Prihnal sa vietor.

Obloha sa zatiahla,

hladina stúpa.

✤✤✤

Pred šiestimi rokmi bol Watanabe Ryo úplne iný človek...

Watanabe Ryo utekal naprieč rušnými ulicami Tokia. Obloha sčernela, sťa by bola z čierneho atramentu. Vôkol neho sa postupne rozsvecovali pouličné lampy a umelé svetlá, akoby mu chceli posvietiť na cestu. Cez mraky ponáhľajúcich sa ľudí však na neho dopadalo len veľmi málo lúčov. Večerné Tokio bolo rovnako plné života, ako i počas dňa. Ulice sa zaplnili ľuďmi odchádzajúcimi z práce. Pri stánkoch s rýchlym občerstvením postávali študenti stredných škôl, ktorí sa rozhodli rebelovať a nešli po konci vyučovania rovno domov. Ženy v domácnosti sa vracali po večernom výpredaji z hypermarketov s taškami plnými potravín. Ryo sa snažil nájsť si cestičku medzi davom ľudí, no bolo to ťažké. Masa ľudí vpredu práve zastala. Na semaforoch naskočila červená. Ryo zastal na jej okraji a vydýchol. Už teraz meškal, jeho kamoš ho za to určite zabije. Mobil v jeho vrecku ustavične vibroval, no Ryo tomu nevenoval pozornosť.

Za ním kráčala skupinka troch dievčat v stredoškolských uniformách. Dve sa rozprávali a tretia ťukala čosi do mobilného telefónu.

„Pozri na toho chalana, čo stojí pri ceste!" jedna z nich jej drgla do pleca, aby zdvihla hlavu.

„Vyzerá dobre! Keby sa ma opýtal, či s ním chcem chodiť, hneď by som povedala áno."

„Si šialená," zachichotalo sa tretie dievča z ich skupinky.

„Vlastne, idem sa ho to rovno opýtať. Skôr ako naskočí zelená a ubzikne."

„Nie, nerob, zbláznila si sa? Nemá na sebe uniformu a vyzerá byť starší. Určite to nie je stredoškolák."

„Najhoršie, čo sa stane, je, že ma odmietne."

„Nie som si istá, ja by som sa práveže bála viac, keby s takým náhlym návrhom súhlasil," zamrmlala jedna z nich.

„Sme na ulici, nič sa mi nemôže stať," povedalo dievča s mobilom. Schovalo svoj smartfón do vrecka a podišlo bližšie k Watanabemu.

„Teda, dakedy obdivujem jej odvahu," povedalo prvé dievča, ktoré do nej drgalo, keď mu ho chcelo ukázať. „Myslíš, že s ňou začne chodiť?"

„Dúfam, že nie," odvetila jej kamarátka.

Dievča podišlo bližšie a potiahlo Watanabeho za rukáv. Ryo sa otočil. Pred ním stálo mladé dievča s odfarbenými vlasmi. Spod zapnutého saka vyzeral biely golier blúzky s mašľou namiesto kravaty, oblečenú mala károvanú sukňu, hoci bol február. Na nohách mala natiahnuté čierne podkolienky a obuté kožené topánky. Stredoškoláčka.

„Áno?" opýtal sa jej.

„Hmm," hralo sa s vlasmi a chvíľku malo problém pozrieť sa mu do očí. Napokon k nemu zdvihlo pohľad. „Prosím, chcem s vami chodiť."

Ryo naň zažmurkal. Remeň z batoha, ktorý držal v ruke prehodený len cez jedno rameno, mu takmer vypadol z ruky.

„Si si istá, že si si ma s niekým nepoplietla?" opýtal sa.

„Nie," zavrtelo dievča hlavou.

Dievčaťu horeli líca, pravdepodobne vedelo rovnako dobre ako on, že robí niečo totálne šialené. Ryo si prehrabol vlasy. Masa pred ním sa pohla, čo znamenalo, že na semafore naskočila modrá a on by si mal švihnúť.

„Ako sa voláš?"

