Rýchlo sa vybrali preč, zabuchli za sebou dvere...a mňa tu nechali samého.
Podišiel som k Tranovi. Vznášal sa v priehľadnej tekutine...mal ústaraný až ustráchaný výraz. Mykal labami a krčil ňufák. To čo mu monštrá robili, rozhodne nebolo Tranovi príjemné. Keď som sa rozhliadol naokolo, takých ako Tran tam bolo plno! Medzi nimi som zazrel aj Turona. Sem tam sebou mykol... zatvorené oči vyzerali i tak unavene.

,,Keby si bol teraz pri vedomí...určite by si vedel čo robiť." Zakňučal som.

Po dlhej a namáhavej ceste, po mnohých vyčerpávajúcich premenách som sa opäť ocitol medzi ostatnými. Tí už vrteli chvostmi od zvedavosti.

,,Tak čo si videl? Je to cesta na slobodu?" Nedočkavo sa spýtal jeden z nich.

,,Nie...je to miesto, kde končia vlky, ktoré odvedú. Vyzerajú ako mŕtvi, no ich telo sa hýbe. Akoby boli medzi životom a smrťou." Smutne som prehovoril. Vrtiace sa chvosty zastali a mnohí skopili uši. Túto odpoveď nečakali. Ich nádej zmizla ako smietka.

,,Sme tu uväznený." Smutne sa jeden z vlkov otočil a kráčal preč...ostatní ho nasledovali tápajúc sa v depresívnych myšlienkach.

Nemal som im to za zlé. Rovnako som som rozmýšľal či je úteku z tohto miesta plného divov a desov.

Kráčal som stále vpred...vyšiel som dokonca i z bezpečia, z hlavnej diery. Bol som v lese, o ktorom mi v prvý deň hovorili, že je nebezpečný. Vtedy som bol ustráchaný až za ušami. Dnes sa tu prechádzam akoby som bol doma. Toto miesto sa stalo takým mojim núteným domovom. Domovom, kde sa snažím prežiť...každému naháňa hrôzu no môže byť aj horšie. Kto vie...toto je jediné čo poznáme......a príbehy našich troch neohrozených?...tí nám o tom môžu len rozprávať...a slová už nestačia.... už dávno nie.

Zrazu sa predo mnou zjavili dvaja uspávači! Inštinkt sa prvý krát prebral a miesto úteku som sa skrčil, vyceril zuby a spevnil laby pripravený k útoku.

,,Ako hlásil velín...subjekt 62. prestáva strácať strach pred človekom." Zahlásil jeden z nich do vysielačky.

,,Rozumieme...pripravte subjekt 62. k transportu do komory X." Ozvalo sa z vysielačky.

Vtedy som na nič nečakal a miesto toho, aby som chňapol po ruke, skočil som po zbrani, mykol ňou do strany a zaskočený uspávač vystrelil. Trafil však stehno svojho kolegy. Ten sa zakolísal a zvalil k zemi.
Rozbehol som sa preč a z hlboka zavyl. Vo vytí ostala správa o nebezpečenstve, ktoré ma prenasleduje.
Akoby sa spomienky vracali. Všímal som si pri behu každý detail. Prúdila vo mne divokosť.
Oproti mne šprintom bežala obávaná trojka. Prudko som zastal.

,,Počuli sme vytie...dlho boli tieto lesy tiché...vyli sme len my. Žiaden iný vlk nezavyl tak, aby v ňom zanechal zmysluplnú správu." Ozval sa Sculus. Jeho hruď sa pravidelne zdvíhala a svaly boli zatnuté, pripravené k útoku.

,,Chcú ma odviesť do komory X." Zavrčal som.

,,Môžme ich len zdržať...ale monštrá nezastavíme. Sme na ich území, majú výhodu."

,,Viem o nich dosť informácií na to, aby som im utiekol, nie len ja, ale i vy...pre tento krát som ich zdržal... vždy musia byť v dvojici...a jeden z nich teraz nie je pri vedomí."

,,Ale vrátia sa."

,,Vrátia..." Striaslo ma. ,,No Turon nás chcel od tiaľto dostať! A ja jeho cieľ dokončím!"

,,S našou pomocou môžeš rátať." Kývli mi hlavou všetci traja na znak spolupráce...