Keď som počul ako prešli chodbou ďalej a vedel som, že ani vo vlčej podobe už nezachytím ani slovka, premenil som sa na človeka. Nato som sa súrne otočil na Mika so spýtavým pohľadom. Pozeral sa na mňa rovnakým. Asi nepočul o čom sa rozprávali. Zopakoval som mu tú jedinú vetu čo som zachytil a až potom položil svoju otázku. ,,Čo je to komora X?"

,,Neviem. O ničom takom som ešte nepočul."

,,Budeme ich sledovať." Navrhol som odhodlane(i keď s malou dušičkou). Mike odomkol dvere. Opatrne som stisol kľučku a nenápadne pootvoril dvere.

Zazreli sme dvoch mužov v bielych plášťoch, pravdepodobne doktori či vedci, s jedným robustnejším v čiernom ochrannom obleku so zbraňou v ruke za nimi. Doktori tiahli vozík na ktorom bolo niečo prikryté bielou plachtou. Prešli chodbou a zastavili sa pred výťahom. Akonáhle v ňom zmizli vyšiel som na chodbu a ticho sa rozbehol za nimi. Na výťahu blikalo tretie poschodie, labáky.
Prešmykol som sa cez dvere čo delili schody, ktoré boli hneď vedľa výťahu, od chodby a zišiel po nich.
Na treťom poschodí som zatiahol za kľučku dverí, aby sme mohli prejisť na chodbu.
Nič.
Zatiahnem znovu.
Zatvorené!

,,Mike, prečo je zatvorené!?"

,,To má svoje dôvody." Hovorí Mike čo zrovna schádzal po schodoch za mnou. ,,Sú to časti s drahými vecičkami, len pre vybrané osoby. To aby ich nejaký experti nezničili." Zaškľabil sa Mike.

,,A ako sa tam môžme dostať? Ty máš predsa tú kartičku."

,,Áno, kartičku uspávača. Musíš byť vedec, či v doprovode vedca alebo mať aspoň kartičku vedca, aby si sa tam dostal." Pokrčil ramenami Mike.

,,Takže, aby som zistil kam nesú jedného z vlkov, potrebujem tie vaše hračičky, teda kartičky!" Povedal som nahnevane.

,,Poď sa zatiaľ najesť. Tam sa o tom môžme porozprávať. S prázdnym žalúdkom sa veci riešia ťažko." Drgol do mňa Mike a už schádzal po schodoch dolu.
Na druhom poschodí sme zabočili vľavo, prešli sme okolo malej nemocnice a pokračovali ďalej k jedálni.
Otvorili sme drevené dvojkrídlové dvere a ovalila nás príjemná vôňa pečeného mäsa. Zhlboka som vdýchol a vydýchol tú slastnú vôňu.
Ocitli sme sa v neveľkej miesnosti so zopár drevenými stolmi pre šiestich, malými okienkami s jemne lososovými záclonami a jedlom, ktoré sa podľa vôňe schovávalo na konci miesnosti. Bolo tu zopár ľudí čo sa zrovna na niečom smiali, ďalší niečo spolu hrali a boli do hry pohrúžený tak veľmi, že jeden buchol svojou riadnou päsťou do stolu, ktorý následne vydal nepríjemný zvuk. Konverzácia nachvíľu utíchla, no za pár sekúnd bola opäť v plnom prúde.

,,Keby som bol vlk, tak by som už prišiel o uši." Zašepkal som Mikovi do ucha.

,,Keby si bol vlk, tak by si sem ani nevkročil." Prehodil Mike s humorom.

Nakladal som si na tanier jedlo, presne ako to robim Mike. Pozoruhodné, prečo ho hndeď nezjedia?
Sadli sme si za stôl a začali jesť. Chcel som kura rovno zobrať do ruky. No videl som, že Mike si na to berie príbor. Tak som ho znovu napodobil. Pokrútil som nad tým hlavou a začal s chuťou jesť.

,,Po jedle sa môžem ísť povypytovať na tú tvoju komoru X v spoločenskej miesnosti. Možno niečo zistím." Povedal Mike a s chuťou si dal ďalšie sústo.

A ja si to tu medzitým poriadne prezriem...

Zdravím vás! Po tak dlhej dobe. Môžem to ospravedlniť tým, že môj pohár s inšpiráciou bol úplne prázdny a trvalo dlhšiu dobu, než mi doň nejaká tá inšpirácia napršala.🌬 Trošku dejovo nudnejšia 📖 kapitola, no už ste videli knihu bez úvodu?🙂

Prajm vám všetkým príjemný zvyšok dňa.

Vaša Jaimix.