Nemohol som sa dočkať, kedy skončí to prekliate vyučovanie. Dnes mám totiž pracovať s Angelou na projekte.

Hovoril som s ňou ráno, keď som ju stretol pred školou a Kyle si neodpustil uštipačné poznámky typu, že som sa konečne rozhýbal. Bolo mi to jedno.

Veci Lovca, najmä zbrane, som poskrýval, takže by ich nemalo dievča ani zahliadnuť. Svoje tajomstvo si strážim a skutočne si neviem predstaviť, čo by som jej povedal, keby sa ma pýtala odkiaľ mám meče, dýky a iné zbrane. Ešte by si pomyslela, že som sériový vrah. Pravde by totiž neuverila. Kto by predsa veril vysvetleniu, že som Lovec a chránil hranice normálneho a magického sveta? Však je to šialené! To by som jej pokojne mohol vyklábosiť o vlkolakoch, vlkoch alebo upíroch a už by som mnou nikdy neprehovorila a možno by ma poslala na liečenie.

Dohodli sme sa, že ju vezmem autom po vyučovaní a ja som odrátaval posledné minúty, ktoré ma delili od času stráveným s nádherným dievčaťom. Hypnotizoval som hodiny na stene a snažil sa zrýchliť čas.

Desať minút.

Musím vydržať. Som predsa Lovec a musím trpezlivo čakať na svoju korisť. Toto je predsa podobné, len s tým rozdielom, že Angelu nelovím, ale beriem k sebe domov.

Sedem minút.

Doma by nemal byť nikto. Otec bude určite v práci, mama má nejaké stretnutie s priateľkami a sestra končí neskôr a možno, ak zostane vonku, príde až večer.

Päť minút.

Ešte pár minút a idem k autu. Budeme spolu samy. V aute aj doma. V mojej izbe.

Tri minúty.

Prečo sa ten čas tak vlečie? Žalúdok sa mi zovrel a ja som sa nervózne pohniezdil na stoličke. Je to už istá doba, čo som naposledy s niekým spal.

Minúta.

Poď! Poď! Poď! Pohni sa! Vraždil som pohľadom minútovú ručičku a ruku zatínal do päste. Už len tridsať sekúnd.

Konečne sa ozval ten protivný zvonček a ja som ho snáď nikdy nepočul radšej.

Vybehol som z triedy ako blesk a hnal sa k autu. Pootváral som okná, aby sa vyvetralo a oprel som sa o dvere. Čakal som kedy vyjde a snažil sa tváriť ľahostajne. Keď som ju konečne zbadal, usmial som sa a zdvihol ruky, aby som na seba upozornil. Dievča ma zbadalo a rozlúčilo sa s kamarátkou. 

„Ahoj," pozdravil som ju a otvoril dvere spolujazdca.

„Ahoj," usmiala sa a vkĺzla na sedadlo. Pohľadom som zavadil o Kyla, ktorý mi ukázal zdvihnuté palce a vyškieral sa na mňa ako idiot. Prevrátil som očami a kývol som mu. Skočil som za volant a naštartoval. Kútikom oka som na ňu pozrel a uškrnul sa.

„Nemusela si so sebou brať podklady. Veci mám doma," prehovoril som do ticha.

„Ako vieš, že tam mám podklady na projekt?" nadvihla prekvapene obočie.

„Hádal som," mykol som plecami.

„A teraz si mi to potvrdila," neodpustil som si úškrn a ona pobavene zavrtela hlavou.