Začne sa to úplne jednoducho.

Tma, ticho, šepotanie. Pokojné búšenie dažďa o sklenené tabule. Dusivé napätie. Dych desiatok ľudí za našimi chrbtami. Zovretie Lorinej ruky. Niečo úplne normálne. Čosi, čo pred niekoľkými rokmi bolo samozrejmosťou.

Dážď, ľudia, rodiny, boj za niečo, v čo veríme. Jednoduché.

Nejde o nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Ibaže naša situácia nie je taká jednoduchá akoby sa nám to v skutočnosti páčilo.

Nad našimi hlavami sú ozbrojení ľudia, ktorí čakajú na to, až môžu zaútočiť vďaka chorému ideálu zvrátenej ženskej bytosti, ktorá očividne zabudla na význam slova ľudskosť.

Samozrejme, aj teraz by sme mohli polemizovať či je to, čo robíme, správne, či nemáme rovnako šialené plány ako ľudia nad nami. Či nie sme rovnaké zveri ako Mutanti, kráčajúci za hranicami, či ľudia, ktorí nás sem dostali. Možno sme rovnakí.

Ale čo ak nie?

Nemáme čas zamýšľať sa nad tým, či konáme správne, alebo nanajvýš hlúpo. Naše životy sú vrtké a prišiel čas postaviť sa za to, čoho sme sa mali držať už pred rokmi. Asi to nie je správna chvíľa na to, aby sme rozoberali slobodu a to, pre čo v skutočnosti bojujeme. Je to naša budúcnosť? Budúcnosť našich detí? Či niečo úplne prosté a egoistické? Napríklad pomsta mladého dievčaťa?

Je to jedno.

Teraz sme tu, pripravení zaútočiť a ešte viac rozhodnutí nevycúvať. Nie zas. Odkladali sme to dlho, no je čas zabaliť strach do balíčka a poslať kade ľahšie.

Prečo útočíme až teraz? Prečo sme čakali kým oni naberú silu a my sa unavíme? Báli sme sa. Našej budúcnosti, toho, kým sme, toho, či konáme správne. No na tie otázky neostal čas. Ubieha nám pomedzi prsty ako tenučký prúd vody, ktorý je rozhodnutý ujsť pred našimi zrakmi. Náš čas došiel a my sme nútení, či už veriac alebo nie, postaviť sa za to, čo považujeme aspoň z časti za správne. Možno nie úplne presvedčene, no stále veríme v lepšiu budúcnosť.

„Ja pôjdem s Amou rovno vpred. Rio, ty s Lori, Eliottom a tvojou skupinou pôjdete doľava. Nat, Hawke, vy zas doprava. Jasné?" Ross rýchlo zloží mapu do maličkého štvorčeka a naznačí nám, ktorou chodbou sa vydať. Cestou sem sme sa dohodli na maličkostiach nášho plánu. Prebrali sme všetko, čo sa dalo. Každý bude mať na starosti čosi iné a až sa dostaneme dnu, naše skupinky sa rozdelia. Platí nevýslovná dohoda o tom, kto je šéf kde a koho slovo má kedy akú váhu.

Kývnem na ľudí, ktorí stoja za mnou. Je desivé vidieť, koľkých osud je v mojich rukách. Eliott bez slov zoberie Lori na ruky. „Čo je?" zazrie po mne, keď ho počastujem nechápavým pohľadom. „Ty máš AP-R tak drž prosím ťa to, nie túto malú. Nemusíš sa báť, nespadne."

Pozriem sa na Lori, ktorá krátko prikývne. Akoby chápala. Stále sa tak tvári. „Fajn," zhodnotím to a konečne v ruke zovriem AP-R so sivou pažbou. „Ale dávaj na ňu pozor."

Eliott vážne prikývne a červené vlasy mu padnú do čela. Tým len umocní môj pocit, že sú namiesto jeho tmavých očí dve prázdne očné dierky.

Vrhnem rýchly pohľad na Ross. Ešte sa stretneme, netreba sa lúčiť ani nič podobné. Všetko bude v najlepšom poriadku. Určite áno. 

„Idem prvý." Skupina ľudí ma opatrne nasleduje pozdĺž osvetlenej chodby. Podľa mapy Amabel Parkerovej by sme mali vyjsť na prvom poschodí SODA, v jednej menšej kancelárii, odkiaľ budeme mať skvelý prístup k dôležitým kanceláriám aj ku skladu ich zbraní.

Ak sa Alex s Eliottom nemýlia, Stephanie by sa o takomto čase mala nachádzať niekde inde, pravdepodobne na svojom vlastnom „oddelení", kdesi na mieste, kde sa vynorí Ross s druhou skupinkou.

