostiach to nie je nič, čoby ma vyhodilo z pokojného rytmu.

Od cintorína je to len na kúsok k hranici Kupoly a medzi tými významnými bodmi nášho mesta, je len jedna maličká budova, o ktorej existencii ľudia vedia len preto, lebo kazí výhľad z okien nemocnice na bielu, ničotnú stenu.

Je to stará drevená kutica, ktorú kedysi chceli prerobiť na sklad liekov, ale vedenie Kupoly usúdilo, že je lepšie, ak budú pod zámkou priamo v nemocnici.

Budova tak ostala opustená a po rokoch schátrala a v podstate z nej veľa neostalo.

Dvere sú vylomené a tak sa ľahko dostanem dnu. Interiér tvorí stôl, stolička, zopár skríň, poličiek, ale všimnem si aj oblečenie na pohovke a zopár pohárov na poličkách. Niekto tu býval?

Prejdem cez tri izby. V jednej spoznám spálňu, v druhej kúpeľňu. Ale tretiu identifikovať nedokážem. To v konečnom dôsledku ani nie je dôležité, totiž na stene sú do polovice odkryté dvere a ja nepochybujem o tom, že vedú práve do tej tajnej chodby.

Roztrhaný záves stiahnem zo zvyšku steny a odhalím tak dvere, ktoré sa však líšia od ostatných. Malými dierkami, do ktorých dokonale zapasuje päť ozubených koliesok a kľúč, k nim patriaci.

Mechanizmus v dverách cinkne aj bez otočenia kľúča v zámke a dvere sa s hrmotom odsunú. Čas ich zrejme poznačil, ako všetko ostatné naokolo, lebo sa neotvoria úplne. Až keď sa pretláčam cez úzku škáru si všimnem na nich záhyb, ktorý bráni úplnému otvoreniu. Akoby niečím ťažkým narážali do dverí a snažili sa ich vylomiť.

Preleziem cez škáru a v rovnakom momente, ako stúpim oboma nohami na podlahu, sa niečo nad mojou hlavou rozsvieti.

Po tme vonka aj v budove ma svetlo na malú chvíľu oslepí, no keď otvorím oči a zrak sa mi rozjasní, všetko je ešte čudnejšie než kedykoľvek predtým.

Stojím v maličkej miestnosti s rozlohou meter krát meter a s jasnou lampou nad hlavou. No na zemi je diera, ktorá vedie bohviekam. Je k nej pripevnený rebrík, ktorý čaká len na to, aby po ňom niekto zliezol.

Ak je to také jednoznačné, prečo váham?

Jasné, po posledných dňoch by som sa nečudovala, ak by to bola obyčajná pasca. Rebrík v tme, vedúci do podzemia. Do najtajomnejšieho bunka Amabel Parkerovej. Vlastne nie som si istá toho, či sa viac bojím možnej pasce, alebo toho, čo ma tam skutočne čaká.

Baterku, ktorú som doteraz držala v ruke, si strčím za opasok a prejdem k diere. Stačí jeden malý krok a som pri nej. Je úzka a určená zrejme pre útle telo samotnej Amabel. Ktorá sa vraj nenormálne podobala na mňa, čiže by som nemala mať problém prepchať sa tam.

Zdola sa svieti rovnako ako tu, ostáva mi teda len dúfať, že všetko vypáli ako má a tento nápad sa nerozpadne na atómy.

Chytím sa rebríka a začnem liezť dole. V duchu počítam priečky, ktorými zostúpim, ale po štyridsiatich piatich stratím vlákno a hodnú chvíľu ešte klesám.

Nakoniec sa uzučká diera stratí a ja skočím na betónové podlažie. Predo mnou je len stena, ale cítim, že za mnou je prázdno, niečo veľké, veľká miestnosť.

Pomaly sa otočím a zatajím dych.

Stojím na vyvýšenej ploche a dole vedie ešte točité schodisko. Tesne predo mnou je zábradlie z tehál. Na strope je rad veľkých svetiel, ktoré jasne ožarujú miestnosť. Je to niečo obrovské.

Hangár, ktorý nám zabezpečila Talin, bol nič oproti tomuto. Zmestili by sa sem stovky ľudí.

