Všetko sa odohrá príliš rýchlo. Ross sa jednoducho rozhodne, že treba ísť a žiadne nie, neprichádza do úvahy.

Kým sa mi ju podarí zastihnúť, mám pocit, že celá nemocnica sa otriasa v základoch. Každý sa hýbe v jednom rytme a z obyčajného pobehovania sa stane čosi viac, niečo, čo pripomína zrýchlený tep srdca budovy.

„Kto tu ostáva?" spýtam sa jej, keď ju konečne zdrapím za ruku a zatiahnem do troška pokojného kúta.

„Najlepšie by bolo, ak nikto," zamračí sa a povzdychne si. „No presne tí, koho si navrhol. Ty a Salem."

„A Eliott?"

„Mám pocit, že jemu by šiblo, ak by nebol niekde v blízkosti Talin," podotkne Ross.

„Nebude vám Salem chýbať?"

„Minimálne tak ako ty," zamrmle a prstami prebehne po stene. „Ľudia spoza hraníc by sa k nám pridali možno skôr, ak by medzi nami uvideli syna ich veliteľky."

„Prečo potom ostáva tu?"

„Aby si nebol úplne sám, Alex. Navyše, mám pocit, že sa niečo stane. Ja neviem..."

„Preto si sa tak rýchlo rozhodla?"

Stisne pery do rovnej línie a prikývne. „Je to hlúpe, ja viem, ale nemôžem dovoliť, aby teraz všetko padlo. A ak sa niečo naozaj chystá, musíme to využiť."

„Ak sem Steph presunie nejaké svoje sily, nebude sa chrániť v SODA," prisvedčím. „No myslíš, že nemocnicu uchránime?"

Na malý moment zaváha. Následne pokrúti hlavou. „Nie, neuchránite."

„Úprimnosť nadovšetko?" Nadvihnem obočie a smutne sa pousmejem. Má úplnú pravdu. A ja môžem byť len vďačný, že nám nedáva falošné nádeje.

„Pozri, Alex, ak chceš, poď s nami. Navrhla som to aj Yan a aj Salemovi."

„Čo povedali?"

„Yan suverénne vyhlásila, že toto miesto je jej domovom a bude preň bojovať do posledného dychu rovnako ako pre ľudí tu. Salem len podotkol, že rešpektuje moje rozhodnutie a pokiaľ si myslím, že je na toto tu vhodný ostane." Ross pokrúti nad tým hlavou. „Veria mi a nemajú prečo. Ja nemám moc nad tým, čo sa tu deje."

„Tú moc nemá nikto, Ross. A ľudia ti navzdory tomu veria. Vieš prečo?"

Vyvráti hlavu k stropu a zúfalo pokrúti hlavou. „Netuším, Alex, vážne nemám ani poňatia."

„Kvôli tvojmu pohľadu."

„Čo?" vyprskne a pozrie sa na mňa, akoby som sa zbláznil.

Prevrátim oči. „Ľudia na tebe vidia, že to myslíš vážne. Že im skutočne chceš dobre. V tvojich očiach sa zrkadlí odhodlanosť a bojovnosť, ktorá u nikoho iného nie je. Človek sa na teba pozrie a vidí nádej v to, že máme šancu. Preto ti ľudia veria. Lebo hoci si ty neveríš sebe, máš len tie najlepšie úmysly."

Ross so zúfalým smiechom pokrúti hlavou. „Blbosť. Takže, ako sa rozhodneš, Alex?"

„A nevyjadril som sa dosť jasne? Ostávam, šéfka."

Dosť nečakane ma objíme. „Dávaj si pozor, Alex."

„Samozrejme," stisnem ju svojimi pažami. „Ale aj ty, šéfka."

Naposledy sa na mňa usmeje tesne predtým, než zmizne za rohom.

+++++

„Ostalo tu akosi ticho," prehodí Salem a oprie sa o jednu zo stoličiek v jedálni.

Naozaj tu ostalo ticho. A nie len ticho, ale aj prázdno. Takmer každý, koho nezmohla radiácia a je pri zmysloch, sa rozhodol ísť s Ross a ostatnými. Ostalo tu pár desiatok bláznov, zopár chorých, ktorých drží posteľ na uzde, zo dvaja doktori a ja, Yan a Salem. Ak nás napadnú, naše šance budú minimálne.

„Podľa teba nás fakt napadnú?"

Pokrčím plecami a prehrabnem si vlasy. „Nie som veštec, nepredpovedám budúcnosť. No predpokladám, že k tomu dôjde. Ak sa teda Ross nedostane skôr do SODA a nevybuchne pár dôležitých hláv."

„Mohol tu ostať aspoň Eliott. Takto si nemám z koho robiť žarty, akurát z tvojej blonďavej hlavy," podotknem po chvíli.

Salem sa urazene chytí za hlavu. „Čo máš proti mojim vlasom?"

