ship Fenrir Grayback (HP) / Liam Payne (1D)

„Dnes je v meste koncert, čo?" lenivo utrúsil do ticha izby statný sivovlasý muž, rozvalený na starom špinavom gauči. Z dlhej chvíle si pomocou prútika privolal fľašu ohnivej whiskey a poriadne si logol. „Nudím sa. Asi sa pôjdem prebehnúť." Vstal, podišiel k oknu a zahľadel sa von. Všade navôkol bolo cítiť jar. Príroda sa po dlhej zime pomaly prebúdzala a začínala žiť. Len on trčal zavretý doma ako taký prašivý pes. Ak nepočítal nočné výlety do lesa počas svojej premeny, nebol medzi ľuďmi už poriadne dávno. To sa musí zmeniť.

Jeho spoločník, starší štíhly brunet, zdvihol zrak od novín a nechápavo naňho pozrel. V očiach sa mu zračila otázka. „Myslím, že áno, niečo som zachytil, ale... Snáď nechceš ísť na koncert plný muklov?" prekvapene sa opýtal a očakával, že mu to jeho brat vysvetlí.

„Nebuď smiešny, Sigurd. O ten koncert nemám absolútne žiadny záujem. Ide mi len o potencionálne mladé obete. Tušíš vôbec, koľko ich tam bude?" uškrnul sa a labužnícky si oblizol pery.

„Si blázon, Fenrir," pretočil muž očami. „A mimochodom, veď si bol vždy skôr na deti, nie? Tie boli oddávna tvojou prioritou."

„To je síce pravda," pripustil, keď sa opäť napil. „A nehodlám na tom nič meniť. Ale zmena je život a ja som práve dostal chuť na trošku staršie mäsko. A hlavne mám tiež svoje potreby. Moja pravačka by si už rada oddýchla. A keďže dnes bude mesto plné mladých ľudí -"

„Nemyslíš to vážne, však nie, Fenrir?" prerušil ho Sigurd, dúfajúc, že jeho brat len žartuje. Bola samovražda vybrať sa niekoľko dní pred splnom medzi muklov.

„A prečo by som nemal?" naježil sa Fenrir. Už ho tá Sigurdova prílišná opatrnosť začínala štvať. Akoby nestačilo, že sa musí od pádu Voldemorta ukrývať a neužije si ani trochu radosti, ešte sa k nemu nasťahoval jeho brat, ktorý mu posledné mesiace celkom solídne pil krv. Vôbec by sa nedivil, keby bol Sigurd upír. „Som tu zavretý už roky," nahnevane zavrčal. „Niekoľko dní som nevytiahol päty z domu. Pochop ma. Už dlho som nikoho nepohrýzol a tam -"

„Neblázni. Je to risk. Bude tam veľa ľudí. Nestihneš si ani vyhliadnuť obeť a chytia ťa."

„Prosím ťa, odkedy sa tu ukrývam, nikdy ma nikto nechytil."

„Mal si šťastie. Ale toto nemôže vyjsť, Fenrir. Si príliš nápadný, odvedú ťa okamžite, len čo sa tam objavíš."

„Merlin, Sigurd, ty si taký idiot. Rozmýšľaj. Sme čarodejníci, načo sú nám kúzla a elixíry?"

„No ja neviem -"

„Ale ja viem. Vyjde to. Keď chcem, viem byť neodolateľný," drsne sa zasmial a o chvíľu zmizol vo svojej malej, zatuchnutej spálni. Konečne si po dlhom čase aj on užije.

***

„Ďakujeme, Londýn, boli ste úžasní," rozlúčila sa pätica chlapcov so svojimi fanúšikmi a za neustáleho mávania, odišli v sprievode svojich bodyguardov do zákulisia.

„Ja mám dosť," vzdychol Liam, ťažko dopadnúc na stoličku. „Toto bol pre mňa zatiaľ najnáročnejší koncert v histórií One Direction. Neskutočne ma bolia nohy a som hladný ako vlk," zaskučal. Ako na zavolanie, v žalúdku mu hlasno zaškvŕkalo, čo vyvolalo úsmevy na tvárach ostatných chlapcov.

