Kazuhiko stiahol z háčika uterák a pomaly si osušil mokré líca. Zavesil ho naspäť a znova na neho pozrel. Jeho tvár bola teraz nepreniknuteľná a hladká ako neporušená hladina jazera.

Tatsuo sa nadýchol, no ticho hotelovej izby prerušilo vibrovanie jeho mobilného telefónu. Tatsuo pozrel na displej a potom prijal hovor, bez slova si priložil mobil k uchu.

„Áno, Inoue-san, som ešte stále v hoteli," odpovedal hlasnému hlasu v telefóne.

Očami neustále spočíval na Kazuhikovi. Ten si nervózne napravil kravatu a golier košele. Asi nemalo význam ísť teraz dole. Oblečenie mal zamočené a dokrčené, ak mal predtým mizernú náladu na zábavu, tentoraz to bolo tak stokrát horšie. Cítil, ako sa mu horúčava rozlievala do celého tela. Ledva sa udržal, aby zachoval kamennú tvár. Kondo ho uvidel v stave, ako ešte nikto. Iba Chiyo bola strážkyňou tohto jeho tajomstva. A teraz sa vďaka svojej neopatrnosti o tom dozvedel Kondo.

„Áno, aj Andou-san je stále na zábave," pokračoval Kondo Tatsuo. „Práve sme sa spolu zhovárali, no zdá sa, že je už celkom unavený. Nemali by ste byť na neho taká prísna, Inoue-san. Hmmm, dobre, odkážem. Vďaka. Áno, ešte sa uvidíme."

Otravný hlas Inoue zdeformovaný signálom stíchol. Kondo Tatsuo si vzdychol a hodil svoj mobil na nočný stolík vedľa postele, na ktorej len pred chvíľou sedel Kazuhiko. „Mal by som ísť ešte dole," zamrmlal si skôr sám pre seba, „no problém je, že len čo som sem vyšiel, už sa mi viac nechce vracať nadol. Och a mimochodom, Andou-san, Inoue vám odkazuje, že už viac nemusíte na večierku zostávať a môžete ísť nateraz domov."

„Ďakujem, Kondo-san," odvetil Kazuhiko. „Aj za Inoue, aj za... to ostatné," dodal potichu.

„To nestojí za reč," odvetil mu Kondo, „a volajte ma Tatsuo. Ste odo mňa starší, cítim sa divne, keď ma neustále oslovujete priezviskom."

„Dobre teda, Tatsuo-san," zamrmlal Kazuhiko.

„To znie už lepšie," uškrnul sa na neho Tatsuo.

Na tvári mal znova ten psí úsmev, ktorý u neho tak často vídaval v spoločnosti iných ľudí. Kazuhiko sa pristihol, že ho to trocha zamrzelo. Takže sa obaja vracajú k tomu, že z nich budú iba cudzinci pracujúci v tej istej agentúre. Zľakol sa toho, ako veľmi sa ho to dotklo.

„Ak si potrebujete oddýchnuť," prehovoril Tatsuo, „pokojne môžete zostať v tejto izbe. Skúsim si zajednať ďalšiu, snáď bude nejaká voľná."

„Nie, to nebude potrebné," namietol ihneď Kazuhiko a otočil sa k dverám. „Som tu autom a odveziem sa domov."

Kazuhiko urobil niekoľko krokov k dverám do izby, no Tatsuo ho predbehol. Vrazil rukou do zárubne a zabránil mu tak prejsť cez dvere. Kazuhiko siahol po kľučke, no Tatsuo mu chytil ruku na dverách. Kazuhiko k nemu podráždene zdvihol hlavu. Nedokázal zotrvať v Tatsuovej prítomnosti po tom, čo ho videl takéhoto. Pocity hanby ho privádzali do šialenstva. Navyše, Tatsuo znova preskočil na svoj psí mód. Vtedy pre neho nebol zaujímavý. No keď sa ich pohľady znova stretli, psia maska bola fuč. Tatsuove oči boli teraz o čosi tmavšie, hoci si spomínal, že mali predtým jasnejšiu farbu. Bol vysoký, áno, došľaka, všetci o tom neustále hovorili, ale takto zblízka pôsobil ešte vyššie, robustnejšie. Uzol na kravate sa mu zošmykol nižšie, nažehlený golier košele povolil. Kazuhiko pomaly preglgol. Horúčava prúdila jeho telom opäť, priamo z Tatsuovej ruky, no tentoraz z úplne iných dôvodov.

