Druhé poschodie, tretie dvere naľavo od schodiska. Alebo to boli druhé? Pre istotu nazriem do všetkých dverí, ktoré mi skrížia cestu. Keď som sa pýtal doktorky, odkiaľ presne vie, kde sú obväzy a všetky tie jej hračky k zašívaniu rán, ozval sa jeden chlapík zo SODA vedľa.

„Prezradil som jej to. Ona mi na oplátku garantovala, že ma nenechá vykrvácať." Až vtedy som si všimol veľký krvavý fľak na jeho nohaviciach.

Nakoniec naozaj za tretími dverami nájdem čosi, čo sa dá prirovnať provizórnej ošetrovni. Na drôte zo stropu visí vypnutá baterka a naokolo sú nejaké stoly, plachty a zazriem aj obväzy a striekačky. Bingo.

Načiahnem sa za baterkou na strope a podarí sa mi ju rozsvietiť, hoci sa nebezpečne zakníše a tiene sa roztancujú na stenách ako bláznivé tanečníčky.

Zoberiem jednu plachtu zo stolov a rozprestriem ju na zemi. Najskôr na ňu položím zopár kotúčov obväzov a medzi ne zakliesnim fľaštičky s nejakými roztokmi, ktorých mená mi pletú jazyk a krížia sa mi z nich oči. Na ich vrch hodím aj zopár nástrojov v plastových obaloch, ktoré by nemali prepúšťať baktérie a tým zabraňujú infekciám. Je medzi nimi zopár skalpelov, pinziet a podobných miniatúrnych vecičiek.

Nanosím toho na plachtu zo všetkého čo najviac a potom jej štyri cípy pritiahnem do stredu a uviažem uzol dosť silný na to, aby mi nič z toho nepovypadávalo.

Práve sa moje improvizované vrece pokúsim prehodiť cez plece, keď na chodbe začujem rámus. Ako keď sa rozbije porcelánová váza.

Položím veci späť na podlahu. Začnem si ohmatávať opasok, ale zbraň nie je nikde. Dopekla, musel som si ju nechať dole. Buď u Nat alebo jednoducho niekde položené.

Potlačím nadávku a porozhliadnem sa naokolo. Nakoniec si do ruky zoberiem malý skalpel. Rozhodne nič vražedné, ale lepšie ako hocičo, čo mám práve pri sebe. Lebo prečo nechodiť neozbrojený v budove svojich nepriateľov?

Zase začujem nejaký zvuk. Ako škrípanie črepín, keď po nich niekto prejde. Nemohol by som sa radšej niekde schovať?

„Rio?" hlas na chodbe je mäkký, ženský. A opatrne tichý, akoby sa bál, že odstraší kŕdeľ vtáčikov.

Vyjdem na chodbu a skalpel si pritom zasuniem do rukáva svetra. „Čo tu robíš?" spýtam sa postavy na druhom konci chodby.

Štíhle nohy stoja na úlomkoch bielych črepín keramického črepníka. Zem sa stihla premeniť na hlinu vďaka vode, ktorá stála na dne. Zelené listy rastliny pokrýva tmavý povlak zeminy.

Dievča stojí roztrasene, ruky sa jej trasú pozdĺž tela. Takmer môžem vidieť zhmotnené výčitky okolo jej tela. „Ja... prišla som ťa zabiť," hlesne a hlas sa jej zlomí.

Podvedome o krok ustúpim. „Prečo?"

„Ja za to nemôžem, Rio," potrasie hlavou a oči jej zalejú slzy.

„Môžeš," odseknem prudko. „Akoby si nemohla?"

Nerozumiem. Neverím, že po tom všetkom, po tom, čo som jej kryl chrbát, sa postaví proti mne. Nemôže... nie je to správne. Prečo vraziť nôž do chrbta niekomu, kto ti pomáha?

„Ne- nebol to môj nápad." Prudko pokrúti hlavou.

Zostúpi zo črepín a je o krok bližšie ku mne. Siahne za svoj chrbát.

„Ideš zopakovať svoj pamätihodný čin?" nadvihnem obočie a snažím sa zamaskovať svoj strach. Ak to dokázala raz, dokáže to aj druhýkrát. Urobí to. Zabije ma.

„Rio, ty nechápeš," pošepne, no napriek tomu sa jej hlas odrazí od stien chodby. Natiahne ruky pred seba a tým dokáže, že som sa nemýlil.

V rukách drží moju AP-R zbraň a jej ústie namieri na mňa. Jej čierna hlaveň, diera predo mnou, ma pohltí aj bez výstrelu. Skončím takto? Ako keď som Weissovú zabil sivou zbraňou, ktorá kedysi patrila jej? Ako keď Vet zranila Lose?

„Nechápem? Podľa mňa je to jasné. Pomáhal som ti. A ty ma napriek tomu chceš zabiť. Na jej príkaz."

„Ja..." potrasie hlavou. „Prepáč, Rio."

„Neprepáčim. To odo mňa nemôžeš žiadať." Moje srdce zaleje zúrivosť. Čo som jej kedy urobil? Vždy som jej iba pomáhal. Snažil som sa ju pochopiť.

„Rio..." Hlas sa jej zachveje väčšmi, než jej ruky. „Prosím."

„Nemôžeš sa zase hrať na obeť, Velvet." Jej meno vyslovím s takým dôrazom, až to prekvapí aj mňa samotného. Nezaslúži si meno Vet. To meno sme jej dali my, Ostreľovači. A ona ho nemôže používať ak sa nás snaží zaradom zbaviť. „Odpovedz mi len na jednu otázku. Čo také ti vedela Meerová ponúknuť?"

Po jej lícach stečú lesklé slzy. „Život mojej matky, Rio."