„Ále nič," zatiahnem a vystriem si nohy na stoličke. „Nie sú dobré ešte ani na vtipy."

Salem nado mnou prevráti oči a chystá sa odísť. No nechcem ostať sám. Viem, že potom by som až príliš prepadol spomienkam o tom, čo sa v tejto jedálni odohralo. „Zamiloval si sa do Ross, že áno?" zvolám za ním a on ustrnie v polovici kroku.

Bingo, uhádol som.

„Netuším o čom trepeš," namietne, no odvahu na to, aby sa na mňa pozrel nenaberie.

„Nedošlo mi to hneď. Len dnes, keď mi Ross hovorila, ako si sa zachoval, keď ti navrhla ísť s ňou. No tebe vlastne padlo vhod, že ísť nemusíš. Lebo nie je nič horšie ako pozerať sa na niekoho, koho miluješ a vedieť, že ona miluje iného."

Salem nad tým pokrúti hlavou. „Keby aj, čo ťa do toho?"

„Vôbec nič," pokrčím plecami. „Akurát som nechcel ostať sám."

„Snáď sa bojíš?"

„A kto nie?"

+++++

„Zobuď sa," zasyčí mi Yan do ucha a ja sa posadím tak prudko, až si čelo buchnem o to jej. „Au!" sykne a ja sa zasmejem. Takto pokojne som už dávno nespal.

„Deje sa niečo?"

„Nie som si istá," prizná, „no niekto tu rozhodne je."

Rýchlo vyskočím na nohy a zašmátram po AP-R zbrani. „Kde?"

„V jedálni."

Ah, skvelé. Zase tá osudná jedáleň.

„Máš zbraň?" spýtam sa jej a odistím vlastnú.

„Hej," prikývne.

„Fajn, drž sa za mnou."

Opatrne sa vydám po tmavých chodbách s Yan v pätách. Netuším, kde je Salem, ale čas zistiť si to zrejme nemám. Potichu zbehnem po schodoch. Na zátylku cítim zrýchlený dych Yan. Možno nie je dobrý nápad brať si ju zo sebou.

Na poslednom schodíku sa zvrtnem k nej. „Nájdi Salema a pošli ho dole, hej?"

„Zabudni, že pôjdeš sám," stopne ma okamžite.

„Ale..."

„Žiadne ale, Alex. Viem si na seba dať pozor."

O tom ani nepochybujem, preblesne mi hlavou a prikývnem. „No drž sa za mnou."

„To sme si už prebrali," podotkne, či skôr zavrčí.

Otočím sa späť dopredu a pozdĺž stien sa zakradneme až k jedálni. Svetlo baterky pretne miestnosť a ja sa prikrčím k zemi.

Po podlahe vleziem dnu a snažím sa nemyslieť na to, že za mnou sa zrejme plazí Yan. Zaleziem pod stôl a tak sa začnem posúvať smerom k tým ľuďom.

Sú možno piati a podľa zvukov súdim, že samí chlapi. To by sa hodilo na to, že ich poslala Steph.

Všimnem si, že Yan neliezla za mnou, ale na druhú stranu miestnosti, kde sa schovala pod stôl rovnako ako ja. Kiežby bola Ostreľovačka. To by stačil jediný pohľad a vedeli by sme, čo máme robiť, aby sme tomu druhému nahrali do karát.

Namiesto toho sa teraz započúvam do ich rozhovoru. „Povedala podpáľte to tam," zašomral jeden.

„Je to nemocnica!" namietne druhý. „Plná chorých ľudí."

„A ľudí, ktorí sa nám pokúšajú skrížiť cestu," zamieša sa do toho tretí hlas.

Prileziem bližšie.

Vďaka svetlám ich bateriek vidím, že majú v rukách čosi, čo sa nápadne podobá na kanistre s benzínom. Akurát by ma sakramentsky zaujímalo, kde také čosi zohnali. Autá už dávno nechodia na benzín.

Vrhnem rýchly pohľad smerom, kde bola ešte pred chvíľou Yan, ale teraz po nej už nie je ani stopa. Hádam je dosť inteligentná na to, aby neurobila nejakú hlúposť.

„Nemôžeme to urobiť," namietne jeden hlas.

„Musíme."

„Nič nemusíme!"

„Stephanie nás zabije!"

„A stojíš náš život viac ako tých, ktorých zabijeme?"

Na chvíľu zavládne desivé ticho a vtedy jeden z chlapov poleje stoly benzínom. „Pre moje deti áno."

Mám sto chutí vyskočiť a povedať mu, že je dosť veľká možnosť, že jeho deti sú tu. Z podzemia ostalo dosť detí v nemocnici, pretože radiácia útočí na tých najslabších. Ale ak ma zabijú skôr, ako stihnem čokoľvek povedať, nebude to mať zmysel.

