Alex mi podá zo stola pohár s vodou. Posledné dni mi robí spoločnosť častejšie, než ktokoľvek iný. Yan je zamestnaná, Talin niečo stále rieši a Eliott so Salemom sa snažia pomáhať kde sa dá. Ľudia šalejú, hľadajú neexistujúce osoby, alebo sa rovno tvária, že sú nimi. No Alex akosi trávi čas so mnou.

„Prečo sa ma držíš ako kliešť?" spýtam sa napokon so známkami zavrčania.

Alex sa nado mnou zasmeje. „Radšej sa ma spýtaj, prečo by som sa ťa nemal držať?"

Povzdychnem si. „Tak prečo by si sa ma nemal držať?" Ostane ticho sedieť a ja ho prepálim pohľadom. O čo mu ide? „Prečo neodpovedáš?"

„Lebo nemám dôvod na to, aby som nebol pri tebe. Lose, prežila si si toho naozaj veľa a ver mi, že sa o teba bál každý z nás. Si len človek. Potrebuješ cítiť, že tu máš kamarátov."

„Počula som, čo sa stalo Cale," podotknem nakoniec a pozriem sa naňho.

Zvraští tvár a odvráti pohľad rovnako, ako keď sme zvykli spolu trénovať a ja som využila svoju nízku postavu na to, aby som mu vrazila do brucha. „Dokonalý úder! Desať bodov!" zvykol skríknuť a rozosmiať sa nad mojim zamračeným pohľadom. Vždy si ma doberal, že hoci sa viem tváriť ako vrah, ružové vlasy a to, že som od neho o dve hlavy nižšia, zaručia, že vyzerám ako zúrivá čivava.

Raz som sa ho spýtala, čo tá čivava je. On nad tým len mykol plecami, že netuší, ale počul to ako malý a odvtedy mu to prirovnanie nedá pokoj.

Kam sa tie časy podeli?

„Alex?" ozvem sa, aby som ho zbavila zarmúteného pohľadu. „Už vieš, čo je to čivava?"

Najskôr si ma len premeria, akoby nevedel, či má brať moje slová vážne. No nakoniec prikývne a uškrnie sa. „Je to druh psa. Maličký a s veľkými ušami."

Pri zmienke o veľkých ušiach sa naňho zamračím a on sa zasmeje. „Presne teraz! Si úplne ako čivava!"

Prevrátim nad ním očami, no zasmejem sa aj ja. A prečo nie? Prečo si nepospomínať na staré časy, počas ktorých boli podobné srandičky na dennom poriadku? Svet nemusí byť len pochmúrnou sivou šmuhou, hoci za oknami vládne tma. Svetlo sa môže šíriť aj z maličkej spomienky na kamarátsky zápas, počas ktorého svet nevyzeral tak kruto.

„Občas rozmýšľam, ako sme sa mohli dostať až sem," povie po chvíli Alex, keď náš smiech utíchne. „Boli sme deti, úplne naivné stvorenia, keď sme sa prvýkrát stretli. A teraz? Asi by som nespoznal ani seba samého, nieto vás."

Prikývnem a povzdychnem si. „Nezmenili sme sa len my. Ale aj situácia."

Už zopár nocí sa mi sníva so ženou v bielom plášti, s chlapom, ktorého nepoznám a s telom prikrytým bielou plachtou. O ich rozhovoroch o radiácii. A uvedomujem si, že to, čo sa stalo za bielymi dverami, ktoré stoja na tmavej chodbe, sa nemohlo stať za jeden deň. Musela som tam chodiť častejšie, schválne vypočúvať ich rozhovory. Lenže teraz mi to zmysel nedáva.

Určite som prišla na niečo dôležité. Na čosi, čo som doteraz nechápala. A tá žena, ktorú odhadujem na Meerovú, si ma musela všimnúť. Nejako prinútila Vet zastreliť ma a dúfala, že umriem. Nevyšlo jej to.

+++++

Na ďalšie ráno sedím s Alexom a Talin pri jednom stole a raňajkujeme. Ja do seba len ťažko natlačím celý krajec chleba s maslom, pričom Alex je už štvrtý. Od noci sa cítim neskutočne unavene.

