Rýchlo som sa predral pomedzi kríky. S ľudským telom, ktoré bolo poriadne neobratné, som sa zachytával o každý možný i nemožný konárik. Každý môj krok spôsobil neprepočuteľné zašušťanie ozývajúce sa lesom. Ak som chcel "zmiznúť" pred zrakom ľudí a byť súčasťou prírody, musel som sa premeniť.
Zastavil som, zatvoril oči a začal zhlboka dýchať. Sústredil som sa na vlčie zmysly, štyry laby, pazúry, pocit voľnosti, keď som bežal lesom.
Prebehol mnou príjemný uvoľňujúci pocit.
Otvoril som oči...a zacítil svoju huňatú srsť, svoje ostré zmysly.
Počul som ako sa Mike v diaľke rozpráva s vedcami. Hovorili o 33., spomínali aj, prečo nie je s Mikom druhý uspávač. On rýchlo vymyslel prijateľné klamstvo. Vraj ma pokúsala, no nie je to vážne, takže som nešiel do nemocnice, ale k sebe na izbu...kde ma nikto nebude hľadať.

Začal som blížiť späť k miestu, kde sme uspali 33.
Mike tm už nebol a vedci tiež odchádzali.
Blížil som sa ticho ako poriadny lesný dravec.
Vankúšiky na labách sa mi jemne dotýkali mäkkej vlhkej zeme.
33. ležala nehybne na zemi. Len zľahka dýchala.
Zacítil som jemnú Mikovu vôňu, ktorá sa tiahla ako ľahký závan okolo kríkov.
Priblížil som sa k nim. Zacítil som v nich kovový predmet. Prestrčil som hlavu pomedzi konáre a našiel tam môj obojok.
Schmatol som ho opatrne do zubov, aby sa nepoškodil a nezistili, že si ho viem dať dole.
Všetkymi možnými kreáciami som si ho ako zázrakom nasadil aj vo vlčej podobe.
Čumákom som zhlboka natiahol okolitý svieži vzduch, aby som určil či je bezpečné priblížiť sa na otvorený priestor.
Opatrne som sa vyšiel na menšiu čistinku.
Ľahol si k 33. a strčil do nej čumákom.
Jemne pohla hlavou.
Strčil som znova.

,,Nechaj ma." Zašomrala.

,,Vstávaj, dospíš to v diere." Snažil som sa ju prebrať.

,,Ja som zobudená, len som v paralýze. Spánok trvá len zopár minút." Prekrútila očami a naďalej sa nepohla ani z miesta.

,,A ako dlho trvá paralýza?"

,,Približne pätnásť minút až pól hodinu."

Sadol som si a pozoroval okolie, nahýbal uši ku každému zvuku.

,,A ako dlho si už v paralýze?" Spýtal som sa nedočkavo ako šteňa.

,,Už asi dvadsaťpäť minút. Už si cítim laby a chvost, ale stále sú ťažké ako veľký balvan."

,,Počkám tu." Povedal som hrdinsky, ale cítil som, že už na mňa lezú obavy z akéhokoľvek zvuku zákerného simulovaného lesa.

,,Zlaté od teba." Prehodila ironicky.

Ako hovorila, o pár minút sa už ťažkopádne stavala na nohy.
Pohli sme sa smerom k hlavnej diere.
Pri vchode sme zazreli Turona. Jemne som začal vrtieť chvostom. No hneď ako som si to uvedomil, prikázal som mu, aby znehybnel...predsa len, je to detinské a robia to len zamilované mladé samičky.
Turon mal ustarostený výraz a rozprával sa s ďalšími dvoma čo sa držali na nohách rovnako ťažko ako 33.
Musím sa s ním porozprávať.