Steny sú opracované dohladka, strop naberá líniu oblúka a podlaha je vykladaná dlaždicami. No tvar a rozmery miestnosti nie sú vôbec tou vecou, ktorá zaujme na prvý pohľad. O to sa skôr postará vybavenie miestnosti, ktoré je rôznorodé až príliš.

V jednom kúte je veľká posteľ, stolček s taniermi a pohármi a vedľa nich je malý sporák. Dva metre na to je však už obrovská obrazovka počítača. Ďalej sú nejaké prístroje, niektoré zrejme ešte v štádiu prípravy.

V ďalšom rohu je skrytá kôpka špinavého prádla. Inde je zase veľká kopa papierov cez tri stoly. Pred jedným počítačom je kamera na stojane.

Rukami prejdem po zábradlí a zhlboka sa nadýchnem. Toto miesto muselo patriť géniovi s chaotickým životom. Amabel a Samovi.

Rozbehnem sa nadol po schodoch. Sú z kovu a nepríjemne škrípajú pod mojimi nohami. Posledný schodík preskočím a dopadnem na dlaždice.

Najskôr sa pristavím pri kôpke oblečenia. Ženské aj mužské tričká, spodná bielizeň, nohavice. Museli tu dole istú chvíľu pobudnúť.

Prejdem povedľa radov počítačov, skúmaviek a rozobratých prístrojov. Spoznám medzi nimi aj jeden veľmi podobný tomu, ktorý Meerová označila za ničiaci prístroj. Tento má však rozobratý vrch a tekutina sa v nej nepohybuje.

Na stole ležia dva sčernené taniere, ktoré po poslednom jedle zrejme neboli umyté a vlákno plesní obrástlo zvyšky. Na pohároch stále vidno sčernené okraje od kávy. Posteľ je rozhádzaná, paplón je na dvojici vankúšov.

Nakoniec sa posadím na stoličku pred obrovským monitorom a zadržím dych. Všetko nasvedčuje tomu, že Amabel a Sam tu bývali. Alebo prečo? Kedysi určite žili aj nad povrchom. Prečo to vymenili za podzemný bunker? Navyše, všetkého je tu akurát tak pre dvoch. Kam zmizla ich dcéra?

Pohnem myškou, ktorá je na stole a monitor sa rozsvieti. Je až neuveriteľné, že to stále funguje. Kliknem ľavým tlačítkom a obrazovka sa z bielej premení na farebnú. Zíza na mňa tvár, ktorá by mohla byť aj moja. Tvár Amabel Parkerovej, možno v troška staršej verzii.

Kliknem zas a spustí sa video. Miestnosť okolo mňa pohltí prítmie a tvár na obrazovke sa pohne.

Amabel môže mať možno tridsať, až tridsaťpäť rokov, no stále vyzerá byť vo forme. Kučeravé ryšavé vlasy má ostrihané nakrátko, ledva sa jej dotýkajú sánky. Jej oči sa vpíjajú do mojich.

„Začnime na začiatku," prehovorí, obraz sa rozostrí a nahradí ho druhý.

Video zaplní obraz nejakého mesta a podľa písmeniek, ktoré vyskočia v rohu, prídem na to, že ide o mesto Messina na severnom cípe Sicílie.

Amabel kráča aj s kamerou, ktorú má asi zabudovanú v oblečení, po ceste vedľa obrovskej vodnej plochy. Musí ísť o more, jednoducho musí, lebo iným spôsobom si honosnú, niekoľko poschodovú výletnú loď s menom Valencia, neviem vysvetliť. Vedľa cesty sú vystavané palmy a na druhej strane je krásna budova s veľkou bielou kupolou a krížom na vrchu. Kamera prechádza cez ulicu blízko vodnej plochy a zrejme v pešej zóne. V diaľke sa črtá výbežok ostrova.

Amabel nečakane zahne a vyberie sa po vedľajšej cestičke hore, na menší kopec.

Zastane až pred menšou budovou s pastelovou fasádou. Podľa nápisu usúdim, že ide o nejaký penzión.

Práve by šla zaklopať na dvere, keď nejaký hlas zakričí: „Chi sei tu?"

Amabel zastane rukou tesne pred dverami a otočí sa. Za ňou stojí nízka žena s čiernymi vlasmi a zatrpknutým pohľad. Amabel začne angličtinou ešte z časov pred Kupolou: „Sorry, I don't understand."

