„Plán je jasný," čupnem si vedľa Hawkeho, ktorý sa krčí v tieni steny. Ľudia z podzemia majú celú telocvičňu osvietenú a to len vďaka baterkám, ktoré sú pripevnené k stenám. Musí byť radosť zhasínať.

Telocvičňa je jedna veľká miestnosť a takmer celú ju zaberajú ľudia. Možno tak dvakrát toľko ako je nás. Malo by to byť ľahké. Ross povedala, že môžeme robiť čokoľvek, ale máme si získať ich priazeň. Fajn, v hlave mi okamžite skrsol šialený nápad, ale keď som sa oň podelila s Hawkem a našou skupinou, im sa to nezdalo až takým bláznovstvom.

„Plán jasný," prisvedčí Hawke a ja sa uškrniem. Nenapadlo by mi, že ich na to vážne nahovorím.

„Takže vravíš, že toto je tvoj muž," nadviažem na našu predošlú konverzáciu s mladou a sympatickou blondínkou, ktorá v súlade s našim plánom prezradila, že chlap najbližšie k nám, je jej manžel.

Blondínka prikývne a podá mi svoju zbraň. Je jednou z mála ľudí, ktorí strieľali celkom obstojne už predtým, akoby som im ukázala, ako na to. Siahne aj do rukáva svetra, aby vytiahla malý nožík, no tam ju chytím za zápästie. „To si nechaj."

„Neublížil by mi."

„On možno nie, ale niektorí možno áno," namietnem. „Nechaj si ten nôž."

S nevôľou si strčí malý predmet späť do rukáva a uhladí si vlasy. „Nezabúdaj, buď nenápadná. Len sa k nemu dostaň a následne konaj podľa dohody."

Blonďavá prikývne, zastokne si vlasy za uši a poštvornožky sa vyberie k svojmu mužovi. „Myslíš, že..." začne Hawke, ale ja ho umlčím dosť rázne. Tresnem ho po hlave.

„Mlč, dopekla. Chcem to počuť."

„Stačilo povedať," zašomre, ale usmeje sa.

Syknem, aby ostal ticho a tentoraz už len prevráti očami a zadíva sa našu agentku, ktorá sa k mužovi prikradne zozadu. V telocvični vládne dosť veľká vrava a nikto si podobný nenápadný pohyb nevšíma.

Blondínka mu položí ruku na rameno a chlap s vytreštenými očami sa otočí tak prudko, až ju skoro odstrčí. Niečo šepne, nepočuť čo, no predpokladám, že jej meno. Blondínka sa usmeje a vďaka jej jasnej artikulácii pochopím, čo hovorí: „Prekvapený?"

Muž niečo zašomre. Zrejme: „Čo tu robíš?"

„Prišla som za tebou, predsa," prečítam jej z pier.

Vidím jeho zaváhanie. „Ako?"

„Mala som menšiu pomoc."

Vtedy kývnem ďalšej dievčine, ktorá má neďaleko svojho brata. Preplazí sa popri nás a keď dorazí, postrapatí vlasy svojho menšieho brata. „Prekvapený?" spýta sa aj táto.

Jej brat len prikývne, no bez ďalšieho ju objíme. V odleskoch svetla zbadám úzku cestičku sĺz na jeho tvári.

Blondína sa zatiaľ pustí do húževnatého vysvetľovania svojmu partnerovi, ktorý sa každou vetou tvári viac zmätene. Nakoniec ho chytí za ruku s prosbou, aby šiel s ňou. Pokrúti hlavou. Spýta sa: „Veríš mi?"

„Neviem," prizná po chvíľke chlap a sklopí pohľad k ich rukám.

„Myslíš si, žeby som bola schopná klamať ti?"

Pokrúti hlavou, vezme jej tvár do dlaní a dlho ju pobozká. Zatiaľ naša druhá agentka vyvedie svojho brata k nám. Je to nízky chlapec, má maximálne osemnásť a pamätám si ho z tréningov. S nožmi mu to celkom šlo.

Až ma zbadá, zacúva. „Veď to je..."

„Nat," pomôžem mu. „Máš zbraň?"

Pokrúti hlavou. Hodím mu jeden z nožíkov, ktoré som si doniesla ako poistku. „Len v prípade núdze," podotknem, keď si prekvapene premeria čepeľ.

„O čo ide?"

„O to, čo ti povedala tvoja sestra. Ideme proti Stephanie a aj proti Meerovej. Väčšina podzemia je s nami. Teraz ma počúvaj."