„Li, ešte vydrž, ako vždy počkáme, kým sa to okolo haly upokojí a potom padáme do hotela na večeru," usmial sa Louis a potľapkal ho po pleci. Hoci bol Liam ten najzodpovednejší a postupom času ho všetci vďaka jeho otcovskému prístupu prirodzene považovali za hlavu skupiny, bol to práve Louis, čo sa pýšil titulom najstarší člen, no zároveň bol najväčším šoumenom. No boli chvíle keď sa správal primerane svojmu veku - dospelo.

„Ja viem," odtušil Liam a vybral si zo zadného vrecka džínsov mobil, aby mohol zabiť čas, kým odídu aj tí najnedočkavejší a najotravnejší fanúšikovia. Harry, Niall a Zayn sa zatiaľ niekam vytratili. Liam usudzoval, že zrejme išli po chodbách vyvádzať neplechu. „Ale vieš, čo je zvláštne, Lou?"

„To teda netuším," zasmial sa oslovený. „Ale hádam, že mi to povieš."

„Napriek tomu, že ma bolia nohy, vôbec nie som unavený. Normálne mám chuť ísť sa prejsť po čerstvom vzduchu, niekde mesta. Chápeš, túlať sa okolitými uličkami a tak."

„Je ti jasné, že bez bodyguardov za zadkom nás nikde samých nepustia, že?" schladil Louis kamarátove nadšenie.

„Veď toto," smutne vzdychol Liam pri predstave, že už nič nebude ako predtým. Žiadna samota, súkromie, túlanie po meste, či relax v prírode. Aby zahnal chmúrne myšlienky, rozhodol sa pripomenúť si radšej tie veselšie chvíle obdobia skupiny.

„Li?" ozval sa odrazu Louisov zamatový hlas. „Mám nápad."

***

„Si si istý, že to bol dobrý nápad, Lou?" vystrašene šepol Liam, keď sa ako zlodeji, pod rúškom tmy tajne zakrádali von z areálu arény. „Takto zdrhnúť bez toho, aby sme niekomu o tom povedali?"

„Ale veď sme im dali vedieť, nechali sme odkaz," uškrnul sa Louis. „Nemôžem za to, že tí traja idioti sa niekam vyparili. Tiež nám nič nepovedali."

„Ale ostali dnu. Čo ak sa nám niečo stane?" strachoval sa Liam. Odrazu už nemal takú odvahu ako pred polhodinou. Predsa len, krajina sa ponorila do tmy a mohlo na nich číhať akékoľvek nebezpečenstvo.

„Čo by sa nám už len mohlo stať?" odfrkol si Louis, no vzápätí prudko zastal a s rozšírenými zreničkami hľadel kamsi za seba. „Počul si to?" šepol a zovrel Liamovu ruku vo svojej.

„Č-čo som mal počuť?" pípol vystrašený Liam. „Ak sa ma snažíš vystrašiť, nie je to vtipné."

„Pšt," Louis prekryl Liamovi ústa svojou dlaňou. „Nesrandujem. Počul som kroky. Niekto asi ide za nami."

„Nemôže to byť niekto z ochranky?" nádejal sa Liam, keď Louis ruku stiahol. „Možno nás hľadajú."

„Nemyslíš, že ak by nás hľadali, mali by baterky, alebo niečo podobné a nezakrádali sa rovnako tajomne ako my?" hlesol Louis. Už sa mu celá tá situácia vôbec nepáčila. Ako mu len taký idiotský nápad zišiel na um?

„A sakra. Mám strach."

„Kurva, zdrhnime, kým je čas," zasyčal Louis, zdrapil Liama za rukáv a chcel sa s ním rozbehnúť do najbližšieho úkrytu, keď ich ožiarilo jasné svetlo a akási neviditeľná sila ho zvalila k zemi.

„Lou!" vykríkol vydesený Liam, vidiac v slabom svetle pouličnej lampy bezvládne kamarátove telo a chcel mu pomôcť, no nedokázal sa ani pohnúť. Akoby na mieste skamenel.

„Čím menej sa budeš mykať, tým lepšie pre teba," ozval sa mu pri uchu nepríjemný škrípavý hlas, pripomínajúci štekot, a okolo pása sa mu obmotal pár cudzích rúk. Citlivý nos zaznamenal pach potu a krvi. Roztriasol sa od strachu a znechutenia. Mužova prítomnosť mu bola nanajvýš nepríjemná, no neodvažoval sa ani len pohnúť, nieto ešte otočiť hlavu, aby zistil, kto je za to všetko zodpovedný. No jedno vedel s absolútnou istotou. Bol v pasci a nemal šancu ujsť.