„Who are you?" začne žena po anglicky s mierne lámavou výslovnosťou.

„I am trying to find a hotel or a pension."

„Have money?" spýta sa žena čudne a posledná hláska sa zasekne v jej hrdle.

„That is the problem. Someone stole my wallet."

Žena oproti sa zamračí. „Sorry, I can't help."

Žena Amabel obíde, akoby tam ani nebola a tak sa Amabel poberie ďalej. Prejde zopár ulíc, kým sa zase nezastaví pred penziónom a nezaklope na dvere.

Vykukne z nich pekná mužská tvár s opálenou pokožkou a s veselým úsmevom. „Hello, madam. Can I help you?"

„I have a big problem," odvetí Amabel a rozpovie historku o tom, ako jej ukradli peňaženku pri prehliadke nejakého kláštora.

„Come," kývne jej muž a Amabel za ním vojde do malého penzióna. „You can sleep here." Ukáže jej malú miestnosť s posteľou a televíziou. „Dinner is at 7:00 PM. Don't be late." Žmurkne na ňu a vyberie sa preč.

Amabel ho ešte zastaví. „What is your name?"

Muž sa na ňu usmeje. „Antonio Corte."

„Thank you, Antonio."

Obraz malej izby sa stratí a nahradí ho kopa malých obrázkov z rôznych kútov sveta. Miestnosťou sa rozľahne hlas staršej Amabel: „Prešla som veľkou časťou sveta, aby som našla ľudí, ktorí majú dostatočne dobré úmysly na to, aby ma prijali aj bez peňazí. Tých ľudí som po niekoľkých mesiacoch vyhľadala znova."

Zase sa ukáže pohľad na penzión, v ktorom v tú noc prespala Amabel. Zase zaklope na dvere a otvorí jej ten istý vysmiaty muž. „Hi, Antonio."

Muž sa poškrabe po hlave, akoby sa snažil spomenúť si, kde tú tvár už videl. Následne luskne prstami. „Ah, you are the girl without a wallet!"

„Yes, I am."

Antonio ju pozve ďalej a oni sa usadia na pohovkách. „I came to tell you something serious."

Amabel začne vysvetľovať, že sa chystá niečo veľké, niečo, čo zničí svet. Odvoláva sa na informácie, ktoré by nemala vedieť a tvrdí, že ak sa chce Antonio zachrániť, musí ísť s ňou.

„And my family?"

„They can go with us."

„Why are you doing that?"

„Because I'm still human."

Obraz sa zase preruší a objaví sa tvár tridsaťročnej Amabel. „Ľudí som zaviedla do podzemia, ktoré sme vybudovali pod Ruskom. Išlo o časť, ktorú mala kúpenú matka na postavenie svojej Kupoly. Rebeli z celej USA mi pomáhali vybudovať systém chodieb, ktoré sa prepájali s matkinými plánmi. Podzemné mestečko bolo pripravené na svojich obyvateľov."

Obraz sa prestrihne na scénu v podzemnom mestečku. Kamenné steny, tunely jaskýň a osvetlené námestie. Ľudia okolo Amabel len tak žasnú a neveriaco si premeriavajú svet vytvorený špeciálne pre nich.

„Naozaj nastane koniec sveta?" spýta sa žena vedľa Amabel po anglicky, hoci jej črty nasvedčujú skôr tomu, že je Ruska.

„Áno."

Obraz späť na staršiu Amabel. „Ľudia sa vžili do prostredia ľahko. Boli menšie výkyvy viery, ľudia pochybovali. Ale potom atómová bomba vybuchla, svet bol zničený a oni boli ochotní priniesť mi aj modré z neba.

O pár mesiacov neskôr, som sa dozvedela o mojej sestre, ktorá bola v Kupole. Poslala mi list. List, ktorý bol jej nepriamym priznaním samovraždy. Zabila našu matku, seba a zachránila svojich priateľov. Jej jedinou požiadavkou bolo, aby som odkaz, že to robila pre jej kamarátov, odovzdala ľuďom, na ktorých jej záležalo.

Tri roky na to som sa vybrala do Kupoly. Našla som Samuela O'Leandera, ktorý práve dokončil svoje životné dielo. AP-R zbrane."

