,,Niečo ti musím povedať."

,,Čo máš takého na srdci?" Zaškeril sa Mike.

,,Nemôžem ti to ukázať tu." Povedal som a otočil hlavu smerok ku kamere.

,,Môžme ísť ku mne na izbu. Tam nám kamery nenainštalovali." Pousmial sa.

Vstal pomaly z postele a vykročili sme z nemocničnej izby. Priložil kartičku k hlavným dverám a spoločne sme vyšli na chodbu.

,,Na druhom poschodí, kde sme teraz my, sa nachádzajú spoločenské priestory. Nemocnica, jedáleň či oddychová miesnosť. Tam chodievame, keď máme voľno. Takže, keď ma budeš hľadať, skús moju izbu alebo oddychovú miesnosť. No v mojej izbe ma nájdeš málokedy." Zasmial sa nad tým čo povedal a pokračoval ďalej v rozprávaní. Medzitým sme vošli do výťahu a vystúpili na štvrtom poschodí. Bolo vidno, že noha ho stále bolí. Našľapuje na ňu zľahka. ,,Takže, štvrté poschodie sú izby pre zamesnancov. Pod nami sú labáky, kde vyrábajú všetky nové hračky a iné technológie. A na prvom poschodí sú monitorovacie miesnosti alebo aj riadiaca veža, skrátene velín. Kapišto?" Prikývol som. Zastavil sa pred jednými s mnoha dverí, čo boli v tesnej blízkosti natlačené na seba.
Priložil kartu, dvere cvakli a povolili.

Vošli sme do tmavej úzkej miesnosti bez okien s jednou postelou, šatníkom a písacím stolom so stoličkou.
Keby som bol vo vlčej podobe, tma by mi nevadila a videl by som perfektne. Takto som zakopol o prvú vec čo som stretol. Letel som prudko k zemi a moja tvár sa tvrdo privítala s chladnou dlážkou.
Mike sa s chuťou zasmial.

,,Prepáč, hneď to napravím." Povedal a zapol malú žiarovečku neisto visiacu zo stropu.

Teraz som mohol zistiť čo mi to skrížilo cestu. Ďaľšie ľudské haraburdy. Tentokrát špinavé, smradľavé oblečenie.

,,Prepáč, no na izbe som už nebol štyri dni a nečakal som, že sem niekoho vezmem." Zdvihol ramená a nahodil nevinný výraz, ktorý mal slúžiť ako obrana proti môjmu zlostnému pohľadu. ,,Tak čo si mi to chcel ukázať?"

,,Zamkni." Pomalým pohybom nechal kartu dlhšie priloženú na snímači a dvere sa zamkli.

,,Hotovo." Povedal víťazoslávne Mike.

,,Dobre. A hlavne sa nevydes...a taktiež nekrič...a..."

,,No tak mi to už uká...!"

Nestihol dopovedať ani posledné slovo a zrazu pred ním nestál človek, ale hnedý vlk. Mike vypleštil oči z jamôk a sánku mal otvorenú dokorán. No našťastie bol ticho.
Sadol som si. On jemne pootočil hlavu doprava a skúmavým pohľadom si ma prezeral. Napodobnil som ho. Na to sa trochu pousmial.
Nechcel som urobiť žiadny prudký pohyb. Mohlo by ho to vydesiť, preto som len nadvihol ľavú prednú labu na pozdrav. Mike sa zohol, labu mi chytil do ruky a jemne ňou potriasol. Pustil mi labu, a keď som stál všetkými štyrmi pevne na zemi, premenil som sa späť na človeka.
Postavil som sa a podal ruku zohnutému udivenému Mikovi.

,,Ako?" Jedniné slovo na ktoré sa zmohol.

,,Sám neviem."

,,A si človek či vlkodlak...?" Začal polemizovať nad všetkými možnými teóriami.

,,Som vlk čo sa vie meniť na človeka."

,,Takže teraz sa rozprávam s vlkom? S vlkom čo tu predo mnou stojí ako človek!"

,,Áno."

,,Ja som snáď z toho morfia (liek proti bolesti) úplne zošalel!"

,,Nie. Ako si hovoril. Vlci čo sú tu majú schopnosti. Moja schopnosť je premieňať sa na človeka."

Mike chcel znovu niečo namietnuť alebo vyvrátiť šialenú skutočnosť, keď sme začuli na chodbe rachot.
Obaja sme ticho prišli k dverám a položili hlavy na chladné drevo. Ja som sa rýchlo premenil na vlka, aby som lepšie počul. Nastražil som uši a snažil sa zachytiť čo najviac informácií.

,,Subjekt osemnásť v tichosti prevezte do komory X. Rýchlo!"