„Zbláznil si sa!" skríkne jeden a hodí vlastný kanister o zem. „Ja nechcem byť tohto svedkom."

„Fajn!" štekne po ňom a porozlieva i jeho kanister. „Bež späť do podzemia a naďalej sa schovávaj. Ja chcem pre svoje deti krajšiu budúcnosť."

„Títo ľudia si to nezaslúžia," sykne. „Aj ja mám deti, ale nebudem pre ne vraždiť deti iných. To nie je posolstvo, ktoré im chcem zanechať."

„Tu nejde o posolstvo, Halvor."

„Ide jedine o to," povie ten chlap – Halvor – dôrazne. „To, čo im zanecháme. To, čo ich naučíme. To, aký príklad im dáme. Ak teraz podpálime nemocnicu v čom budeme lepší než tí, ktorí nás dostali pod zem?"

Jeho slová spôsobia niečo, čo som nečakal ani v tom najšialenejšom sne. Ďalší traja odhodia svoje kanistre a zbrane si strčia za opasok. Je to neuveriteľné.

Vtedy sa z tmy vynorí Yan Meinoirová. Tak, že na ňu každý z nás dovidí. Posledný chlap na ňu okamžite namieri zbraň, no nevystrelí. „Kto ste?" štekne na Yan.

„Volám sa Yan. Som doktorka." Zmierlivo dvihne ruky nad hlavu. „Chcem vám len čosi povedať."

„Tak si veľmi pohni," zavrčí ten so zbraňou.

„Podzemie sa rozpadlo. Vaše rodiny sú tu. V Kupole. Možno práve spia v niektorých miestnostiach nad vami."

Preplazím sa popod stoly až úplne blízko k tomu so zbraňou. Od ostatných útok už nečakám. No nemienim risknúť, že tento jeden zabije Yan. V žiadnom prípade.

„Klameš!"

„Nie," pokrúti hlavou Halvor. „Už tomu rozumiem!"

Halvor vydá čudesný hrdelný zvuk, ktorý neviem identifikovať. Čosi medzi vzlykom a zavrčaním. „Kvôli tomuto je v Kupole aj Hawke. Tretia strana, proti ktorej bojujeme, sú naši vlastní."

Nevem posúdiť, kto je v tom momente najviac zmätený. Či ja, Yan, alebo oni. Tento chlap stretol Hawkeho?

„Lži!" zavrčí chlap so zbraňou, no jeho hlas už neodráža takú istotu.

„Nie," pokrúti hlavou Yan. „Je to naozaj tak. Hawke, Salem, Galia a kopa ďalších. Vaše ženy, deti. Všetci sú tu."

„V nemocnici?"

„Kdesi v Kupole," odpovie Yan pokojne.

Ruka so zbraňou sa mu zatrasie a ja si pomyslím, že vystrelí. Nie, musím jeho pozornosť odviesť od Yan.

Vyleziem spod stola. „Za vami."

Otočia sa ku mne všetci. Aj ten so zbraňou. „Yan neklame. A ani ten Halvor či kto."

Chlap so zbraňou si zrejme uvedomí, že sme v presile. Hoci ich strana je tá, kto tu má viac ľudí. „Blázni," šepne.

„Čo ak by sme si sadli a pohovorili o tom, čo sa skutočne deje?"

„Nikdy," sykne a rozbehne sa preč.

Z cesty odstrčí Halvora a ten skočí zadkom na zemi. Jediný, kto skutočne zareaguje, je Yan. Ruku zakloní za hlavu a v jej dlani sa mihne čepeľ noža. Prefíkaná doktorka, uvedomím si. Švihne rukou dopredu a nôž sa čepeľou zaborí do jeho stehna. Skríkne a zloží sa na zem. Všetci sa na ňu prekvapene zadívame.

„Čo?" Nadvihne obočie. „Mieriť snáď viem."

„Ty si ho chcela trafiť do stehna?" spýtam sa nechápavo.

„Nebudem tá, ktorá zoberie otca jeho deťom. Dúfam, že ostatní sa budú správať ukážkovo."

„Na to dohliadnem. Urob mu niečo s nohou. A my piati si dáme jeden pekný a dlhý rozhovor, dobre?"

Na odpoveď nečakám, jednoducho sa zvalím na jednu stoličku a potľapkám dosku stola. Veď oni pochopia. „Ak pôjdeš hore pre obväz zožeň Salema," poviem Yan a ona prikývne.

„A Yan?"

Otočí sa ku mne a čierne vlasy jej padnú do tváre. „Áno?"

„Máš dobrú mušku."

Zasmeje sa a pomôže chlapíkovi s nožom v stehne vstať. Až zmiznú, otočím sa k zvyšku osadenstva. „Na čo čakáte? Sadáme na zadky a ide sa diskutovať."

Šesťdesiata kapitolaaaa :O táto tretia kniha sa nejako natiahla :DD