Obraz sa prepne a video zrazu ukazuje vnútrajšok budovy SOFTPOE. Kanceláriu, uprostred ktorej sedí mladý muž so šticou svetlých vlasov. „Ako vám pomôžem?" spýta sa a vstane no následne padne na zadok späť do stoličky. Tvár si vloží do dlaní. „Amelia? Ako?"

„Ja nie som Amelia, Sam," povie Amabel a začne sa k nemu približovať. Kamera nezaostrí na neho ale na pištoľ a na guľku na jeho stole. Na čiernu AP-R zbraň a na jej prvú guľku.

„Ty si..?"

„Som jej sestra. Volám sa Amabel."

Scéna sa preruší a namiesto tváre Amabel sa objaví nákres AP-R zbrane. „Sam nevedel presne, čo vytvoril. Chcel len zabudnúť. No mňa sila jeho guliek ohromila. Vedela som, že sa v nich skrýva obrovský potenciál. Boli vytvorené na organickej štruktúre radiácie v tele Amelie."

Obraz nahradia nejaké výpočty, kreslené reťazce DNA. „Ostala som v Kupole, aby som zistila, čo všetko sa za tými guľkami skrýva. Sam... on ma miloval. Nebolo to obojstranné, ale raz sme sa spolu vyspali... ostala som tehotná. Keď sa to Sam dozvedel, požiadal ma o ruku. Prišlo mi to vhod, mala som aspoň istotu, že budem vedieť o všetkom, o čom vie aj on. Možno za to mohli hormóny, alebo čert vie čo, no po čase som si ho zamilovala. Nie som si istá, či tým spôsobom, akým miloval on mňa, no rada som s ním trávila čas. Jeden večer mi vysvetlil, že v jednej guľke od AP-R zbrane sa ukrýva viac energie, než v celej Kupole. Bol to šok.

Povedal mi, že najviac sa tej energie aj tak ukrýva v tých, ktoré vytvoril po prvé, pre Ameliu. Ale neexistuje človek, ktorý ich vie naštartovať. Vraj aj Ostreľovač s čiernym stupňom radiácie by bol otázny."

Obraz sa vymení za taký, v ktorom Amabel chytí do ruky maličké guľky. Premenia sa na oranžové. Pri dotyku so Samovou pokožkou ostávajú nemenné. Dotkne sa ich istá žena s krátkymi čiernymi vlasmi. Guľka sa premení na červenú.

V rohu obrazovky sa objaví: Hana Rooseltová, prvá červená Ostreľovačka.

Ďalšiu guľku chytí chlap podobný Samovi. Nič sa nestane. Guľka poputuje ďalej k vysokej brunetke, v ktorej rukách nadobudne svetlú bielu farbu. Samantha Schmeilzweiker, stupeň radiácie biela.

Do rúk dostane guľku vysoký chlap s čiernymi vlasmi. Môžem len hádať, no prisahala by som, že ide o Philipa Meinoira. V jeho rukách sa guľka premení na sivú a on zavrtí hlavou. Philip Meinoir, stupeň radiácie sivá.

Na obrazovke sa objaví tvár Amabel. „Prešli sme v Kupole každého živého človeka, no nikto nemal stupeň radiácie čiernu. Vlastne len minimum ľudí disponovalo AntiR génmi. Mala som plán. Na jej uskutočnenie som však nebola v kondícii. Tehotenstvo si vyberalo svoju daň. Dohodla som sa teda so ženou, ktorá sa postarala o to, aby som aj so Samom v podstate zmizla a naše mená boli vymazané spolu aj s Ameliou a našou matkou.

Tá žena sa volala Geneva Meerová."

Pri počutí jej priezviska ma strasie. Už mi začína byť jasné, čo všetko sa mohlo pokaziť. Správna odpoveď je: úplne všetko.

„Presvedčila som ju, aby šla na vlastnú päsť von do rádioaktívnej búrky. Bola to moja kamarátka a tak súhlasila." Hlas Amabel sa mierne zachveje a jej tvár nahradí obraz kamery zrejme na oblečení Genevy Meerovej.

