Už som dve hodiny s Mikom na strelnici. Učí ma ako používať zbrane. Držať ich v ruke je pozoruhodné. Nebežím a neskáčem na na svoju korisť, na svoj cieľ ako vlk, len číham v rohu a bez pohnutia a námahy vystrelím. Už chápem prečo sú tie monštrá na vrchu potravinového reťazca.

,,Drž tú zbraň pevne!" Mike so mnou už strácal nervy.

,,Držím...teda aspoň sa snažím."

,,Na cieľ vieš zamieriť bez problémov. Ale akonáhle máš streliť, tak sa niečo pokazí! Keď sa toto stane v aréne, môžeš sa rozlúčiť so životom!" Vrieskal už celý červený Mike. Pravdepodobne kvôli spomienke na jeho mŕtveho priateľa.

,,Je mi ľúto, že si prišiel kvôli vlkom o parťáka." Položil som mu, ani neviem prečo, ruku na rameno. Jemne sa usmial. Nahol som sa k nemu a zašepkal mu do ucha. ,,Ale ja hodlám v aréne ostať. Po uspatí 33. mi pomôžeš nájisť obojok."

,,Dobre." Prikívol a my sme ďalej pokračovali v mojom výcviku.

◇ ◇ ◇

Zaznel hlasitý zvuk a všetci sa klusom rozbehli po zbrane pri hlavnej miestnosti velína. Ľahko som pobežkával vedľa Mika, ktorý mal kamenný výraz.

,,Dnes ideme na 33. len my dvaja! To znamená bez chytača!" Zakričal mi Mike cez hlasitý dunivý zvuk.

Obliekli sme si vystužené uniformy/obleky, cez ktoré by vlčie tesáky nemali prekĺznuť tak ľahko a my by sme po zásahu v aréne mali ostať v celku.
S oblekmi sme vyrazili dlhou chodbou. Na jej konci boli po stranách dvaja chlapi čo nám podávali uspávacie zbrane. Neisto som ju chytil a pridal sa k ostatným. Bolo nás tam dvadsať, čiže dnes sne mali vystopovať a uspať desať vlkov. Len dúfam, že dnes nikto nemá na zozname mňa.
Tímy začali postupne kričať mená vlkov a jeden v civile, stojaci úplne vpredu si to zapisoval.

,,Tím šesť, 33.!" Zakričal odrazu Mike, načo som sa jemne trhol.

,,Veľa šťastia! DEIXE QUE VENZA O MELLOR!" Zakričal robustný muž v civile. Hneď po ňom to s nadšením zopakovali aj ostatný.

Dvere sa otvorili a ja som sa opäť ocitol v lese. V lese, ktorý sa na les len hrá.
Tímy sa v tichosti rozdelili.

,,Pozor. V blízkosti je 62." Povedal niekto do vysielačky, ktorú sme mali všetci v uchu. Pokiaľ by som chcel niečo vzkázať ostatným, musím najprv niečo zmačknuť a až potom môžem začať hovoriť. Takže ak sa budeme rozprávať s Mikom medzi sebou, ostatní to našťastie nebudú počuť.

,,To bude môj odhodený obojok." Šepol som Mikovi, ktorý zrakom neustále skenoval okolie.

,,Vieš kde si ho nechal?" Spýtal sa bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel. Jemne prikrčený k zemi šiel krok po kroku ticho ako myš.

,,Je mi to tu povedomé. Myslím, že som ho hodil tam do kríkov."
Šiel som pomaly k zelenému porastu. Začal som šmatrať medzi halúzkami.

,,Tím šesť, ste nebezpečne blízko subjektu 62. Pokiaľ nie je schovaný, môžte s ním mať očný kontakt." Ozvalo sa cez vysielačku.

,,Tu tím šesť. Očný kontakt, negativný." Objasnil Mike situáciu velínu.

,,Neviem ho nájsť Mike!"

,,Podľa signálu tvojho obojku hlásia, že si blízko." Konštatoval so skriveným obočím Mike.

,,Subjekt 62. v pohybe. Tím šesť, blíži sa k vám."

,,Ako? Ten obojok som nechal tu!" Začal som sa rozčuľovať a neuvedomil si hlásenie.

Zrazu na mňa zozadu niečo vyskočilo! Hodilo ma to o zem a všetkými štyrmi to stálo na mojom chrbte! Chrbát ma začal hrozne páliť!
,,Mike!" Skríkol som so zatínajúcimi zubami!

Z boku som videl ako Mike zamieril a vystrelil! Ono sa to však uhlo a bežalo to k nemu! Skočilo to naňho!
Bola to 33. rozžhavená do oranžova.
Vďaka jej obleku sme ešte živý a nezhoreli ihneď do tla.
Mike sa vyhol jej zubom v poslednú chvíľu a ona zaryla tesáky do jeho zbrane.

,,Arman! Strieľaj!" Skríkol Mike.

Rýchlo som schmatol zbraň a zamieril. Ruky sa mi klepali...zo sekúnd sa stali minúty.
Nádych, výdych...páľ!
Vlčica dostala uspávaciu šípku priamo do boku!
Potriasla hlavou, snažila sa nezaspať. Začala nemotorne kráčať preč, no o pár sekúnd padla na zem.
Zaspala.

,,Jednu chvíľu som si myslel, že nevystrelíš." Vydýchol si s úľavou Mike.

Prišiel som k vlčici a zazrel, že má vedľa tela padnutý môj obojok. ,,Vidíš to?" Otočil som sa na Mika.

,,Musela ho vyňuchať. Čudoval som sa prečo si ešte nekládli otázku, že si sa ako vlk, ako subjekt 62. ešte za celé dva dni nepohol z miesta. Tu máme odpoveď. Behala s ním ona. ,,Ak chceš ostať v aréne, budem musieť niečo vymyslieť pri prepočítavaní po príchode z arény."

,,Čože?"

,,Vždy nás kontrolujú....No neboj, niečo vymyslím. Ty si zober obojok a nech už tu nie si! Zachvíľu prídu vedci!"

,,Vďaka Mike."

,,Vždy k službám!" Žmurkol na mňa.