Svet sa točí pred mojimi očami a nič nedáva zmysel. Počas celej noci- alebo aspoň tých troch hodín, ktoré som prespala- ma mučili nočné mory so ženou bez tváre, ktorá stojí za bielymi dverami a skalpelom reže pod pokožku nejakého neznámeho človeka. A vkuse hundre o Rosielee Parkerovej.

Zrejme by som niekomu mala povedať o tom, čo sa posledné dni odohráva v mojej hlave. Nemala by som si to nechávať pre seba, lebo ak je to všetko pravda, tak potom máme zrejme ďalší problém, na ktorý nie sme pripravení.

Odtlačím sa od stola. „Lose? Si v poriadku?"

„Hej," pošúcham sa po čele a na chvíľu tuho privriem oči. „Len som sa nevyspala."

Alex vstane od stola a nechá nedojedený chlieb na mieste. „Poď. Zatlačím ťa do izby."

Odmietavo pokrútim hlavou, ale on na to nedbá a chytí rúčky môjho vozíka. Yan mi medzičasom pridelila izbu na prízemí, keďže na výťahy môžeme rovno zabudnúť a ťahať ma hore-dole po schodoch by nebolo prospešné ani pre môj žalúdok, ani pre chrbticu ostatných.

„A teraz, keď sme sami," začne, no zarazí sa, keď vedľa nás preskáče žena v drepe a vydáva zvuky ako nejaké zviera. „Ako vravím, sami," podotkne s miernou iróniou. „By si mi mohla povedať, o čo skutočne ide."

Jasné, Alex ma pozná už roky. Vie, keď mi niečo je. „Ja neviem, Alex. Niečo nie je v poriadku."

Na moje veľké prekvapenie len prikývne, akoby myslel na to isté. „Už pridlho sa nič nedeje," povie, keď zavrie za nami dvere mojej izby. „Akoby všetko zamrzlo v čase. Čoby niekto čakal na to, až sa svet rozsype ešte viac."

Presne na niečo podobné myslím aj ja. Okrem mojich hlúpych spomienok, ktoré sa mi tlačia do hlavy tak, že zapĺňajú celú moju hlavu. Možno by som o tom mala niekomu povedať.

„Alex?"

„No?"

„Myslíš, že je možné, aby ma zastrelili preto, lebo som sa dozvedela niečo, čo som nemala?" spýtam sa neurčito.

Alex nachvíľu zaváha. „Podľa mňa sa ťa zbavili práve preto. Spomínaš si na niečo?"

Sadne si na kraj mojej postele, aby mi mohol hľadieť do očí. „Ja neviem. Možno. Nejaké útržky."

„Čo presne? Lose, je to dôležité."

„Ja viem," povzdychnem si a pery sa mi roztrasú. Nechápem, prečo tie spomienky tak bolia, ak im ani nerozumiem. „Je tam nejaká žena," začnem a zaborím si ruky do vlasov. „Stále hovorí o radiácii. O AP-R zbraniach a AntiR génoch." Hlas sa mi neuveriteľne trasie, akoby som plakala. No prečo? Čo je na tom na plač? „Je tam ešte nejaký muž. Hovorí so ženou. A ešte jeden človek, prikrytý plachtou. Ale neviem, či je mŕtvy. Ale... je tam ešte niekto. Nejaká ďalšia postava." Prsty si pritlačím na spánky. Mám pocit, že mi vybuchne hlava. „A neustále spomínajú jedno meno." Pocítim ako mi po líci mimovoľne stečú slzy. „Stále hovoria o Rosielee Parkerovej."

„Hej." Alex mi nadvihne bradu a zotrie mi slzy z líc. „Neplač, Lose. To bude v poriadku."

Pokrútim nad tým hlavou. Nebude. Viem to. „Niečo je zle," poviem so zadržaným dychom. „Veľmi zle."

„No tak," šepne Alex a pozrie sa mi do očí. Nie som schopná opätovať mu pohľad. Po lícach sa mi rinú ďalšie slzy a ja ch nedokážem zastaviť. Kedy som sa takto zlomila? V ktorej chvíli ľad pod mojimi nohami popraskal?

Lebo teraz už len padám. Do tmavej diery, ktorá ma čoskoro načisto pohltí. A zoberiem so sebou všetko, čo je v mojom okolí.