Obloha je zatiahnutá do tmavých farieb a okolo Kupoly sú len trosky. Oveľa väčšie a novšie než tie, ktoré môžeme vidieť my. Geneva prejde pár metrov, aby sa vzdialila od Kupoly. Všetko nad jej hlavou je čierne, musí sa schyľovať k obrovskej búrke, ktorá bude hrôzostrašná ešte aj zvnútra. „Bože, Amabel, do čoho si na to zatiahla?" Jej hlas sa chveje a následne sa rozprší. Jej telom mykne, ako po elektrickom šoku. „Bože, Bože, Bože!"

Postupuje ďalej od hraníc, do hustejšieho dažďa. Oblohu začnú osvetľovať blesky a hrmenie rozvibruje zem pod nohami Genevy.

Žena sa rozbehne, viem to podľa knísavých pohybov a zastane si pri nejakom mŕtvom kmeni starého stromu. Blesky jej šľahajú nad hlavou a Geneva si do rúk zoberie AP-R zbraň. Zo zásobníka vysype guľky a tie jej padnú na zem. V rukách drží len jednu jedinú, no nezafarbenú.

Natiahne pred seba dlaň v rukavici. Guľku drží opatrne, akoby sa bála, že ju popáli.

V tom udrie blesk. Presne do tej maličkej guľôčky a obraz zanikne v zrnitej mozaike. Po chvíli sa k tomu obrazu pridá hlas Amabel: „V tú noc som porodila svoju malú dcérku Ameliu. Geneva sa však nevrátila ani na nasledujúce ráno, ani na ďalšie potom. Myslela som si, že je mŕtva. Že som zabila jedinú kamarátku, ktorú som získala. Pravda bola o stupeň horšia.

Geneva sa zvonka vrátila týždeň na ten incident. Na tele mala popáleniny, ale v ruke držala tú guľku. Doslova ju po mne hodila, no energia sa z nej nevybila ani po tom, čo narazila do steny našej spálne a skotúľala sa na obliečky vedľa malého dievčaťa.

Vstala som z postele, aby som ju objala, alebo jej pomohla, hocičo. Chcela som napraviť svoje nenásytnú zvedavosť, ktorá mi už teraz nepripadala dôležitá. Ale Geneva do mňa sotila a ja som sa s knísaním zosunula na posteľ. „Zomrela som," vyštekla. „Ten sprostý blesk ma zabil!"

Myslela som si, že blúzni. Že sa premenila na Mutanta. A v tej chvíli som myslela len na to, aby som malé dievča držala od nej čo najďalej. „Geneva, upokoj sa."

„Nie!" skríkla a malé sa na posteli rozplakalo.

„Ja neviem čo sa stalo, ale..."

„Áno, nevieš to, lebo kým si ty tu sedela na zadku, ja som pre tvoj chorý nápad riskovala život. A dala som ho zaň."

„Geneva, ale ty žiješ!"

„Nie, nie, nie!" kričala na mňa. „Umrela som, umrela!"

Vybehla z domu a ďalšie dni som o nej nepočula. Guľku nabitú radiáciou som mala schovanú aj pred Samom. No potom sa v rozhlase objavila správa, že veliteľka Meerová umrela a na jej miesto nastupuje jej jediná dcéra, Geneva.

Vedela som, že to nie je dobrý nápad, no na ďalší deň som za ňou zašla. Sedela vo svojej vlastnej kancelárii uprostred Kupoly a zazerala na mňa spoza stola. No po jej popáleninách a zraneniach nebolo ani stopy."

Obraz nahrávky sa zmení zo zrnitej čudesnosti na kanceláriu, ktorá sa za tých sto rokov vôbec nezmenila. Tá podoba mi aj vybije dych, no musím nastražiť uši, aby som začula tlmené slová Genevy: „Vypadni, Amabel. Už ťa v živote nechcem vidieť."

„Geneva, počúvaj ma..."

„Zmizni!" buchne rukami o stôl a pohár vody sa rozleje na nejaké papiere. Amabel podíde bližšie a pomôže jej zachrániť väčšinu papierov. „Strať sa!"

Vychmatne jej z rúk papiere, ale Amabel neustúpi. Geneva jednoznačne stratí nervy a sotí do Amabel. Rukou na chvíľu zakryje aj kameru a obraz sa objaví až vo chvíli, keď kamera zaostrí na strop.