„Ayako."

„Ayako-chan, ďakujem veľmi pekne za ponuku. Si veľmi zlatá, ale nefungovalo by to. Pravdepodobne by si sa pri mne nudila. No dúfam, že sa ti podarí nájsť chlapca, ktorý si ťa bude vážiť."

Ryo sa na ňu usmial a dal sa na odchod.

„To bolo asi to najslušnejšie a najkrajšie odmietnutie, aké som kedy zažila," povedala jedna z jej kamarátok, keď bol Ryo v dostatočnej vzdialenosti.

„Povedal mi, že som zlatá," zasnívala sa Ayako.

Ryo nechal omámené stredoškoláčky za sebou. Prebehol krížom cez priechod na opačnú stranu ulice. Konečne sa odvážil vytiahnuť z vrecka svoj mobilný telefón. Priložil si ho k uchu.

„Ahoj, to som ja. Viem, prepáč. Už som na ceste. Len mi povedz, kde presne ste napokon šli. Ah, áno, poznám to. Za chvíľku som tam."

Zložil hovor a mobil znova schoval do vrecka na svojej bunde.

„Dočerta," zamrmlal. „Prečo som sa len nechal ukecať na goukon?"

Pravdou bolo, že na hromadné rande naslepo teraz nemal absolútne náladu. Mal za sebou ďalší kasting a už teraz vedel, že bude znova neúspešný. Prešli už dva roky, odkedy dokončil svoju dvojročnú vysokoškolskú nadstavbu v obore herectva na Toho Gakuen univerzite, ale doteraz sa mu v kariére vôbec nedarilo. Okrem prípadov, kedy ľudia hľadali množstvo komparzistov do davu. No Ryo túžil po postave, ktorej vysielací čas v televízii by bol dlhší, než 30-sekundový reklamný spot, či minúta státia v dave na pozadí. Mal chuť sa dnes večer zatvoriť doma a pozrieť nejaké videá zo zákulisia.

A namiesto toho sa teraz ponáhľal naprieč rušným Tokiom do jedného z barov, aby mohol celý večer predstierať, ako veľmi je v pohode. Nemal ani len záujem o vzťah, išiel tam len preto, lebo ostatní chalani ho používali ako magnet na baby. Keď sa nejaká dozvedela, že na goukon ide i Watanabe Ryo, ich účasť bola zaručená. Aj keď pravdepodobne skončila napokon s iným chalanom.

Ryo prešiel k jednej z budov na rohu. Vonku a v uličke medzi ďalšou stavbou postávalo niekoľko mladých ľudí a fajčili cigarety. Ryo medzi nimi nevidel žiadne známe tváre. Prešiel preto popri nich a zamieril rovno do vnútra.

„Ryo, tu sme!" zamával zo zadného boxu na neho jeho kamoš Yamato.

Ryo prešiel rovno k nim. V boxe sedeli traja chalani a štyri dievčatá. Stihli už povytvárať dvojice a štvrté dievča sedelo viac na okraji. Ryo si zložil na zem batoh a vyzliekol bundu. Prehodil ju cez operadlo boxu a posadil sa vedľa štvrtého dievčaťa.

„Kde si bol, chlape? Čakáme tu už hodinu!" rozčuľoval sa jeho kamoš.

„Prepáč, prepáč," povedal Ryo. „Niečo mi do toho prišlo. Už ste si objednávali?"

„Len niečo na pitie, čakali sme na teba," odvetil mu Yamato.

Ryo pozrel na skupinku ľudí. Takmer nikoho z nich nepoznal. Yamato bol jeho kamoš ešte zo strednej a zároveň i vinník, ktorý ho zneužíval, keď sa chcel zoznámiť s nejakou babou. Teraz sedel pri jednej z nich. Okrem neho tam bol Yamatov kamoš Daichi, o ktorom síce Ryo počul a párkrát ho videl, ale nejako extra sa nepoznali. Nuž a oproti nemu sedel tretí chalan, ktorý vyzeral ako z totálne iného sveta. Ryo na neho zízal.