„Pusti ma," prehovoril Kazuhiko.

Byť v Tatsuovej prítomnosti znamenalo problémy.

„Nie," odvetil.

„Čo prosím?!"

„Nemôžete v tomto stave šoférovať, Andou-san," povedal mu Tatsuo.

Ach, takže o to mu išlo, pomyslel si Kazuhiko a uvoľnil sa. Len nechcel, aby sa mu rovnaká epizóda prihodila počas jazdy. Vydýchol si, no dych sa mu zasekol v hrdle. Počkať. Čo si vlastne myslel? Pre čo iné by ho tu Tatsuo držal zavretého? Zavrtel hlavou.

„Bude lepšie, keď chvíľku počkáte a upokojíte sa," navrhol mu Tatsuo. „Vyberiem vám ďalšiu minerálku z chladničky. Len čo ju dopijete, môžete ísť."

Tatsuo mal pravdu. Kazuhiko si vzdychol. „Dobre, teda," odvetil.

Tatsuo mu konečne pustil ruku a vzdialil sa od neho. Kým mu vyberal a otváral ďalšiu minerálku, Kazuhiko si sadol do voľného kresla pri okne a vyložil si ruky na opierky. Tatsuo mu podal minerálku a on si ju vzal. Sklo ho chladilo v rozpálených prstoch. Ticho v miestnosti bolo teraz neznesiteľné. Kazuhiko premýšľal, či niečo povedať, no nemal ako začať a k tomu, čo sa stalo, sa viac nemienil vracať.

Zdalo sa však, že hoci bol Tatsuo spoločenský zabávač a veľmi schopný rečník, ani ticho mu nevadilo. Zvrtol sa ku Kazuhikovi chrbtom a i on si vybral novú fľašu minerálky. Izbou zasyčali bublinky. Kazuhiko s prižmúrenými očami sledoval, ako Tatsuo pije a ohryzok na krku mu popritom naskakuje hore a dole. Osamelá kvapôčka minerálky mu unikla z pier a teraz lenivo stekala dole jeho ostrou sánkou. Tatsuo ju obtrel palcom a položil poloprázdnu fľašu k tej, čo Kazuhiko prevrhol na zem. Uzol na kravate, ktorý mu pomaličky padal, teraz úplne povolil a zhodil ju z krku. Potom ju prevesil cez peľasť postele a začal uvoľňovať horné gombíčky svojej košele.

Kazuhiko preglgol. Snažil sa na Tatsua nezízať, ale bolo to ťažké. Po pár gombíkoch zazrel, ako mu trčia kľúčne kosti a ponad okraj tielka mu vytŕča línia vypracovaných prsných svalov. Pri tom pohľade museli jeho diváčky výskať od radosti. Tatsuo hodil na posteľ košeľu a teraz pobehoval po izbe iba v tielku a vyžehlených nohaviciach. Ramená mal široké, Kazuhiko mohol vidieť líniu jeho svalstva. Chápal, prečo ho volali Adonis. A chápal i to, prečo bol teraz taký populárny. Ženské diváčky rady objavovali nové ciele a Tatsuo prišiel vhod. So svojim výzorom a otvorenou a priateľskou povahou bol predurčený zažiariť.

Tatsuo sa chvíľku hrabal vo svojom saku, ktoré tiež len tak pohodil v izbe a potom odtiaľ vylovil puzdro na šošovky. Zmizol v kúpeľni a keď sa o minútku vrátil, jeho oči boli teraz omnoho tmavšie. Takže nosil dokonca i farebné šošovky? To by vysvetľovalo, prečo mal také svetlohnedé oči, síce tmavé dúhovky sa prekrývali ťažšie. Kazuhiko nečujne vydýchol. Omnoho viac by sa mu páčilo, keby mali jeho oči takú farbu prirodzene.

Tatsuo sa zasmial. Kazuhiko k nemu spýtavo zdvihol hlavu. Azda mu nečíta myšlienky.

„Prepáčte, Andou-san," prehrabol si Tatsuo vlasy. „Len som si práve spomenul na to, ako vás dnes večer hľadala Mei-san a ako ste sa jej po celý čas unikali."