Úlohou Nat a Hawkeho, rovnako ako ich skupiny, je zadržanie ľudí spod zeme. Ich trasa vedie rovno do telocvične, kde majú rozložené svoje táborisko. V skutočnosti je moja skupina jediná, ktorá by nemala naraziť na žiadny problém a jednoducho obsadiť celú chodbu dôležitých vecí. Alex nás varoval, že možno po chodbe prejde nejaká tá hliadka zo SODA, takže si tam máme so sebou brať Eliotta. Teraz by som dal takmer všetko pre to, aby ten utáraný Alex bol tu a previedol ma bludiskom chodieb.

Chodba sa prudko stáča a potom vznikne stúpanie, ktoré mi len potvrdí, že ide správne. Naša skupina má vyjsť pomocou chodieb najvyššie.

Obzriem sa za plece, aby som sa uistil, že je všetko v poriadku a nikto sa záhadne neprepadol pod zem. Po tom všetkom s tajomstvami Amabel by som sa ani nečudoval ak by tu bol brána vedúca rovno do pekla. Lori mi ukáže zdvihnutý palec.

Dostaneme sa k akýmsi čudným nenápadným dverám, ktoré sú takmer na nerozoznanie od steny chodby. Stiahnem z nej obrovský záves pavučiny aj s kopou tých malých oháv a začnem hmatať po niečom, čím by sa to dalo otvoriť. No nič ako kľučku nenájdem.

„Podľa mňa sú na jedno použitie," zhodnotí Eliott. „Vykopni ich."

„A potom bude mať každý voľný a jasný priechod do podzemia," upozorním ho.

„Niečím ich zaplátame," mávne nad tým rukou. „Navyše, Alex sa už o podobnú spúšť aj tak postaral."

„Bol to tvoj nápad," namierim naňho ukazovák a skúšobne sa zapriem do dvier, aby som odhadol silu, ktorú musím použiť.

Myslel som si, že budú nejako extrémne pevné a vykopnutie nebude stačiť, no dvere sa skrčia už pod jemným náporom. Zdvihnem nohu a silno kopnem do dvier, ktoré s obrovským rámusom a kopou prachu prepadnú na druhú stranu.

Ostatným naznačím aby čakali a ja nakuknem do opustenej izby. Dvere zrejme pretrhli sadrokartóny, ktorými boli dvere zamaskované. „Fajn, každý vie, čo je jeho úloha?"

Už som to s nimi prebral cestou sem, ešte predtým, než sme sa rozdelili. Po dvojčlenných skupinkách prebehnú kancelárie a všetko obsadia. Čo najtichšie ako to pôjde. „Strieľajte až keď je to nevyhnutné," dodám. „Nechceme priťahovať pozornosť."

„Myslím, že o to sa postarali už dvere," podotkne Eliott s úškrnom a ja ho prepálim pohľadom. Idiot.

„Bol to tvoj nápad."

Úplne ľahostajne mykne plecami, čím mi len potvrdí, že si ma len doberá. Nebolo to predsa až také hlasné. „Zavri ústa a poď."

Spoločne vyjdeme z kancelárie a ľudia sa v rýchlosti rozprsknú po chodbe. S Eliottom a Lori prejdeme až k rohu, odkiaľ sa dostaneme ku skladu zbraní aj ku kancelárii Steph. Ak by tam náhodou predsa len bola, radšej prezrieme aj tú.

Vykuknem poza stenu. „Všetko čisté," oznámim Eliottovi a spolu vyjdeme z bezpečia steny. Takmer v rovnaký moment ako hliadkujúci chlap zo SODA.

To prekvapenie na jeho unudenej tvári je jasnejšie ako blesk na tmavej oblohe. Bleskovo pred seba natiahne zbraň a ja reagujem rovnako. Ten, kto však vystrelí ako prvý, som ja. Guľka sa zaryje do jeho stehna a on padne na zem ako kopa zemiakov.

Eliott sa postaví vedľa mňa. „Tak vraj strieľajte až keď je to nevyhnutné. Nechceme priťahovať pozornosť." Dosť zle napodobní môj hlas a ja ho prešpikujem pohľadom.

„Ak by som nestrieľal ja, strieľal by on. Navyše by si už mal guľku v zadku, tak radšej mlč."

Prevráti nado mnou očami. „Radšej poďme kým sa z toho strieľania stihnú ostatní spamätať," podotknem a rozbehneme sa po chodbe. Už nestrácame častým, že sa obzeráme za rohy.

Zastaneme až vtedy, keď sa pred nami objavia dvere skladu zbraní. Pomykám kľučkou, ale sú zavreté. Samozrejme.

„Kľúč bude v kancli Steph," zhodnotí to Eliott. „Toto nie sú dvere typu, ktoré by si vykopol."

Prikývnem. „Kde je jej kancelária?"