„Pred chvíľkou tu bola servírka, objednal som ti pivo," povedal mu Yamato. „Môže byť?"

„Ach, áno, hej, vďaka," zamrmlal.

„Takže sme tu konečne všetci. Keďže si nebol na začiatku, my ostatní sme sa už predstavili. Vážení, toto je Ryo, môj kamoš a spolužiak zo strednej. Ryo, vedľa mňa sedí Noriko-chan. Daichiho si už videl. A vedľa neho je Yoshie-chan. A tuto je Kazuhiko-kun a Chika-chan. Dáma vedľa teba je Yuriko-chan."

„Veľmi ma teší," usmial sa na nich Ryo.

Zdalo sa, že kým tu nebol, chlapci si podelili dievčatá. Keď mu servírka doniesla pivo, poďakoval a spolu s ostatnými si pripil. Ponad okraj pohára pozorne sledoval dnešnú spoločnosť. Yamato ako organizátor dnešného goukonu ihneď pre seba ukoristil vyspelo vyzerajúcu Noriko s bujným hrudníkom. Daichi skončil s Yoshie, ktorá možno nebola taká sexi, ale zato bola roztomilá. No snáď najzvláštnejším párom bola Chika a Kazuhiko. Ryo sa musel ovládnuť, aby na nich dvoch nezízal. Kým dve dvojice sa už stihli trocha spoznať, tí dvaja sedeli vedľa seba mlčky. Atmosféra medzi nimi vyzerala hrozne.

„Yuriko-chan, však?" otočil sa k dievčaťu sediacemu vedľa neho, jeho partnerke na dnešný večer.

„Áno," odpovedala.

V porovnaní s dvoma hviezdami vyzerala celkom obyčajne. Vlasy mala rovné a vyzerali byť iba rozčesané, kým ostatné dievčatá si ich aspoň vyčesali, či natočili. Oblečenú mala iba jednoduchú blúzku a nohavice. Nevidel, čo mali na sebe ostatné dievčatá, ale tipoval, že šaty, hoci vonku bola zima. Vyparádili sa.

Počkať, počkať. Prečo ho to vlastne zaujíma? Neprišiel sem, aby spoznal svoju budúcu priateľku. Prišiel sem len do počtu.

„Povedz mi niečo o sebe, Yuriko-chan," vyzval ju.

„Ah, nie je toho veľa, čo by som ti o sebe vedela prezradiť. Mám dvadsaťjedna a medzi moje záľuby patrí bicyklovanie a čítanie kníh."

„Celkom nezvyčajná kombinácia," odvetil Ryo.

„Ryo, hej, Yamato povedal, že si herec?" opýtala sa Noriko sediaca pri jeho kamošovi. „Je to pravda? Hral si už v nejakom filme alebo seriáli?"

„Aj mňa to zaujíma!" ozvala sa Yoshie.

„Ach," Ryo sa zasmial a poškrabal vo vlasoch. „Nemal som ešte žiadnu veľkú úlohu."

Nerád rozprával o svojej práci práve preto, že sa mu v nej nedarilo. Kým bol na škole, rád sa pred svojimi kamošmi chvastal tým, že bude raz hercom. To vtedy ešte ani netušil, že ho čaká dlhá cesta. Teraz svoje povolanie tajil, pretože chcel zatajiť i vlastné neúspechy. No Yamato ho každú chvíľu volal na rôzne stretnutia, či goukon. Vždy tajne dúfal, že na neho priláka nejakú kočku, ale zbalí ju on sám.

No napokon sa ukázalo, že i tento goukon dopadne navlas rovnako ako tie ostatné. Dievčatá sem prišli kvôli tomu, pretože sa chceli pozrieť na herca a keď sa teda herec objavil na scéne, debata sa stočila iba okolo neho. Onedlho ostatné baby zasypávali otázkami iba Watanabeho a ostatných chalanov si nevšímali. Ryo sa snažil situáciu obrátiť, ale nešlo to. Yamato a Daichi vyzerali byť každou minútou čoraz viac podráždení.