Objaví sa tvár Amabel: „Ničomu som nerozumela. Geneva mala obrovskú silu a hoci ledva do mňa drgla, padla som a na tom mieste sa mi vytvorila modrina. Vtedy som až plne pochopila slová Sama o tom, že tá guľka má nemožnú energiu. A tá sa preniesla aj na telo Genevy. Musela sa preniesť. Preto tvrdila, že umrela. Také prijaté množstvo energie by sa nedalo prežiť. Možno zažila klinickú smrť a energia ju zase naštartovala ako defibrilátor.

So Samom sme potom dlho žili pokojne, naše dievča rástlo ako z vody. Prešiel rok, potom dva a keď mala malá oslavovať svoje tretie narodeniny, náš život sa rozpadol.

Hana Rooseltová bola medzi Ostreľovačmi a dozvedela sa, že Geneva ich najala na špeciálnu úlohu, podľa ktorej majú odstrániť dvoch nepohodlných občanov Kupoly. Hoci ona do toho nebola zasvätená, bez problémov zistila, že malo ísť o mňa a o Sama. Museli sme zmiznúť. Teraz už skutočne.

Chcela som ísť za hranice, do môjho vlastného podzemného mestečka, ktoré som pred rokmi zanechala. Chcela som sa vrátiť medzi ľudí, ktorí ma mali radi, ktorých som mala rada ja. Neboli to také nemožné prosby. Napriek tomu som vedela, že neuskutočniteľné.

Po piatich rokoch si mestečko určite vybralo nového vodcu a ja by som bola len „ďalšia z Kupoly". Odvrhli by ma aj s mojou dcérou a manželom. A hľadali by nás.

Môj nápad bol jednoduchý a predsa, keď som s ním vyrukovala pred Samom, označil ma za blázna. Za človeka hodného mojej matky. Zrejme netušil, aké bolestivé sú jeho slová."

Obrazovka sa premení na spálňu. Sam leží na posteli, s nosom zaboreným do nejakej knihy. „Musíme zomrieť," povie Amabel a Sam sa na ňu nechápavo pozrie. „Vypočuj si ma a potom namietaj, dobre?"

Sam váhavo prikývne. „Geneva sa nás chce zbaviť. Utiecť nemôžeme, hľadala by nás. Musíme zomrieť. Potom nechá Ameliu na pokoji."

„Počuješ sa ty vôbec?" spýta sa Sam nasršene. „Chceš sa zabiť?"

„Ja chcem zabiť teba a ty mňa," opraví ho Amabel.

„Nie si normálna. Si rovnako šialená, ako tvoja matka!"

Na hodnú chvíľu nastane ticho a za ten čas sa na Samovej tvári mihne hneď niekoľko emócií. Prekvapenie, ľútosť. Strach a poznanie.

„Amabel... ja... nemyslel som to tak."

Vstane a podíde k nej ale ona ho od seba odtisne. „Chcela som povedať, že sa na mŕtvych musíme hrať. A zanechať za sebou len Ameliu." Na jej hlase počuť, že plače. Mala pravdu, Samove slová sa jej dotkli. Možno až priveľmi. Neviem presne, čo bola Amina Parkerová zač, ale musela byť strašným stvorením, ak ju jedna jej dcéra zabila a druhá ju vníma len v tom najhoršom možnom svetle. Áno, zničila Zem, ale... potom by to nebolo také osobné.

„Prepáč," vydýchne Sam. „Ako to chceš urobiť?"

„Nechať Ameliu u tvojho brata. My mu povieme, že ideme za hranice a nič viac. A postaráme sa o to, aby to bolo v deň obrovskej búrky. Nejaké mŕtvoly Mutantov určite prinesie vietor sem a... nikto nebude mať dôvod nemyslieť si, že sme to my. Hlavne ak hodíme za hranice niečo naše osobné. Oblečenie. Hocičo."

„A kam pôjdeme?"

„Mám jedno miesto."

Obrazovku zase naplní tvár Amabel. „Urobili sme presne to. Amelia ostala u Chrisa a jeho manželky Samanthy. My sme sa stratili. Na svoju dcéru som zanechala len náramok, ktorý je kľúčom úplne ku všetkému. Až raz vyrastie, možno to pochopí. A možno nie. Hana prepašovala zvyšky nášho oblečenia za hranice. V tú noc vypukla búrka a my sme boli oficiálne mŕtvi. To sme však už žili tu.