„Tu," ukáže na dvere neďaleko a pokúsi sa ich otvoriť. Jasné, že sú zatvorené aj tie.

Eliott položí Lori na zem a kopne do dverí. Raz, dvakrát a stále nič. „Z čoho sú tie dvere, dopekla?"

„Fajn, plán B," zamrmlem a postavím sa pred dvere. Streľbu už aj tak počuli, tak je to jedno, nie?

Jednou presne mierenou ranou prederavím dvere. „Blázon," skonštatuje Eliott sucho a zase vezme Lori na ruky.

Ja dieru zväčším pomocou pažby zbrane, no napriek tomu ma triesky dreva doškriabu. Nakoniec prestrčím ruku cez dieru v dverách a pokúsim sa otvoriť ich zvnútra. Abrakadabra, dvere sa otvoria.

„Hľadajte kľúčik. Aj ty, Lori."

Eliott pustí Lori na zem a ona sa rozbehne k zásuvkám. „Nemohli by sme rozstrieľať aj tie?" spýta sa Eliott, prehrabávajúc nejaké šuplíky v komode.

„Podľa mňa tie neprestrelí ani delo," pokrútim hlavou a zašmátram po vysokej poličke. „Nemôže mať tie kľúče pri sebe?"

„Väčšinou so sebou kľúče nenosí," zamrmle Eliott a poškriabe sa po zátylku.

„Tu sú nejaké kľúče!" skríkne Lori a dobehne ku mne. Strčí mi do rúk zväzok kľúčov.

„Ďakujem," postrapatím jej vlásky a ona sa usmeje.

Dvere na sklade odomknem asi na desiaty pokus a to, čo nás za nimi čaká, ma skoro zhodí z nôh. Sklad zbraní je prázdny do poslednej pušky. „Dofrasa!" zahromžím a kopnem do malého stolíka.

„Ale, ale," zaznie za nami a po mojom chrbte prebehnú zimomriavky. „Koho sme tu len načapali?"

Opatrne sa obrátim. Len preto, aby som videl asi tucet mužov so zbraňami namierenými na nás. Ako je možné, že sme ich nepočuli prichádzať?

Lori sa schová za Eliottove nohy. „Ruky hore," prikáže chlap v strede skupinky. „Aj tá malá."

„Čo by ti už, prosím ťa, urobila?" vyprsknem, ale kývnem Lori, aby poslúchla. Vyjde spoza Eliotta a zdvihne maličké ručičky.

Nikto sa neobťažuje odpovedať mi na otázku. Radšej k nám pristúpi hneď šesť mužov. Mne a Eliottovi zoberú zbrane a potom každého z nás schytia z oboch strán. Ostatní na nás neprestávajú mieriť. Bohovské.

„Doriti, Drago, čo ma nespoznávaš?!" štekne po jednom Eliott. Takže sú zo SODA, nie z podzemia.

„Čoby som ťa nespoznával," zašomre ich vedúci.

„Tak ma potom pusť!"

„Prečo by som mal?" nadvihne obočie.

„Pokiaľ sa nemýlim, väčšina SODA spadá pod moje meno. Nebyť mňa, nemohol by si si tu ani škrtnúť!"

Eliott zamyká rukami, aby ho muži pustili, no nemá to zmysel. Sú v prevahe. „Vieš, Stephanie nám dala čosi, čo si ty ani Alex nedokázal. Dala nám nádej, že vystúpime z tieňa. A teraz poďme!" zavelí a muži nás potiahnu za sebou.

„Dajte na ňu pozor!" zavrčím, keď surovo zdrapia Lori za ruky.

„Och, fajn," prevráti jeden očami. Chytí ju pod pazuchy a preloží si ju cez plece ako vrece. Lori ho začne búšiť po chrbte, hoci pochybujem, že od svojich vlasov niečo vidí.

„Je to dieťa, dávaj na ňu pozor, dopekla!"

Upišťane napodobní môj hlas a nesie Lori rovnako ako doteraz. „Až dostanem späť svoju zbraň, odstrelím ti niečo veľmi dôležité," zašomrem a ostatných chlapov tým zjavne pobavím. „Jasné, smejte sa, je to totálne vhodné."

„Kam nás to vlastne ťaháte?" zavrčím po chvíli.

„K zvyšku predsa," odvetí Drago.

Oh, dopekla. Máme fakt poriadny problém. Zahnali nás do pasce. Naozaj paráda. 

Takže takouto krásnou časťou (O:)) ukončím tento rok a zajtra začnem nový. Prajem vám do roku 2018 len to najlepšie, nejdem sa rozpisovať, každý túži po čomsi inom, čiže by to zmysel veľmi nemalo :D No podstata: Šťastný Nový Rok! :)