Mei-san. Takže Kawano mala rada, keď jej tykali mladší muži? V hľadaní svojho budúceho manžela bola čoraz odvážnejšia.

„Viem, že vás s ňou celý večer otravovali, no nedá mi neopýtať sa vás priamo. Prečo jej nedáte šancu? Ako mnohí povedali, je to veľmi príťažlivá žena."

Kazuhiko si povedal, že aspoň teraz bude voči nemu úprimný. „Nepriťahuje ma," povedal mu priamo. „Keď som v jej blízkosti, nič necítim."

„Ach."

„Takže ak o ňu máš záujem, pokojne sa jej ozvi," odvetil Kazuhiko. „Myslím, že bude len rada."

„Ani mňa nepriťahuje," odpovedal Tatsuo. „Navyše, keby som si teraz niekoho našiel, Inoue-san by ma zmietla pod čiernu zem. V zmluve, čo som podpísal, je dodatok o tom, že nesmiem s nikým randiť."

„Pfff," odfrkol Kazuhiko a zamával vypitou fľašou minerálky, „niektorým to vonkoncom neprekáža."

„Zdá sa, že o hercoch toho viete kopec. Je to tým, že pracujete v tej istej agentúre?" podišiel bližšie ku Kazuhikovi a sklonil sa ku kreslu. „Alebo s tým máte osobnú skúsenosť?"

Tatsuo sa natiahol a schmatol Kazuhika za ruku, v ktorej držal fľašu. Prstami oblapil tie jeho. Kazuhiko na neho pozrel pichľavými očami. Po druhý počas krátkej chvíľky ho chytil za ruku. To už nebola náhoda. Kazuhiko to pochopil.

Kazuhiko prudko vyskočil z kresla, narovnal chrbát a zdvihol k Tatsuovi hlavu, hoci bol vyšší, čo pôsobilo komicky. Kazuhiko sa však nedal viac zastrašiť. Koniec koncov, Tatsuo ho ešte stále držal za ruku. Kazuhiko uvoľnil prsty a prázdna sklenená fľaša malej minerálky s tichým klepnutím dopadla na koberec bez toho, aby sa rozbila. Tatsuo mu zovrel dlaň.

Kazuhikom prebehla vlna emócií. Tatsuo ho priťahoval a jeho dotyk vyžaroval teplo. No dotýkal sa ho bez jeho dovolenia a to z neho robilo menejcenného partnera. Vzťah má byť o vzájomnom rešpekte a dodržiavaní hraníc.

Kedysi, keď bol ešte mladší a neskúsenejší, dovolil so sebou robiť čokoľvek. Myslel si, že konečne našiel človeka, pred ktorým mohol zahodiť svoju masku a pri ktorom mohol byť sám sebou. Akceptoval narúšanie vlastných hraníc, pretože si myslel, že o tom je láska. Dovolil mu čokoľvek, hoci ho to lámalo zvnútra. A keď Ryo napokon viac nebalansoval na okraji, ale skočil priamo cezeň, zdrvilo ho to.

Viac nie. Neurobí už tú istú chybu. Kazuhiko bol o tom pevne rozhodnutý. A to nezmení ani pohľad tmavohnedých Adonisových očí.

„Čo to robíš, Tatsuo?" opýtal sa ho.

Tatsuo sa zachvel, keď začul jeho ľadový tón.

„Ak hľadáš len niekoho, s kým sa chceš zabaviť, si na nesprávnej adrese," povedal mu Kazuhiko. „Vráť sa dole na párty a nájdi si inú príležitostnú hračku."

Tatsuo na neho vytreštil oči.

Kazuhiko si vytrhol ruku z jeho zovretia a znova na neho pozrel. Oči, ktoré boli počas dnešného večera studené i uplakané, boli teraz zľadovatené. „Dopil som svoju minerálku, ako som sľúbil," povedal Kazuhiko. „Von trafím už aj sám."

Prešiel popri Tatsuovi a otvoril dvere na izbe. Myslel si, že za ním bude kričať, alebo utekať, ale Tatsuo iba stál uprostred izby, nemo ho sledoval očami. Kazuhiko za ním zabuchol dvere a potom kráčal po chodbe smerom k výťahom.

Vo vnútri sa chvel od adrenalínu a vzrušenia zároveň. Keď však nastúpil do výťahu a obrátil sa, po koberci sa pomaly zakrádala kaluž čiernej vody.