Guľku, ktorú kedysi Geneva nabila radiáciou, som si zobrala so sebou a po dňoch v tme som prišla na to, ako ju využiť. Sam vytvoril jednoduchý malý generátor, ktorý sme pripevnili na strop uprostred Kupoly. Presne v jej strede. A podzemie Kupoly ožilo rovnako, ako kedysi podzemné mestečko za hranicami. Zrazu život v podzemí nebol taký strašný. A dúfam, že ani nikdy nebude."

Obrazovka zapraská a objaví sa obraz Sama a Amabel v spoločnom objatí. Možno ho na začiatku nemilovala. Ale som si istá, že v dobe natáčania tohto, znamenali pre seba celý svet.

„Neviem kto si, prečo toto video pozeráš a ani to, ako si sa sem dostal. Som si istá len tým, že ak si tu, zaslúžiš si niečo vedieť, lebo nepochybujem o tom, že ak ťa život zahnal sem, tak sa Kupola rozpadá a svet je v troskách."

Slovo prevezme Sam: „Za mnoho rokov sa udialo mnoho vecí a s Amabel sme zistili v čom spočíva vraždiaca sila prístrojov, ktoré vytvorila Amina. Väčšinu svojho času sú neškodné a neúčinné. Zmes v nich je čudná kombinácia rádioaktívneho dažďa a ďalších rádioaktívnych prvkov. Väčšina z nich je vytvorená umelo a o ich existencii vie len pramálo ľudí. Tá zmes sa po aktivácii musí schladiť na určitú úroveň. Ten proces môže trvať aj roky. Celý systém ochladzuje modrá tekutina, ktorá prúdi v strede trubice a keď prevezme istú časť tepla, prístroj tú modrú látku jednoducho vypľuje a nahradí ho ďalšia várka. Tento proces sa má opakovať približne desaťkrát, za mesiac. Ak sú podmienky dobré, prístroj bude použiteľný do jedného roku od aktivácii."

Modrá farba. Hawkeho vlasy. Nebol to trik. Bola to chladiaca farba, ktorá skôr či neskôr spustí tie vraždiace prístroje. Srdce si cítim až kdesi v krku.

Opäť sa ozve Amabel: „Nepredpokladám, že k tomu niekedy dôjde, ale varovať ťa je to najmenej. Kým sme tu sedeli na zadkoch, prišli sme na ďalšiu veľmi dôležitú vec. Kupola sa po čase rozpadne. Ako jej štruktúra, tak dôjde aj jej energia a bude po všetkom. Preto potrebujete pomoc. Neviem, koľko času ubehne, kým toto video nájdeš a či tu nie si práve preto, lebo je Kupola na trosky, ale ak nie, dá sa ten proces zvrátiť. Úplne prvými guľkami, ktoré boli vytvorené do AP-R zbrane."

Spomeniem si na zopár nábojov na dne škatuľky, ktoré sme našli aj s mapou podzemia Kupoly. „Tie guľky je potrebné nabiť. Ak to niekto dokáže, potom stačí guľku umiestniť do malého generátora a prepojiť s elektrickou zásobou Kupoly. Možno preháňam, no jeden jediný náboj takej guľky môže vydržať aj sto rokov."

Sam ani len netuší, že vôbec nepreháňa. Podzemie sa ešte predsa stále drží. Nie je to presne sto rokov, podľa všetkého len deväťdesiatpäť, ale päť rokov hore-dole v tomto prípade naozaj nič nezaváži.

„Neviem, kto si," prehovorí Amabel pomaly, „ale musíš mať niečo spoločné s našou rodinou, ak si tu. Je mi ľúto, že všetko skončilo takto." A Sam ju v zábere opatrne pobozká.

Obraz stmavne a ja ostanem sedieť ako prikovaná na miestne. Ako v tranze sa premiestnim ku kamere na stojane. Zoberiem ju do rúk a prejdem s ním k posteli. Tam si začnem prechádzať všetko, čo v ňom je. Až kým nenatrafím na posledný záber.

„Hm, no fajn. Kamera točí, tak poďme. Poviem niečo o podzemnom mestečku. O tom, ako to tam funguje. No najskôr si dáme rýchly záber niekoľkých fotiek."