Ryo s rozpakmi pozrel na Kazuhika. No jeho tvár bola vyrovnaná a chladná. Chika-chan, ktorá sedela vedľa neho, mu teraz hovorila o nejakej knihe a on ju s rukami prekríženými v lone počúval. Práve jej niečo odpovedal a Ryo bol zaskočený, keď začul jeho hlas. Kazuhiko bol chudý a bledý. Pod očami mu presvitali svetlofialové kruhy a čierne vlasy ešte viac kontrastovali. Ryo predpokladal, že chalan takého krehkého výzoru bude mať rovnako tenký hlas. No keď Kazuhiko prehovoril, jeho hlas bol čistý, chladný. Mužný, hoci nebol chrapľavý. Ryo prekvapivo zažmurkal.

„A kde si študoval ty, Kazuhiko-kun?" opýtal sa Ryo.

Dievčatá prestali tliachať a pozreli na Kazuhika. Ten zdvihol hlavu, zaskočený tým, že sa pozornosť celej skupinky upriamila práve na neho.

Pozrel sa po nich, no jeho čierne oči onedlho stvrdli. „Ešte stále študujem," odvetil po chvíli. „Som na Hitotsubashi univerzite."

„Vážne?" opýtala sa Noriko. „Študuješ na Hitotsubashi?"

Aj Ryo na neho zízal. Hitotsubashi bola považovaná za najlepšiu univerzitu v Japonsku v oblasti ekonómie a obchodu. Dostať sa tam mohli len veľmi inteligentní študenti.

„Uhm," odvetil Kazuhiko. „No neštudujem ekonómiu. Študujem v oddelení spoločenských vied."

„Aj tak," zamrmlala Noriko. „Dostať sa na Hitotsubashi nie je vôbec ľahké."

„Nie je to ľahké," odpovedal Kazuhiko pokojne, „no ani extrémne ťažké."

Ryo zovrel pery. Isteže, pre géniov nebolo ťažké dostať sa na dobrú školu. Úspech tým mali zaručený. Ryo však nechápal, prečo nešiel študovať ekonómiu, mohol byť o pár rokov z neho manažér a mohol s stať súčasťou Tokijskej elity.

„Idem si zapáliť," zamrmlal Ryo.

Vstal a nechal skupinku sedieť v boxe. Cez plecia si prehodil bundu a vyšiel von. Skupina fajčiarov, ktorých videl na začiatku, sa teraz rozplynula. Keď vošiel do uličky, bol tam úplne sám. Zapálil si cigaretu a potiahol. Zaklonil hlavu a vyfúkol von dym. Sledoval, ako sa sivý obláčik postupne rozplýval v temnote.

Už asi po desiaty raz si nadával, že sa Yamatom znova nechal nahovoriť a prišiel. Na čo to bolo vlastne dobré? Z rečí ostatných dievčat zachytil, že ešte študujú na výške. On nešiel študovať nejaký normálny odbor. Namiesto toho si iba spravil na univerzite dvojročnú nadstavbu herectva a teraz už dva roky bojoval s tým, že nemá poriadnu prácu. Cez deň chodil na kastingy, poobede robil vo večierkach na krátke zmeny. A svoj jediný voľný deň v týždni, ktorý mal dnes, sa rozhodol premrhať hlúpym rande, na ktoré ani len nemal náladu.

„Ryo-san."

Ryo sa otočil. Do uličky vošiel Kazuhiko - nečakaná hviezda dnešného programu. Ryo nebol nadšený z toho, že sem prišiel, omnoho radšej by bol, keby sa k nemu pripojilo jedno z dievčat, hoci sem išiel s tým, že nehľadá žiadnu priateľku, či krátkodobú známosť.

„Kazuhiko-kun," oslovil ho, aby nepôsobil nepriateľsky. Vo vnútri to však vrelo. „Prišiel si si tiež zapáliť?"

