Rana sa mi hojila vcelku dobre. Ale chodiť som mohol len zťažka. Preto som väčšinu času ležal v prvom tunele. Sem tam som sa išiel prejisť do hlavnej diery, podľa toho ako mi to bolesť dovoľovala.
Často sa na mňa so záujmom pozerali. Vlčice ma i zastavovali a opisovali aký som statočný, odvážny...
Keby len vedeli ako som k tej jazve prišiel.
Pretože som statočne útočil na korisť a pri tom som niekomu zachraňoval život?
Nie!
Zbabelo som utekal!
Ale okrem skupiny s ktorou som lovil
to nikto nevedel. Som rád, že to ďalej nekomentovali a minulotýždňové neúspechy...z mojej strany...nechali za sebou.
I teraz som si šiel znovu pretiahnuť zvyšné tri zdravé nohy.
Myslel som, že z diery a podzemných tunelov už nikdy nevylezem...ale začínam sa cítiť čím ďalej viac stiesnene. Steny sa každým ďalším dňom približovali. A ja som naberal na pocite, že ma chcú pohltiť zaživa.
Zrazu som do niekoho vrazil. Zadná noha nevydržala náraz a tvrdo som sa zvalil na zem. Pomaly som sa z nej pozviechal. Naskytol sa mi pohľad na šklebiacu sa Kalu.

,,Ty nie si nešikovný len vonku, ale aj vnútri." Zasmiala sa a ja som si detailne spomenul na lov.....skvelé, že mi ho musela pripomenúť.

,,Ozaj? Ďakujem, ani sa nesnažím." Sarkasticky som sa usmial.

,,Tak zase nabudúce...keď sa niekde zrazíme." Zasmiala sa.

,,Počkaj!" Vyšlo zo mňa nečakane, až som sa sám čudoval. Otočila sa a čakala čo poviem...rovnako i ja. ,,Chcel som sa ísť prejisť von, no potrebujem doprovod..." Povedal som do stratena. Uši som mal nastražené a čakal čo povie.

,,Iste, aj tak nemám čo na robotu." Takže ide so mnou von len z nudy....lepše než z povinnosti (keby jej napríklad Turon prikázal, aby sa kvôli zraneniu o mňa starala.)

Pomaly som hupkal k východu tunela. Prvá šla Kala. Za ňou, viac ostýchavo, ja. Ak narazíme na tú potvoru, od ľaku umriem na mieste...

Pomaly sme šli lesom. Steny zmizli a nahradili ich koruny stromov...a umelé nebo...usudzujem podľa toho čo si pamätám a čo som pochopil od ľudí. Keď bolo ticho neznesiteľné...a vedel som, že ona rozhovor nezačne, povedal som prvé čo ma napadlo.

,,Ďakujem."

,,A za čo?" Nechápala.

,,Že si ty a ostatní nekomentovali ani nerozprávali príbeh ako som došiel k jazve." Síce to bola ešte z časti otvorená rana...ale o pár týždňov z toho bude poriadna jazva s už nie tak parádnou historkou.

,,Vždy sa navzájom podržíme. Sme vlci. Žijeme v svorke. Každý sám nie sme silný, ale keď sme spolu, dokážeme veľa vecí. Prvým vlkom arény to chvílu trvalo než to pochopili. Až keď prišli traja neobávaní, tak bitky...o nič a všetko skončili."

,,Porozprávaj mi o tom..." Pošťuchol som ju do rozprávania, no svojim zaujatým hlasom som mohol pôsobiť ako šteňa čo sa teší na historky od mamy na dobrú noc.

,,Poviem ti to čo som sa naučila od rozprávania ostatných.
Takže...ako každý začiatok...kde bolo tam bolo bol jeden les. Lenže toto nebol les. Nikto tu nebol. Bolo to drsné miesto...bez života...čakajúce na svoju budúcu obäť. A tou sa stal vlk. Les mu zobral pamäť...pohrával sa s jeho mysľou. Vlk vždy potrebuje spojenca, inak sa sám zblázni a stane sa z neho vyvrheľ. Po pár dňoch do lesa zablúdila ďalšia stratená duša...a po pár dňoch ďalšia. Niektorí vlci sa našli, iní sa stratili v hlbinách svojej mysle...stratili rozum a útočili aj na svoj druh. Ďalší sa kvôli nezhodám rozdelili a postupne padli za obäť lesu. Až po niekoľkých mesiacoch sa postupne objavila trojica neobávaných vlkov. Každý si pamätal na život vonku. Navzájom sa našli a vytvorili základ svorky.
A potom........ukázali sa tí čo les stvorili, tí čo vlkov doň uväznili...monštrá!
Spoločne vlkov uspali...a potom opäť zmizli za hranice lesa. Traja neobávaní videli čo spolu monštrá dokázali. Rozhodli sa nájisť a zachrániť každého vlka, ktorého sa dalo..."

,,A tí čo už neboli pri zmysloch?"

,,Vlk, ktorý už nebol pri zmysloch, ktorého zblúdila duša putovala nevedno kam po lese sa už nedala zachrániť. Toho museli zabiť...lebo by napadol on ich!"

Vystrčila tesáky a skočila na mňa akoby mi išla chňapnúť po krku. Ja som inštinktívne sklopil uši a chvost...a uhol hlavou čo najbližšie k zemi.
Zasmiala sa a dala mi priestor nech sa pozviecham zo zeme. I ja som sa na tom zasmial...aj keď to bola pre mňa dosť trápna situácia.
Zrazu za nami niečo šuchlo, svištiaci predmet preletel vzduchom a zasiahol Kalu!