Amabel vytiahne nejaké fotky, na ktorých spoznám miesta z podzemného mestečka. Hlavné námestie. Tunel. Dom veliteľky. Fontánu. A potom sa objavia aj také miesta, ktoré som nevidela. Malá farma s nejakými zvieratami. Asi s kozami a kravami. Pole so pšenicou. Prirodzené jazierko v jaskyni.

„Toto miesto je jedno z mojich obľúbených," vydýchne Amabel. „Vždy tu bol pokoj, lebo som o ňom nikdy nikomu nepovedala. Teraz len dúfam, že ho nejaká zablúdilá duša našla. Bola by toho škoda. Nuž..."

Jej slová preruší buchot nôh na železných schodoch. „Sam, ja práve..."

„Nerob nič!" skríkne Sam z druhej strany miestnosti. „Našli nás."

„Čože?"

Amabel vyskočí na nohy, no jej otázky sú už zbytočné. Počuť buchot na tajné dvere. „Nedostanú sa sem. Nie bez náramku."

Amabel zdvihne ruku s náramkom, ktorý je presnou kópiou toho, ktorý mám na sebe aj ja. Teda, musí to byť kópia.

„Milujem ťa," šepne Sam a podíde k nej. Pobozká ju pred kamerou a ja vidím to, čo Amabel nemohla zahliadnuť. Nôž v jeho rukách. „Robím to pre našu dcéru. Len a len pre ňu. Prepáč," šepne opakovane a zdvihne nôž. Vrazí ho Amabel do chrbta a ona sa mu zosype v náruči. Zachytím jej posledný pohľad pred tým, než vydýchne. Posledný, nechápavý pohľad na svojho manžela, ktorý sa rozplače a poberie sa s jej nevládnym telom preč. Zhora sa ozve už len jeden výstrel.

S roztrasenými rukami položím kameru na posteľ a prejdem k miestu, kde je stolička a pred ňou držiak. Na podlahe je červená škvrna krvi. Ako posledný výdych Amabel Parkerovej. Ktorú zabil jej manžel.

Roztrasene sa nadýchnem a vložím si tvár do dlaní. Niektoré veci by možno mali ostať naozaj ukryté.

V náhlom chvate si strhnem z pliec ruksak a vysypem z neho všetko na zem. Sveter, zbraň, vodu aj jedlo. A aj maličkú škatuľku, v ktorej bola mapa. A tri špeciálne guľôčky do AP-R zbrane.

Zaváham, keď sa moje prsty ocitnú len kúsok od škatuľky, ale nakoniec ju otvorím. Tri guľky sú presne tam, kde boli aj naposledy.

Zatajím dych a hoci netuším prečo, cítim, ako sa mi slzy zozbierajú v očiach a pomaly klesnú na moje líca. Ak... nie, nebudem robiť unáhlené závery.

Chytím do ruky jednu guľôčku, no nič sa nestane. Pohľadom zavadím o čiernu šmuhu na mojej pravej ruke a guľku si preložím do ľavej.

Na dlani pocítim mravčenie, keď sa v guľke začne hmýriť hmota a nadobudne slabučkú zeleno-modrú farbu. Akoby som v ruke držala farbu vlastných očí.

Guľku rýchlo vložím späť na miesto a veci nahádžem do ruksaka. Prihodím k nim aj kameru. Ak som po videách prebehla dobre, sú tam všetky čiastočné nahrávky, z ktorých poskladala to, čo som si pozrela.

Rozbehnem sa ako o život.

Trielim po schodoch, po rebríku a z malej drevenej budovy vybehnem rovno do dažďa. Nemohlo by mi to byť viac jedno. Bežím až k dverám nemocnice, ktoré skoro rozkopnem. A potom až kým nenájdem Alexa.

Ten si ma prekvapene premeria. „Ross... čo..?"

„Mlč!" šteknem hnusnejšie, než chcem. „Teraz ideš so mnou."

„Kam?"

Ja však už idem preč smerom od neho a cestou sa zastavím ešte v kutici údržbára. Tam ma Alex dobehne a pripojí sa aj Salem. „Ideme vykopať hrob."

Ja sa radšej nevyjadrujem... ale na vaše názory som zvedavá :DD