„Neboj sa, maličký," prehovoril ten hlas znovu. „Ak nebudeš robiť hlúposti, nič hrozné sa ti nestane. I keď," šialene sa zasmial. „Otázkou je, čo je hrozné, však?"

„Pro-prosím, ne-nechajte ma odísť," vydesene koktal. „Ak chcete peniaze -"

„O muklovské peniaze nemám záujem. Chcem teba," zašepkal muž a Liam mal chuť umrieť. Toto nemá šancu prežiť. Aj keby bol gay, už len zo zápachu toho muža mu bolo na zvracanie. Pri predstave, že by ho mal čo i len pobozkať... No fuj.

„Neboj sa, maličký, vypi toto," priložil mu muž k perám malú fľaštičku. Stále stál za ním, akoby zámerne sa skrývajúc, aby ho Liam nevidel.

Liam pokrútil hlavou. To nevypije ani keby sa čo dialo. Čo ak je to nejaká otrava? A o tom, že ten chlap s ním nemá čisté úmysly, ani na chvíľu nezapochyboval.

Muž akoby mu čítal myšlienky. „Nie je to žiadny jed, maličký. Len ti to pomôže uvoľniť sa. Ale nemusíš to vypiť, keď nechceš," uchechtol sa. „Len ťa to potom bude bolieť. A navyše neručím za to, či sa tomuto krásnemu chlapcovi náhodou nestane niečo zlé."

„Nie," hlesol Liam. „Jemu neubližujte."

„Tak to vypi."

„D-dobre." Liam trasúcimi prstami chytil fľaštičku a jej obsah bez premýšľania vypil. Radšej zbytočne nerozmýšľal, či to naozaj nebolo niečo, čo by mu mohlo uškodiť, no prekvapila ho príjemná, sladká chuť nápoja. Snáď to nebolo nič škodlivé.

„Uvidíš, o chvíľu ti bude lepšie," zavrnel muž za jeho chrbtom. Vzápätí niečo zašepkal, Louis vstal zo zeme, oprášil sa a bez slova, ako zhypnotizovaný, odišiel. Po chvíli zmizol v tme.

„Čo ste mu urobili?" vypískol, stratiac kamaráta z dohľadu.

„Nič, povedal som mu, aby sa vrátil, odkiaľ prišiel," zasmial sa neznámy a konečne spoza Liama vystúpil.

Liam vytreštil oči a takmer dostal infarkt. Stál pred ním starý, asi šesťdesiatočný chlap s pochlpenými dlhými sivými vlasmi a zanedbaným strniskom. Na sebe mal akýsi zvláštny plášť, pod ktorým mal tričko s veľkým výstrihom. Pri pohľade na chlpatú hruď neznámeho muža sa Liama opäť zmocnila závrať. To snáď nie... S tým chlapom nikdy nič mať nebude, to radšej umrie. Odrazu sa jeho telom začal šíriť dosiaľ nepoznaný hrejivý pocit a cítil sa, ako by sa vznášal. No to nebola jediná znepokojujúca vec. Spolu s nastupujúcim účinkom nápoja sa začal meniť aj výzor muža. Liam zalapal po dychu. To nemohla byť pravda. Čo mu to dal vypiť? Nejaký oblbovák? Cítil, ako sa nápoj rozlieva jeho žilami a dostáva ho do akéhosi tranzu a nemohol s tým nič urobiť. Len sa bezmocne prizerať, ako sa muž pred ním menil. Napokon pred ním stál sympatický tridsiatnik s krátkymi tmavými vlasmi, ledabolo učesanými, a sexi briadkou, oblečený v moderných džínsoch a čiernej košeli, ktorej vrchné gombíky neboli zapnuté a odhaľovali mužovu vypracovanú hruď. Aj zápach zmizol a nahradila ho príjemná vôňa citrusov a mentolu. Naprázdno preglgol. Ten muž bol... So zdesením sám pre seba priznal, že ho považuje za príťažlivého.

Nie, nie, nie, kričal v duchu. To musela byť nejaká droga. Inak si to nevedel vysvetliť. Nebolo predsa možné, aby sa muž pred ním za taký krátky čas zmenil na úplne iného človeka. A aby on odrazu zmenil svoje sexuálne preferencie. Čo mu to len dal?