Blondínka tiež vytiahne svojho muža k nám, tak počkám, kým sa k nám pripoja. „Fajn. Takže, ostatní majú zbrane?"

„Všetky sú uložené v skrinkách na druhej strane," informuje mladý.

Kývnem na tri ženy, ktoré tvrdili, že zazreli v miestnosti aj kohosi zo svojej rodiny. „Ukážu vám, ktorých mužov poprosíte o pomoc a vytlačíte sem tie skrine. Poviete, že je to na rozkaz Stephanie."

„Prečo by nám to mala rozkázať?"

„Chystá sa zaútočiť, potrebuje palebnú silu, robí inventúru... zapojte fantáziu. Alebo proste odseknite, že pešiakom ako oni to nemôžete povedať."

Mladší sa zaškerí. „To sa mi páči."

„Jasné," prikývnem. „No ak čo i len ceknete niečo nevhodné, tuto Hawke vás odstrelí."

Hawke držiaci zbraň, zdvihne palec a prihodí k tomu úsmev. Chladný a provokatívny. „Nat ma celkom naučila presnosti, takže by som neriskoval."

„Je to šialené," zhodnotí manžel blondínky. „Čo bude potom? Len si tam vkráčate a poviete, že Stephanie je klamárka? Nebudú vám veriť."

„Počítam s tým," uistím ho. „Preto ich zbavíme zbraní."

„To ešte stále neznamená, že súhlasia."

„Počítam s tým, že väčšina súhlasiť bude, lebo väčšinu z nás tvoria vaše ženy. Tí sa k nám pripoja a ostatných zviažeme a niekde zatvoríme, kým prevezmeme celú budovu."

„Museli ste pojesť nejaké jedovaté huby," podotkne.

„Možno. Ešte jedna otázka. Je niekto z vás aj mimo telocvične?"

Tí dvaja si vymenia pohľady. „Hej," prikývne nakoniec mladší. „Stephanie si niekoľkých zavolala ešte pred niekoľkými hodinami. Odvtedy sa nevrátili."

Moje vnútro zaleje zlý pocit. „Koľkých?"

Zase sa na seba pozrú. „Neviem presne. Možno šiestich?"

Vymením si rýchly pohľad s Hawkem. „To je málo ľudí na napadnutie nemocnice," podotkne Hawke.

„Ale dosť na jej podpálenie," vydýchnem a prsty si pritlačím na spánky. Nie, určite ide o čosi iné. Stephanie by nezahrala tú istú kartu dvakrát. „Poďme na to," prikážem. „A tvárte sa nejako dôležito, dopekla." Zavrčím za nimi, keď sa vyberú do telocvične zhrbení ako malí chlapci, čakajúci na bitku.

Odchytia si tých troch, ktoré identifikovali ženy od nás. Jeden postarší pán, no stále vyzerá byť vo forme, jeden mladý chalan, možno v mojom veku a jeden muž okolo tridsiatky. Zrejme je dobré, že máme všetky vekové kategórie.

Zaprú sa do skriniek, ktoré sú zrejme na kolieskach, inak by sa tak rýchlo nepohybovali. „Čo to robíš?" skríkne jeden cudzinec a postaví sa do cesty mladému chalanovi, ktorý bol tu. Telocvičňa obráti svoju pozornosť k nim a všetko stíchne.

„Vezieme tie zbrane Stephanie," odsekne.

„Na čo?"

„Nemáme o tom hovoriť." Povie to naparene, až by som uverila, že to myslí vážne a naozaj berie tie zbrane za Steph.

„Nikam ich neberieš," zavrčí chlap a zaprie sa do skrinky. Je silnejší a odtlačí ju aj spolu s chlapcom späť.

„Prestaň!" zavrčí náš a pokúsi sa ho odtlačiť. „Vážne!"

„Nie."

„Ale musím jej to zobrať!"

„Nechaj ho," pristúpi k nim jeden od nás, manžel blondínky. „Stephanie naozaj vydala rozkaz zobrať ich."

„Ale prečo?"

„Neviem," prizná chlap. „Viem len to, že ich na niečo potrebuje."

Už si mohli vymyslieť tisíc výhovoriek prečo tie zbrane potrebuje a oni len zahovárajú. Na čo je to dobré?

Zvyšní traja zastanú, akoby čakali na nejaký signál. Všetko zmeravie a potom chlap, ktorý sa postavil mladému do cesty, vytiahne zbraň. Malú pištoľ, ktorá sa mu stráca v dlani. „Na čo to potrebuje?"