„Nefajčím," odvetil Kazuhiko. S rukami vo vreckách podišiel vedľa neho a oprel sa chrbtom o stenu budovy. „Len som si potreboval na chvíľu prevetrať hlavu. Nechcem, aby mi zachrípol hlas."

„Hmmm," odvetil Ryo a znova si potiahol z cigarety. „Na čo je študentovi jednej z top desať univerzít jeho hlas?" neodpustil si poznámku.

„Zatiaľ som to nespomenul, keďže všetci vyzerali byť zaujatí mojou školou," odpovedal mu Kazuhiko. „No vo svojom voľnom čase nahrávam audio knihy."

Ryo na neho zízal. Všetok jeho hnev bol razom fuč. „Chceš byť seiyuu?"

„Nikdy som nad tým nepremýšľal. Len rád čítam a nahral som pár audiokníh. Natsume Souseki a tak."

„Ale prečo potom študuješ?"

„Je to len poistka," povedal Kazuhiko. „Moji rodičia nechceli, aby som sa venoval takej práci. Tvrdia, že sa tým nikdy nedokážem uživiť. Tak som šiel na univerzitu presne tak, ako chceli. Aby som mal podľa ich slov zabezpečenú budúcnosť. No a popritom nahrávam knihy, to je celé."

„To je celkom rozumné zmýšľanie," odpovedal mu Ryo. „Ja som sa do toho všetkého vrhol hneď po hlave. Dva roky v hereckom odbore a odvtedy sa potĺkam na voľnej nohe."

„Musíš mať rád herectvo," povedal mu Kazuhiko. „Mám rád nahrávanie audio kníh. No nemám odvahu na to, aby som sa do toho pustil bez zadných vrátok. Možno to je rozumné alebo dospelé, no myslím, že omnoho úspešnejší sú ľudia, ktorí sa neboja zariskovať a vložia do toho všetko."

Ryo na neho hľadel. Kazuhiko mu s tým totálne zobral vietor z plachiet. „Nie je to vôbec také dobrodružné," povedal po chvíli. Zahasil cigaretu a hodil ju do popolníka stojaceho na rohu. „Už dva roky sa potĺkam a nedostal som žiadnu poriadnu rolu. Agentúry ma nechcú prijať, pretože si myslia, že nemám potenciál. A stále nie som dosť dobrý, aby som vedel súperiť s ich hviezdami, ktoré sú populárne a diváci ich chcú vidieť na obrazovkách."

„Všetko chce čas," povedal Kazuhiko. „Stále verím, že tvrdá práca sa vyplatí."

Ryo na neho zízal. Srdce v hrudi mu z neznámych príčin prudko búšilo. Azda kvôli tomu, že mu tento chalan, ktorého ani len poriadne nepoznal, dodal nádej?

„Mali by sme ísť späť," navrhol rýchlo Kazuhikovi. „Dievčatá sa budú čudovať, kde sme."

„Radšej by som zostal tu," odvetil Kazuhiko. „Prišiel som sem iba do počtu. Daichi povedal, že potrebovali ešte jedného, pretože prídu štyri baby. No a žiaden z jeho kamošov nemohol prísť."

„Ak mám byť úprimný," povedal Ryo. „Nechcel som sem dnes prísť. Nemám rád takéto stretnutia, no Yamato im všetkým povedal, že prídem a tak som nemohol neprísť."

„Prečo nie?" opýtal sa ho Kazuhiko. „Aj tak ťa používa ako reklamu na goukon. Každému dnes vykladal, že sem príde herec."

„Raz ho za to zabijem," zamrmlal Ryo. „Chváli sa s tým úplne každému, akoby bol moja matka."

„Pozri," povedal Kazuhiko a zdvihol ruku. „Začalo snežiť."

Ryo obrátil svoj pohľad k čiernej oblohe. Hoci nedovidel na oblaky, vôkol nich začali pomaly dopadať snehové vločky. „Naozaj," odvetil. „A práve teraz? Nesnežilo ani len na Vianoce. Nečudo, že dnes bola celý deň taká kosa."