Ostanú len trosky. Ešte väčšie ako steny Kupoly.

Alex vidí, že mi jeho slová nepomáhajú. Rozhodne sa pre ráznejší krok a objíme ma. Kedy som naposledy cítila ľudské teplo? Kedy ma naposledy objali? Dokonca to neurobili ani moji rodičia, keď som sa prebrala z kómy.

Ostanem tam sedieť s rukami spustenými vedľa tela. Mám právo na to, aby som svojich kamarátov stiahla do tej priepasti spolu so mnou?

Odtiahnem sa od Alexa.

+++++

Zobudím sa s výkrikom, ktorý prekvapí aj mňa samotnú. No nie tak veľmi ako fakt, že tomu konečne rozumiem. Akoby mávnutím čarovného prútika chápem všetko, čo sa stalo v miestnosti osvetlenej bielym svetlom.

Čo najrýchlejšie sa vytrepem na vozíček rozhodnutá povedať to niekomu. Hocikomu. Hoci aj Talin, Yan, alebo len Eliottovi. Proste niekomu, kto je dosť dôležitý na to, aby som si bola istá, že sa tá správa dostane k Rosielee Parkerovej.

„Alex!" zakričím naňho cez celú chodbu a on sa na mňa prekvapene pozrie. Prebehne ku mne a skloní sa, aby mi mohol hľadieť do tváre. Oproti tomu, čo som cítila pred niekoľkými hodinami, mám razom pocit, že všetko môže byť lepšie. Že ľudstvo možno má nádej a ja svojich blízkych nestiahnem do tmy.

„Čo je?"

„Už... už viem, o čo šlo. Aj to, kto tam ešte bol."

Alex sa prudko nadýchne, no vzduch sa mu zasekne na polceste dnu. „Ostatní sú v jedálni."

Prikývnem a Alex sa okamžite zaprie do vozíčka, aby to urýchlil. Až to vyjde najavo, zmení sa všetko. Úplne všetko.

Jedáleň je len na pár krokov, no mňa premkne strašný pocit, len čo zbadám ako Yan, Talin, Eliott a Salem sedia okolo jedného stola. Ako prvá si nás všimne Yan a usmeje sa.

Nedokážem sa usmiať. Udeje sa niečo, čo nedokážem vysvetliť.

Ten pocit, že ma vidí niekto, kto by nemal, mi prerastie cez hlavu. Zmocňoval sa ma celý deň, no pripisovala som ho len tým snom a spomienkam. Všimli si ma, mám problém.

Razom ti nie je len pocit.

Sú to hnedé oči, čudne podobné tým mojim. Lesknú sa v nich úlomky zlata, žltého striebra. Sú to oči, ktoré som vídala dosť často.

Pamätám si na presnú pozíciu tela, ako napriahol nôž za chrbát a hodil ho celou silou. Jeho ostrie sa tradične zarylo do dreveného terča.

Teraz sa namiesto dreva zaryje do mäsa pätnásťročného dievčaťa. „Nie!"

Ten hlas ku mne doľahne už len z diaľky. Ako dávny šum morí, ktoré sa rozbíjajú o skaly. Ako niečo neexistujúce. Obyčajná vlna, rozbíjajúca sa o kamenné útesy.

Prásk!

To niečo je skutočné, výstrel. Spoza mňa. Alex. Naozaj to je on? Vystrelil naňho? Vlastne to už nemá zmysel. Čo ak to urobil? Prečo? Zase som tu, nikde. Kde nič nemá zmysel.

No teraz tu neostanem. Tma pominie. Opona sa zodvihne. Čierna stuha ohraničujúca môj život sa rozuzlí a hodí ma na druhý breh tohto sveta. „Lose. Nie, Lose! Prosím!"

Čierna pominie.

Neostane nič.

Možno nejaké spomienky. Ktoré si beriem so sebou. Lebo teraz ma už nič nedrží prilepenú na čierny povrch.

Pustí ma to. On trafil. Vždy triafal dobre. Čepeľ vždy trafila stred terča. A on sa postaral o to, aby som neostala zakliesnená na hranici dvoch svetov. Trafil ma do srdca.

Vedela som, že padnem. Padla som.

Navždy...

...