„Musíme zakročiť," šepnú ženy vedľa mňa, ale ja ostávam nehybne hľadieť na zbraň. Bol by naozaj schopný vystreliť?

„Nat..." vysloví Hawke úzkostlivo. Možno ho pozná a vie, že je schopný vystreliť. A možno sa len bojí.

„Na čo to potrebuje?" zopakuje svoju otázku.

Chlapec pokrúti hlavou a vtedy cvakne zbraň. A telocvičňa ožije.

Muži sa vrhnú jeden na druhého v bitke. Sestra mladého chlapca za mnou vykríkne, ale jej hlas sa stratí v kriku. Ak to bude takto pokračovať ďalej, pozabíjajú sa navzájom.

„Idioti," zašomrem a vytiahne zbraň spoza opaska.

Prebehnem zopár metrov, pričom matne registrujem Hawkeho hlas, ktorý kričí, aby som stála. Na to však nie je čas. Vbehnem do telocvične a porozhliadnem sa okolo. Naozaj sa nenájde nikto, kto by sa s niekým nebil?

Zdvihnem ruku nad hlavu a trikrát vystrelím do stropu. Toľké mrhanie guľkami.

Každý ku mne obráti svoj pohľad a ja pochopím, že ma spoznali. Tú Nat, ktorá ich dirigovala, posmievala sa im a mučila ich dlhými tréningami. Zaútočia radšej na mňa, alebo si naďalej budú šklbať vlasy navzájom?

„Nie ste normálni," vyhlásim v úplnom tichu, ktoré nastalo. „Veď ho postrelili. Fakt sa nenájde nikto, kto by mu pomohol?"

V tichu cítim to všeobecné zahanbenie. Sklopím zbraň a vyberiem sa k nemu ja. Nikto sa mi nepostaví do cesty a ja si napriek všetkému uvedomím, že mám medzi nimi takú autoritu, ktorá sa nedá zmyť. Čupnem si k chlapcovi, ktorý dostal guľku do boku.

Tvár mu pokrývajú slzy a snaží sa zadržať krvácanie. Zrejme netrafil nič životu dôležité, ale niekto po tom chudákovi postúpal. „Daj preč tie ruky," poviem mu, aby som si mohla prezrieť ranu.

S jojkaním poslúchne a ja si vydýchnem, keď si uvedomím, že guľka zrejme vyletela na druhej strane. „Potrebuje to zašiť."

Rozplače sa ešte viac a ja mu vlastným svetrom obmotám ranu, aby nevykrvácal. „Je tu nejaký doktor?"

Odpoveďou mi je rozpačité ticho a len kútikom oka zaregistrujem, ako na mňa Hawke máva z tieňa. Ukazuje na jednu z našich. Zrejme doktorka.

Povzdychnem si. A takto to dopadne s mojimi plánmi. Rozsypú sa na prach. Postavím sa a kývnem žene, aby podišla. Neujde mi, že Hawke stojí stále v strehu, pripravený strieľať.

Žena s vlasmi čudnej farby a s hnedými očami prejde rázne ku mne a čupne si k chlapcovi. Medzi mužmi zaznie vrava. Hawkemu naznačím, aby sem pustil aj jeho sestru, ktorá so slzami vyčkáva vedľa neho. Hawke jej niečo povie a ona sa rozbehne sem. V dave to zase zašumí.

Doktorka vytiahne z vrecka malú súpravu, ktorú musela ukradnúť v nemocnici. Sestra chlapca  ho chytí za ruku a so slzami opakuje, že bude všetko v poriadku.

Doktorka odmotá môj sveter z jeho rany a pichne mu čosi na utlmenie bolesti. Potom začne ranu čistiť nejakým dezinfekčným roztokom, ktorý má naozaj prenikavý zápach.

Premeriam si Haweho v tieni. Mám ich zavolať? Možno sa to troška upokojí ak sa nájde ešte zopár známych tvári. Na druhej strane, títo ľudia sú neskutočne nevyspytateľný.

„Takže, dúfam, že ste sa upokojili," začnem.

„Ako si sa sem dostala?" spýta sa jeden z nich. „Stephanie ťa predsa predala Meerovej."

Odfrknem si. „Nie som vec, čiže ma nemohla predať," podotknem.

„To je jedno."

„Prišla som sem preto, aby som naliala čistú vodu do pohára. A pokiaľ možno aj do vašich hláv. Meerová nie je vašim jediným nepriateľom."

„A kto potom ešte?"