Pritiahli si bližšie goliere búnd a zamierili dovnútra.

„Ja už pomaly pôjdem," prehovoril Kazuhiko, keď zastali pri stole.

„Fakt, to už? Veď sme poriadne ani len nezačali."

„Mám doma ešte nejakú prácu, čo potrebujem dokončiť," povedal im Kazuhiko.

„Nuž, študenti prestížnych univerzít to majú ťažké," zamrmlal Yamato.

Kazuhiko ignoroval jeho neprajnú poznámku. Pobalil si svoje veci a na stole nechal niekoľko bankoviek. Keď odchádzal, prešiel popri Watanabem a položil mu ruku na plece. „Veľa šťastia," povedal mu.

Ryo za ním pozeral. Náhle vstal a in on začal zhľadúvať svoje veci.

„Ryo?" Yamato začínal panikáriť. Jeho magnet bol na odchode, čo znamenalo, že táto akcia je čochvíľa na konci.

„Prepáč, musím bežať. Práve som si spomenul, že som niečo potreboval dokončiť. Ďakujem za večer."

„Ryo, počkaj!"

Ryo ich nepočúval. Vybehol von z baru a utekal po ulici. Naťahoval krk, či niekde nezazrie Kazuhika. Zazrel ho kráčať niekoľko metrov pred ním.

„Kazuhiko!" zakričal na neho.

Kazuhiko sa obrátil. Ryo ho konečne dobehol. Zastal pred nim, aby mohol lapiť dych.

„Ryo-san, stalo sa niečo? Zabudol som si tam nejaké veci? Alebo som nenechal dostatok peňazí?"

Zdvihol k nemu hlavu: „Nie, nie. Nič také. Len som si uvedomil, že nemá význam tam sedieť znova celý večer, keď mám iné veci, ktorým sa chcem venovať."

„Chápem," odvetil Kazuhiko. „Chceš sa pripravovať na najbližší konkurz."

„Presne tak. Navyše, omnoho lepšie sa mi rozpráva s tebou, než s nimi," prezradil mu.

„Ani sa nečudujem," súhlasil s ním Kazuhiko. „Dnešná zostava nebola veľmi úspešná. S Yamatom som si nikdy nesadol a Daichi sa so mnou priatelí len kvôli našim rodičom, ktorí sa poznajú. Noriko-san vyzerá byť dosť prízemná a Yoshie-san vyzerala byť dosť sklamaná, že skončila s Daichim. Pravdepodobne dúfali, že budú môcť byť s tebou."

„A čo Chika?" opýtal sa ho Ryo.

„Je to milé dievča, ale nepriťahuje ma," povedal Kazuhiko.

„Zhruba ten istý pocit som mal aj z Yuriko, ktorá sedela vedľa mňa počas večera."

„Skrátka, všetci, čo za niečo stoja sú už dávno zadaní."

„Hľadáš partnerku, Kazuhiko?"

„Nie aktívne. A pochybujem, že by som našiel to, čo hľadám, na nejakom goukone."

Ryo si nebol istý, čo mal Kazuhiko na mysli. No rozhodol sa viac do toho nevŕtať. Ďalej preto kráčali mlčky. Ryo si uvedomoval, že ticho medzi nimi začínalo byť trápne. Kazuhiko zastal pred vstupom do stanice metra.

„Ja idem ďalej tadiaľto," povedal mu.

„Hej, ja idem ešte ďalej."

„Dobre teda, rád som ťa spoznal, Ryo-san."

Už bol takmer na odchode, keď za ním Ryo znova zavolal. Kazuhiko sa obrátil a posledný raz na neho pozrel.

„Kazuhiko," prehovoril Ryo. Čím dlhšie to naťahoval, tým viac to bolo trápnejšie. „Chcem si vypočuť nejakú audio knihu, ktorú si nahral."

Kazuhiko sa na neho usmial: „Pošlem ti odkaz. Som zvedavý, čo na ne povieš."