„Páčim sa ti teraz viac?" zasmial sa muž. Liam fascinovane prikývol. „Som Fenrir, ale to je jedno, zajtra si to aj tak nebudeš pamätať."

„Liam," šepol. Nerozumel sám sebe. Ten muž sa mu páčil čoraz viac. A najhoršie bolo, že po ňom začínal túžiť. Nakoniec to možno nebude také hrozné, ako sa spočiatku zdalo.

Fenrir si bol vedomý toho, aký vplyv na chlapca mal. Chytil Liama za ruku a pritiahol si ho bližšie k sebe. „Neboj, bude sa ti to páčiť," zašepkal mu do ucha. „Ale najprv nás dostanem na iné, pohodlnejšie miesto, dobre?"

Liam omámene prikývol a ledva sa stihol spamätať, niečo s ním prudko trhlo a jeho žalúdok urobil obrovské salto. Keď po chvíli otvoril oči, videl, že sa ocitli pred malým ošarpaným domom na okraji lesa. Absolútne netušil, kde sú, ani či sú ešte v Londýne. Už by sa nedivil ani tomu, keby boli mimo Anglicka. Ten večer bol maximálne divný, takže sa nejakými zbytočnými myšlienkami radšej nezaoberal.

Liam si ledva stihol obzrieť okolie, keď ho Fenrir prudko chytil za ruku a odviedol do spálne. Hodil ho na posteľ a doslova ho vyzliekal pohľadom. Mladé, pevné štíhle telo neochutnal už dávno. Nie div, že bol taký nedočkavý.

Liam zatiaľ bojazlivo čakal a triasol sa. Hlavou mu vírilo množstvo chaotických myšlienok a pocitov. Nad všetkými však vyčnievala jedna, čo ho priam desila. Túžba. Mužove pohľady mu už dávno neboli nepríjemné, práve naopak. Začínal si ich celkom užívať a cítil, ako sa ho zmocňuje vzrušenie. Hrýzol si peru, keď sa Fenrir začal približovať čoraz bližšie a každým krokom zo seba zhodil jeden kus oblečenia. Kým sa nad ním sklonil, bol už úplne nahý. Vyzliekaním jeho oblečenia sa neobťažoval, doslova ho z neho strhal. Liam mal pocit, akoby sa ocitol v nejakom filme. Nasadol do rozbehnutého vlaku, ktorý neustále zrýchľoval. Aj keby to chcel zastaviť, už nebolo cesty späť. Plameň vášne bol priveľký, aby sa dal uhasiť. Musel sa nechať viesť ďalej. Netrvalo dlho a miestnosťou sa ozývali jeho vzrušené vzdychy a prosby, ktorým Fenrir ochotne vychádzal v ústrety.

„Nezľakni sa, teraz ťa uhryznem," nežne zavrčal vlkolak a Liam omámene prikývol. Nič netušiaci, do čoho sa rúti, len ticho vzdychol, keď ostré tesáky preťali jeho pokožku. Pocity, ktoré ním lomcovali, sa nedali prirovnať k ničomu, čo už zažil, no vyhodnotil ich ako zvláštne príjemné. No jeho omámený mozog mu našepkával, že tento krok raz trpko oľutuje.

„A teraz si už náš, Liam," chrapľavo sa zasmial, keď chlapcovu ranu primerane ošetril. Účinok elixíru vyprchal a on nadobudol naspäť svoju podobu. „Dúfam, že si si to užil aspoň tak, ako ja."

***

„Liam! Tu si, konečne! A čo si, pre Boha, robil?" vykríkol vydesene Harry, keď našiel v šatni na lavičke ležať schúleného a dotrhaného Liama s ranou na krku. „A kde si bol? Skoro sme umreli od strachu, kde si zmizol. Hľadali sme ťa po celom areáli."

„Ja... Ja neviem. Od istého času si nič nepamätám. Spomínam si len, že som sa chcel ísť prejsť a vyšiel som s Luisom von a -"

„Ale ja som vonku nebol, Li," krútil hlavou Louis. „Celý čas som bol s chalanmi."

„Tak potom to bol všetko asi iba sen. Ale ako som sa, do prdele, dostal sem? A prečo ma bolí zadok?"

A/N:

Okej, toto je historicky najväčšia šialenosť, akú som kedy napísala. Snáď tam je tej romantiky (keď už bol ten Valentín) aspoň kúsok 🤔😊 Predstaviť si Fenrira ako romantika je naozaj nadľudský výkon.