„Stephanie. Zavolala vás sem, aby ste sa pomstili Meerovej. Pritom vás však odtrhla od vašich rodín." Ukážem na dievčinu s jej bratom. Doktorka nad slabým plameňom práve dezinfikuje ihlu a niť strčí do toho roztoku.

„Ako sa sem dostala?" spýta sa niekto z davu a ukáže na dievčinu.

„Prišla rovnako ako každý iný. Priviedla ich sem Rosielee Parkerová, ktorú ste chceli tak zúfalo zabiť. A prečo? Lebo Stephanie vyhodila tunel do vzduchu a celý váš domov sa začal zosypávať. potrebovali uniknúť a ona im dala tú možnosť."

„Pod podmienkou, že jej pomôžu?"

„Pod podmienkou, že urobia všetko preto, aby sa v Kupole zachoval mier. Nechceli sme to riešiť násilnou cestou, ale niekto má sakramentsky dobrú náladu." Fľochnem na človeka, ktorý strieľal. Ten zahanbene pustí zbraň na zem.

„Kde sú ostatní?"

„Časť ich je tu," poviem pokojne a teraz už kývnem Hawkemu, aby sem vošli. Do telocvične sa začnú rinúť ženy a v očiach tých drsných chlapov, ktorí si šli vyšklbať vlasy, sa mihne prekvapenie. Občas dokonca aj slzy.

Niektorí si zjavne nájdu toho, kvôli komu prišli a navzájom si skončia do náručí. Iní ostanú stáť s plamienkom nádeje, že nájdu toho, koho hľadajú. Hlavne muži dopadnú tak.

„Kde sú ostatní?" spýta sa jeden.

„Snažia sa obsadiť SODA. Alebo ostali v nemocnici, pretože radiácia bola prisilná."

Hawke pristúpi ku mne, ale hľadí výlučne na ľudí okolo. Na šťastie i nešťastie, ktoré nás obklopí. „Musia chýbať viacerí," podotkne. „Mnoho žien si takisto nenašlo toho, koho hľadá."

„Sú niekde zavretí," podotkne chlap, ktorý ku mne pred chvíľou pristúpil. „Po tom, čo si odišla, alebo čo sa vlastne stalo, nás prišiel cvičiť niekto iný a tých, ktorým sa nedarilo, odvliekli. Vraj zavrieť na samotku, ale nikto presne nevie, kde to je."

„Iba tých, ktorým sa nedarilo?" skúsim to.

Zamyslí sa. „Nie vždy. Občas aj tých veľmi dobrých. Neviem na základe čoho. Možno sa mu nepáčilo ako sa naňho pozreli. Ešte sme oplakávali dni, keď si nás trénovala tri."

Možno by som sa aj zasmiala, ale v mojej hlave sa šialenou rýchlosťou začnú krútiť kolieska. A všetko zapadne na svoje miesto. „Mám pocit, že viem, kde sú."

Hawke si ma premeria dosť pochybovačne, čím ma prinúti uvažovať, či si nezaslúži ešte jednu po hlave. Už sa mu to chystám vysvetliť, keď sa jedny dvere na telocvični prudko otvoria. Vtedy vypukne peklo a vzduch naplní zvuk streľby.

Hawkeho strčím na zem. „K zemi!" skríknem a väčšina ľudí sa skrčí. Síce je telocvičňa z veľkej časti prázdna, je tu pár vecí, za ktorými sa dá ukryť. Všimnem si, že niekto veľmi múdro postrčil skrinku so zbraňami pred doktorku. Tá sa nám po tomto zíde.

Ona veľmi opatrne pootvorí skrinku a začne vyberať pušky, ktoré si ľudia začnú medzi sebou posúvať. Streľba nad nami utíchla. Ale prečo? Kde sú tí, ktorí strieľali?

„Mám ich!" zakričí niekto a ja pochopím, že stojí tesne nado mnou. Chytí ma za vlasy a zdvihne. Ja však už nie som to dievča, ktoré sa nechalo zmlátiť aj vlastným otcom. Mali ma zastreliť, inak ma nezískajú. Už nikdy viac.

Z rukáva vypustím malý nožík a bodnem pred seba. Chlap skríkne a pustí ma, ja však ostanem stáť, pripravená vystreliť. Niekto to však musel predpokladať, musel vedieť, ako sa zachovám.

Jedna presná strela ma hodí o zem. Hlavu si udriem o podlahu a všetko sčernie. Ostane len jediný jasný zvuk toho, ako Hawke skríkne moje meno, no to prehluší salva zbraní.      

Nužžžžžž... :D