„Povedala si, že je mŕtva," podotknem vyčítavo.

„Ja... klamala som. Bola na tom veľmi zle a vtedy za mnou prišiel Wooler... že mi Meerová chce dať ešte jednu šancu. Vraj má riešenie na to, ako ju vyliečiť. Ako vyliečiť každého, kto je preťažený radiáciou. Drží ju pri živote. No na to, aby ju vyliečila, potrebuje ešte niečo."

„Čo?" spýtam sa nechápavo a Velvet urobí ďalší krok mojim smerom.

„Ross," šepne tak ticho, až meno čiernej Ostreľovačky skoro zanikne. No mňa prepadne ako nôž vnorený priamo do srdca.

„To nemyslíš vážne," pokrútim hlavou a ako sa ona začne približovať, ja tak cúvam. Až kým chrbtom nenarazím do steny a vzdialenosť medzi nami sa nezačne skracovať. Ovanie ma vôňa jej jemného parfumu, ktorý k nej neoddeliteľne patrí ešte aj v týchto chvíľach. Lesklá cestička sa na jej lícach ešte zvýrazní a preteká cez pery až k brade, kde padá v maličkých kvapôčkach na zem.

„Rio, musíš ma pochopiť. Ona... ona je posledná z mojej rodiny..."

Rýchlo ju preruším: „Mýliš sa, Velvet. Tak strašne sa mýliš, až mi je do plaču. My, Ostreľovači, sme boli tvoja rodina. Pomáhali sme ti, keď si mala problémy. Klamal som ostatným, aby som ťa ochránil pred ich opovrhovaním, keď si zastrelila Lose."

Velvet sa rozplače, ale neprestáva na mňa mieriť zbraňou. Už je tak blízko, žeby som jej dokázal zabodnúť skalpel do krku. Trafil by som krčnú tepnu a prežil by som, kým by ona vykrvácala pri mojich nohách.

Medzi prstami zovriem hrot skalpela. Jeho ostrie mi rozreže kožu a po prste mi stečie kvapka karmínovej krvi. Ja to nedokážem.

Pustím skalpel a ten so zarinčaním padne na zem. Velvet tomu ani nevenuje pozornosť. Oči má len pre vlastné ruky, ktoré sa chvejú pod ťarchou pištole. „Povedz mi Vet. Prosím, Rio, povedz to."

Pokrútim hlavou a cítim, ako ma začnú páliť slzy. Prečo jej na tom teraz tak záleží? Prečo je svet tak nesmierne nespravodlivý, že nás postavil do takejto situácie?

Spomienka ako jemný vánok, mi spôsobí triašku. Prvý deň, keď som sa dostal k Ostreľovačom, ma cez chodby našej budovy prevádzala už vtedy vysoká blondínka so žiarivým úsmevom a iskriacimi modrými očami. „Toto je strelnica," vysvetlila mi a pustila ma do miestnosti. Okamžite ma ohlušili milióny výbuchov v ušných bubienkoch a ten pocit, že na mieste zomriem.

Zacúval som.

Vysoká blondínka, ktorá sa predstavila ako Vet, žltá Ostreľovačka, sa na mňa prekvapene pozrela a vyšla z miestnosti. Chytila mňa, ešte malého chlapca, za ruku. „Je to desivé, uznávam. Ja som sa po prvé takmer pocikala." Jej zvonivý smiech ma zase dokázal uvoľniť. „Pôjdeme pozrieť jedáleň?"

Nadšene som prikývol, pustila mi ruku a naznačila mi, aby som sa jej držal v pätách. Ešte dobrých päť týždňov som sa od nej ani nehol.

Môže si na to ešte pamätať? Spomína si na malého vystrašeného chlapca? Na stvorenie veľmi podobné tomu, čo teraz stojí pred ňou? Alebo sa všetky spomienky stratili v agonickom kriku jej umierajúcej matky, ktorá tak zúfalo túžila po nekonečnosti, až sa jej dcéra rozhodla podraziť svojich kamarátov? Aj toho malého chlapca, ktorého chytila za ruku, aby ho upokojila? Je to až smiešne tragická situácia.

„Rio, prosím."

Teraz už celkom jasne cítim, ako sa mi slzy skotúľajú po lícach. Stojíme oproti sebe ako dve veľké kopy smútku a tragédie. Nepriatelia, ale zároveň ľudia, ktorí až zúfalo túžia po tom, aby druhá strana pochopila ich činy. Ale ja to nedokážem. Už... už prekročila hranicu, cez ktorú neexistuje cesta späť.

„Nemôžem... Zradil by som tým seba. Ostreľovačov. To, čo dobré z nás ešte ostalo."

Zúfalo sa zasmeje. „Rio, bolo v nás niekedy niečo dobré? Nie sme len... ľudia? Stvorenia, ktoré robia chyby? To je našim životným poslaním. Pokaziť všetko, čo sa dá. Aby sa niekto mohol tváriť ako spasiteľ a opraviť to. A pritom všetko len viac pošle do čerta."

„Hovoríš o sebe?"

Rozosmeje sa. A prikývne. „Všetko. Úplne všetko," zašepká a namieri pištoľ na moju hlavu. Čierna hlaveň ma zožiera zaživa. Čierna diera, ktorá pohltí každého naokolo. Rovnako toho, koho zasiahne, ako toho, kto stačí spúšť a uvoľní jej nekontrolovateľnú silu. Zabije všetko dobré. Pohltí všetko pekné.

„Prepáč mi to, Rio," hlesne a stačí spúšť.

Keď sa chodbou rozľahne zvuk výstrelu, šepnem len: „Vet." Ak niekedy niekto mal pochopiť, prečo to robí, mal som to byť ja...

Tak... a čo teraz? :D